Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Nedávny kvantitatívny výskum osamelosti a sociálnej izolácie ukázal, že 25,3 % populácie na Slovensku pociťuje osamelosť a až 5,2 % ľudí sa cíti extrémne osamelo. Ako najrizikovejšia sa ukázala skupina starších ľudí nad 65 rokov. Osamelosťou sú výrazne ohrození aj nezamestnaní, chronicky chorí či ľudia žijúci sami. „Osamelosť nie je len individuálny problém, ale aj celospoločenská výzva, ktorú potrebujeme komplexne riešiť. Nárast osamelosti prispieva aj k zníženiu sociálnej súdržnosti,” upozorňuje sociológ Roman Džambazovič, ktorý sa podieľal na výskume.
V rozhovore s Romanom Džambazovičom sa tiež dozviete:
- čo ukázali prvé výsledky veľkého výskumu osamelosti,
- ktoré skupiny sú z pohľadu osamelosti najrizikovejšie,
- prečo patria starší ľudia k skupine, ktorú ohrozuje osamelosť,
- aké faktory vplývajú na pocit osamelosti a sociálnej izolácie u ľudí,
- aký dopad má zvyšujúca sa osamelosť ľudí na spoločnosť.
Nedávno ste zverejnili prvé výsledky epidemiologického výskumu osamelosti. Čo ste zistili?
Výsledky epidemiologickej štúdie nám priniesli dôležité údaje o výskyte osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku. Zistili sme, že 25,3 % populácie pociťuje osamelosť a skoro jedna pätina Slovákov (19,1 %). Až 5,2 % ľudí na Slovensku sa cíti extrémne osamelo.
To znamená, že každý štvrtý dospelý sa cíti osamelo z dôvodu nedostatočnej kvality alebo počtu sociálnych vzťahov. Skoro každý piaty človek je sociálne izolovaný. Osamelosť a sociálna izolácia sa teda týkajú nezanedbateľnej časti dospelej populácie Slovenska. Poznatok, že pocit osamelosti nemusí vždy súvisieť so sociálnou izoláciu, určite tiež stojí za zmienku.
Kto výskum realizoval?
Ide o prvý z dvojice kvantitatívnych reprezentatívnych výskumov, ktorý realizovala Katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v rámci projektu DISCONNECT. Jeho cieľom bolo zmapovať výskyt a dôsledky fenoménu osamelosti a sociálnej izolácie.
Uskutočnil sa koncom minulého roka dotazníkovým dopytovaním, ktoré zabezpečila agentúra FOCUS na vzorke 3606 dospelých z celého Slovenska. Dotazník pritom obsahoval asi 300 premenných.
Druhý výskum sa bude realizovať s ročným odstupom. Našou snahou je získať odpovede minimálne od 70 % opýtaných z prvého výskumu, čím ho posúva ešte do ďalšej úrovne. Jej longitudinálny a panelový charakter nám umožní zachytiť dynamické trendy v populácii. Zároveň nám umožní identifikovať bio-psycho-sociálne faktory a mechanizmy, ktoré u konkrétneho človeka prispievajú k zmene miery osamelosti a sociálnej izolácie v čase.
Pozrime sa ešte podrobnejšie na výsledky výskumu. Čo všetko ste sa z neho ešte dozvedeli?
Už naše prvé analýzy ukazujú, že osamelí a sociálne izolovaní udávajú častejšie depresívne a úzkostné stavy, horšie subjektívne vnímajú svoj zdravotný stav, vo všeobecnosti častejšie navštevujú lekára, majú sedavejší spôsob života a v porovnaní s rovesníkmi sú menej fyzicky aktívni. Udávajú horší spánok a častejšie pociťujú aj ďalšie somatické symptómy, akými sú napríklad bolesti, zažívacie ťažkosti a podobne. Rizikovejšie sa však správajú vo vzťahu k svojmu zdraviu a vykazujú napríklad rizikovejšie užívanie alkoholu.
„Sociálna izolácia a osamelosť sú zjavné pre našu neskoro modernú spoločnosť, v ktorej žijeme. Sú akoby súčasťou súčasných spoločností, aj preto ju mnohí nazývajú novou sociálnou pandémiou a 21. storočie – storočím osamelosti.”
Výskum nás zaujímal z psychologického i sociologického hľadiska. Neskúmali sme iba to, ako osamelosť a sociálna izolácia súvisia s telesným a psychickým zdravím ľudí, ale aj aké sú možné sociálne faktory, ktoré sa spolupodieľajú na miere pociťovanej osamelosti a sociálnej izolácie.
V budúcich analýzach sa chceme venovať odkrývaniu dôsledkov, ktoré osamelosť a sociálna izolácia spôsobujú v sociálnej rovine. Ako tieto fenomény determinujú názory a správanie jednotlivcov.
Ak sa teraz dotkneme sociálnych charakteristík osamelých a sociálne izolovaných, ktoré skupiny patria medzi najrizikovejšie?
Pocity osamelosti sú častejšie u žien ako u mužov, ale nejde o výrazné rozdiely. Ukázalo sa tiež, že osamelosť a sociálnu izoláciu najviac pociťujú starší ľudia nad 65 rokov.
Mladí ľudia nepociťujú osamelosť a sociálnu izoláciu do takej miery ako ostatné vekové kohorty. Kým takmer 37 % starších ľudí nad 65 rokov sa cíti osamelo a 24,5 % vykazuje znaky sociálnej izolácie, u mladých ľudí od 18 do 24 rokov pociťuje osamelosť necelých 18 % a sociálnu izoláciu 9,7 %.
„Každý štvrtý dospelý sa cíti osamelo z dôvodu nedostatočnej kvality alebo počtu sociálnych vzťahov. Skoro každý piaty človek je sociálne izolovaný. Osamelosť a sociálna izolácia sa týkajú nezanedbateľnej časti dospelej populácie Slovenska.”
Vidíme, že aj napriek množstvu sociálnych kontaktov sa však pocity osamelosti u mladých vyskytujú. Súvisí to zrejme s výraznejšou krehkosťou ich vzťahov, ako aj s ich odlišnými očakávaniami, ktoré od nich majú. Mladí ľudia sú v etape života, kedy sú častejšie geograficky mobilní. Sťahujú sa do nového prostredia kvôli štúdiu, práci, čo často môže znamenať aj stratu bývalých sociálnych kontaktov. Vybudovanie nových známostí a priateľstiev nemusí byť ani v mladosti a mladej dospelosti vždy jednoduché.
Viacnásobne viac starších ľudí nad 65 rokov v porovnaní s mladými pociťuje osamelosť a sociálnu izoláciu. Aj z toho vidíme, že pocity osamelosti veľmi úzko súvisia so zvyšujúcim sa vekom.
Iné výskumy tiež poukazujú na fakt, že sú to práve starší ľudia, ktorí sú najviac ohrození osamelosťou, čo neraz môže súvisieť aj s ich zhoršujúcim sa zdravotným stavom, odchodom do dôchodku, stratou dovtedajších kontaktov, stratou milovanej blízkej osoby a celkovou zmenou životného štýlu a podmienok života, ktoré starnutie a staroba prináša.
Horší zdravotný stav môže prispievať k sociálne izolácii a pociťovanej osamelosti a aj preto medzi ohrozené skupiny patria aj ľudia, ktorí sú dlhodobo chorí alebo na invalidnom dôchodku.
Ukázala sa vám okrem starších ľudí aj ďalšia ohrozená skupina, ktorá sa cíti osamelo?
Výsledky výskumu potvrdili, že medzi kľúčové rizikové faktory osamelosti a sociálnej izolácie patria sociálno-ekonomické problémy, ako sú chudoba, sociálne vylúčenie ale aj rodinné okolnosti – rozvod, vdovstvo alebo život osamote. Významným faktorom je aj pracovná situácia.
Ľudia, ktorí sú dlhodobo mimo pracovného trhu alebo s nedostatočným príjmom, sú výraznejšie ohrození osamelosťou a sociálnou izoláciou. Ohrozenou skupinou sú dlhodobo nezamestnaní, už spomínaní chronicky chorí a ľudia na invalidnom dôchodku, ale aj rodičia na rodičovskej dovolenke či ľudia žijúci v jednočlenných domácnostiach. Do veľkej miery sa problém týka aj rodičov, ktorí sami vychovávajú deti.
Patria medzi nich aj ľudia, ktorí sa starajú o domácnosť alebo dlhodobo zabezpečujú starostlivosť o deti a ďalších členov rodiny.
Vplýva na vnímanie osamelosti aj rodinný stav človeka?
Rozvedení sú vo všeobecnosti ohrozenou kategóriou. Rovnako aj vdovci a vdovy. A keď sme už pri téme vdovstva, ukázal sa nám jeden zaujímavý fakt. Viac sa cítia osamelí a izolovaní vdovci než vdovy.
S mierou pociťovanej osamelosti súvisí aj miesto bydliska. Až 30,4 % ľudí žijúcich vo veľkých mestách nad 100-tisíc obyvateľov sa cíti osamelo. Súvisí to najmä s väčšou anonymitou miest, absentujúcimi komunitami, vyššou blazeovanosťou a sociálnou nevšímavosťou okolia či úzkosťou, ktorú rýchly a uponáhľaný spôsob života neraz spôsobuje.
Platí to aj na tzv. singles – slobodných ľudí bez partnera, ktorí sú často prepracovaní, nemajú čas na budovanie osobných vzťahov alebo kontaktov s inými ľuďmi. Samozrejme ide o heterogénnu skupinu ľudí, tak ešte počkáme na výsledky ďalšej analýzy.
Ako prežívajú osamelosť ľudia, ktorí zažili diskrimináciu?
V prieskume sme sa pýtali ľudí, či zažili nejaký spôsob diskriminácie. Ukázalo sa, že vysokú mieru osamelosti a sociálnej izolácie pociťuje aj 50 % ľudí s inou sexuálnou orientáciou než heterosexuálnou. Potvrdzuje to aj dlhodobý trend stigmatizácie, ich odmietania, výraznej sociálnej dištancie a nepochopenie.
Vo všeobecnosti platí, že ďalšou rizikovou skupinou sú opýtaní, ktorí zažili diskrimináciu na základe pohlavia, zdravotného stavu, farby pleti, národnosti či etnického pôvodu a majú negatívnu skúsenosť s prijatím a tolerovaním ich identity zo strany majoritnej spoločnosti.
Čo ukázal výskum o mladých ľuďoch?
Ukazuje sa, že sociálna izolácia a osamelosť idú naprieč geografickým priestorom a sociálnymi kategóriami. Nemôžeme povedať o nejakej sociálnej kategórii, že by sa jej osamelosť netýkala.
Mladí ľudia vo veku od 18 do 24 rokov, ale aj od 25 do 34 rokov patria medzi najmenej ohrozené skupiny ľudí. Bude teda zaujímavé počkať na ďalšie analýzy. Predpokladám, že aj medzi mladými budú takí, ktorí žijú sami bez partnerov v jednočlenných domácnostiach. Prípadne mladí nezamestnaní alebo takí, ktorí sú zavalení prácou a práve to môžu byť rizikové faktory.
Rád by som zároveň upozornil, že sociálna izolácia a osamelosť sú zjavné pre našu neskoro modernú spoločnosť, v ktorej žijeme. Sú akoby súčasťou súčasných spoločností, aj preto ju mnohí nazývajú novou sociálnou pandémiou a 21. storočie – storočím osamelosti.
S čím to súvisí?
Ide o množstvo skutočností, ale evidentným sú výrazné demografické zmeny. Na jednej strane nám starne populácia, pričom na Slovensku sa podľa prognóz očakáva, že budeme postupne patriť medzi jednu z najstarších populácií.
Môžeme si tiež všímať, že stále väčší podiel ľudí žije v jednočlennej domácnosti, či v takzvaných neúplných rodinných domácnostiach. Ľudia neuzatvárajú v takej intenzite manželstvá ako v nedávnej minulosti a ak aj, veľa z nich sa napokon rozvedie. Stále teda môžeme hovoriť o výraznej krehkosti partnerstiev.
„S mierou pociťovanej osamelosti súvisí aj miesto bydliska. Až 30,4 % ľudí žijúcich vo veľkých mestách nad 100-tisíc obyvateľov sa cíti osamelo. Súvisí to najmä s väčšou anonymitou miest, absentujúcimi komunitami, vyššou blazeovanosťou a sociálnou nevšímavosťou okolia či úzkosťou, ktorú rýchly a uponáhľaný spôsob života neraz spôsobuje.”
Popritom sa znižuje aj miera pôrodnosti. Mnohé rodiny majú len jedno dieťa alebo sa partneri rozhodnú nemať deti alebo dieťa mať nemôžu. Na povrch sa pomaly prediera fenomén jedináčika. A keď sa dieťa neskôr osamostatní a odíde, rodič zostáva veľmi často sám. Osamelosť neraz prežíva aj dieťa, ktoré nemá ďalšieho súrodenca, hoci má okolo seba rodinu a priateľov.
Vysoký podiel osamelosti a izolácie však súvisí aj s digitalizáciou spoločnosti a nášho každodenného života. Presun komunikácie a interakcií do online priestoru má určite aj svoje pozitíva. Môžeme komunikovať a udržiavať kontakt s našimi blízkymi, nadväzovať nové priateľstvá.
Aké sú negatívne aspekty digitálnej spoločnosti z pohľadu osamelosti a sociálnej izolácie?
Ak ich ľudia napríklad nechcú alebo nemôžu využívať digitálne technológie alebo sú menej digitálne zruční, cítia sa vylúčení a osamelí. Vzniká tak nová forma nerovnosti, ktorú nazývame digitálna priepasť a ktorá dokonca ešte viac posilňuje existujúce nerovnosti. Týka sa viac starších či chudobnejších ľudí.
Digitalizácia priniesla aj presun práce do domácností. Telepráca a tzv. homeoffice sú súčasťou firemnej kultúry mnohých firiem, no okrem pozitív prinášajú už aj mnohé dobre zmapované negatíva. Osamelosť a sociálna izoláciu môžu patriť medzi negatívne nezamýšľané dôsledky takéhoto spôsobu práce.
Aký dopad môže mať vysoký podiel osamelých a sociálne izolovaných ľudí na spoločnosť?
Mnohé štúdie už dokázali, že ľudia, ktorí sú osamelí a žijú v sociálnej izolácii, nedôverujú druhým. Narušuje to dôležitý tmel a mazivo spoločenskej súdržnosti. Často to vedie k nárastu hostility – k prejavom nepriateľstva, intolerancii, antisociálneho správania a k nízkej sociálnej participácii. Nedôvera je prekážkou budovania medziľudských väzieb a vzťahov, ktoré sú práve účinnými mechanizmami a sociálnou oporou pre to, aby sa jednotlivec necítil sám a osamelý.
Osamelí a sociálne izolovaní ľudia aj v našom výskume majú častejšie pocit straty kontroly. Často to vedie následne aj k nedôvere vo fungovanie politických inštitúciií. Vysoká miera inštitucionálnej nedôvery môže na jednej strane znižovať mieru politickej participácie, ktorej prejavom je napríklad neúčasť vo voľbách. Alebo na strane druhej môže ísť o voľbu proti väčšine, voľbu antisystémových politických strán, či dôveru v hoaxy a dezinformácie.
Osamelí a sociálne izolovaní neveria, že osud majú vo svojich rukách a sú fatalistickejší, pretože stratili pocit kontroly slobodného rozhodovania nad svojím životom. Ak by som to mal ešte raz zhrnúť, menej sa občiansky angažujú a zapájajú do komunitného života. Osamelosť teda nie je len individuálny problém, ale aj celospoločenská výzva, ktorú potrebujeme všetci komplexne riešiť.
Kto je Roman Džambazovič?
Sociológ v súčasnosti pôsobí ako vedúci Katedry sociológie FiF UK v Bratislave. Predmetom jeho vedeckého záujmu sú rôzne podoby a aspekty sociálnych nerovností v spoločnosti. Podieľal sa tiež na rozsiahlom epidemiologickom výskume realizovanom na Slovensku koncom roka 2024. Je súčasťou tímu odborníkov v projekte DISCONNECT, ktorý sa zameriava na tému osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku.