Lenka Pavuková Rušarová: Osamelosť zažívame aj vo vzťahoch. Kým ženy ju ľahšie priznávajú, pre mužov to môže znamenať slabosť

Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker

Môžeme mať partnera, rodinu aj plný kalendár aktivít, no napriek tomu sa niektorí z nás cítia osamelo. Osamelosť v partnerstve má veľa podôb. Psychoterapeutka Lenka Pavuková Rušarová vysvetľuje, prečo niektoré páry zažívajú namiesto blízkosti spoločné ticho a prečo sa navzájom nezdôveria so svojimi problémami a obavami. „Aby sme sa dostali do blízkeho intímneho kontaktu s partnerom, musíme to neustále skúšať,” hovorí.

V rozhovore s Lenkou Pavukovou Rušarovou sa tiež dozviete:

• aký je rozdiel medzi samotou a osamelosťou,
• ako sa prejavuje osamelosť v partnerských vzťahoch, 
• prečo sa muži často neodvážia hovoriť o osamelosti,
• ako vyzerajú partnerské vzťahy najmladšej generácie a generácie pred ňou,
• ako sa vyhnúť osamelosti aj snahou o budovanie intímnych vzťahov.

Každý štvrtý dospelý na Slovensku pociťuje osamelosť a každý piaty nemá dostatok sociálnych kontaktov. Aj takéto výsledky priniesla nedávna štúdia projektu DISCONNECT, ktorá sa venuje výskumu osamelosti a sociálnej izolácie. Ako vnímate tieto čísla?

Vnímam ich realisticky. Odzrkadľujú aj to, čo poznám z každodennej terapeutickej praxe. Osamelosť a izolácia sú pomerne častý fenomén, ktorý ľudí trápi. Niektorí klienti to pomenujú hneď a u niekoho sa téma osamelosti objaví ako životný kontext. Nie je pre neho primárny problém, no počas terapie neraz vystúpi do popredia.

Stáva sa, že si niekedy pocit osamelosti ani neuvedomujeme a až v terapii postupne odkrývame, že sa cítíme osamelo?

Ľudia dokážu potláčať pocity osamelosti. Človek ich až tak nevníma, keď počas dňa pracuje alebo sa stretáva s kolegami a venuje sa každodenným aktivitám. Pocit osamelosti na neho môže doľahnúť večer po pracovnej dobe, keď sa vráti do prázdneho bytu alebo k partnerovi, vedľa ktorého sa cíti osamelý.

V kontrastnej situácii alebo v stíšení na neho osamelosť dolieha oveľa viac. Niektorí ľudia, ktorí pociťujú takýto diskomfort, ho dokážu kvalitne potláčať. Môžu sa prejedať, piť alkohol alebo sa zasycovať niečím iným, len aby tieto nepríjemné pocity necítili. 

Aký je rozdiel medzi samotou a osamelosťou?

Samota znamená, že človek je fyzicky sám. Nie sú okolo neho ľudia a nemusí byť vždy nutne nepríjemná. Niekedy si ju ľudia vyberajú, keď potrebujú stíšenie, nemať žiadne vnemy, zaoberať sa samými sebou, potichu si niečo čítať alebo oddychovať. Je to prirodzená súčasť toho, ako fungujeme. Samota je v prvom rade vonkajšia okolnosť.

Osamelosť je skôr vnútorný nepríjemný pocit, ktorý nastupuje vtedy, keď človek nemá buď toľko vzťahov, koľko by chcel alebo takú kvalitu vzťahov, po akej by túžil. Osamelosť má viacero aspektov. Keď sa ľudia cítia osamelí, niekedy im chýba emočná intimita. Najbližší človek, ktorého si k sebe púšťam, s kým môžem zdieľať svoje vnútro a prežívanie. A inokedy je to skôr chýbajúci pocit, že patrím k niekomu, nejakej komunite alebo skupine.

A potom je tu sociálna izolácia, ktorá môže byť dôsledkom prehlbovania pocitov osamelosti. Alebo ako ju vnímať?

Sociálna izolácia znamená, že človek je sám bez sociálnych kontaktov. Takýto človek sa môže, ale nemusí cítiť osamelý. Sociálna izolácia niekedy súvisí aj s tým, ak je niekto ostrakizovaný alebo marginalizovaný.

Príkladom môžu byť skupiny ľudí patriaci k LGBTQ menšine, ale aj ľudia so zdravotným znevýhodnením alebo iní ľudia odsúvaní na okraj spoločnosti. Spoločnosť pre nich nie je prispôsobená, vľúdna a ústretová. Ocitajú sa tak v sociálnej izolácii, pretože nemajú pocit, že niekam patria a že sú vítaní.

To znamená, že človek nemá naplnený pocit príslušnosti k skupine, v ktorej by sa mohol cítiť bezpečne alebo zažíval pocit spolupatričnosti s druhými.

Uvediem príklad. Muž má svoju bicyklovú partiu. Má kamarátov, dobrú prácu a veľa kontaktov. Keď sa však vracia domov, s manželkou nemajú takú mieru emočnej intimity a blízkosti, aby sa jej napríklad zdôveril, že má vážne zdravotné problémy. Je síce doma obklopený ľuďmi, ale so svojím trápením sa cíti veľmi osamelý.

„Keď sa ľudia cítia osamelí, niekedy im chýba emočná intimita. Najbližší človek, ktorého si k sebe púšťam, s kým môžem zdieľať svoje vnútro a prežívanie. A inokedy je to skôr chýbajúci pocit, že patrím k niekomu, nejakej komunite alebo skupine.”

Iným príkladom je mladá žena, ktorá žije v lesbickom vzťahu. Má intímnu partnerku, majú sa radi, no necíti, že by patrila do okolitej spoločnosti. Vníma, že je v nej veľa nenávistných prejavov. A hoci má milujúcu partnerku, môže sa cítiť veľmi osamelo.

Spomenutá štúdia tiež ukázala, že pocity osamelosti sú častejšie u žien než u mužov. Dá sa to niečím odôvodniť, prečo sa ženy na Slovensku cítia viac osamelo?

Z mojej skúsenosti vnímam rovnakú mieru osamelosti u mužov aj žien. Nevidím v tom žiadny výrazný rozdiel. Rozdiel skôr spočíva v tom, že ženy oveľa ľahšie osamelosť priznávajú a otvorenejšie si na ňu posťažujú tak, ako otvorenejšie si vyžadujú blízkosť v kamarátskych alebo partnerských vzťahoch.

U mužov je to naopak aj z dôvodu, čo od nich spoločnosť stereotypne očakáva. Muž má byť sebestačný ako sigma, ktorý nikoho nepotrebuje, vystačí si sám a všetko zvládne sám. Tým pádom sa k osamelosti menej priznávajú, pretože by to pre nich mohlo znamenať slabosť alebo že nie sú dosť mužní.

Z terapeutickej praxe mám skúsenosť, že muži sa často sťažujú na nedostatok sexu. Keď to viac skúmame, je za tým práve intímna osamelosť. Akoby bol sex prípustný kanál, cez ktorý si môžu sťažovať a pýtať si pre seba viac blízkosti a intimitu. 

Nie je teda úplne jednoznačné, či sú osamelejší muži alebo ženy. Rozdiel v osamelosti, zdá sa mi, zásadne nie je v pohlaví, ale skôr v podstatne rozdielnej miere osamelosti medzi ľuďmi, ktorí sú zdraví alebo chorí, prípadne či patria k väčšine alebo k marginalizovanej menšine.

Môžete opísať nejaké príklady, ako sa prejavuje osamelosť v partnerských vzťahoch?

Práca s osamelosťou je v párovej terapii každodenný chlebíček. Ľudia vnímajú, že sú v niečom zraniteľní a neraz sa za to hanbia. Často im to bráni v tom, aby prekonali to, čo chcú skryť a aby natiahli ruku k druhému.

„Na individuálnej úrovni sa môžeme mať lepšie aj tým, že budeme trpezlivejší vo vzťahoch a budeme sa snažiť znášať odlišnosť. Druhý človek nie je náš klon. Netreba to s ním hneď vzdávať, keď nás sklame alebo zareaguje inak než by sme chceli.”

Predstavme si mladý manželský pár, ktorý má deti. Žena chce byť dobrou matkou a túži, aby boli so svojím manželom dobrými rodičmi. Všeličo si k rodičovstvu študuje a chcela by, aby to s ňou muž rozoberal, aby spolu počúvali podcasty o výchovných prístupoch, no jeho to až tak nezaujíma a niekedy ju odbije. Pripadá mu, že je to v zásade dobré a netreba to riešiť.

V takých situáciách sa do seba žena môže stiahnuť a cíti sa odmietnutá, znevážená a potichu trpí. Ona to stále rieši, no necíti sa ním byť vypočutá. Keďže sa jej nedostáva odozva od manžela, zostáva vo vnútornej izolácii a tým pádom sa mu vzďaľuje. Prestáva mu veriť, že by to na ďalšíkrát vyšlo a že to má nejaký význam.

Čo sa vtedy deje s človekom, ak začne vo vzťahu sťahovať do seba?

Ľudia, ktorí žijú v takejto vzťahovej osamelosti, upadajú do špirály osamelosti. Už to ani neskúšajú, začnú obviňovať samých seba, veľa o tom rozmýšľajú a katastrofizujú, že to už nikdy nebude dobré a nemá vôbec význam to skúšať. V hlave si stále preberajú, ako im naposledy partner alebo partnerka odvrkli alebo ako škaredo zareagovali.

Keď sa to všetko nakopí vo vnútri človeka, má zábrany skúšať to znova a priblížiť sa k svojmu partnerovi. Zostáva zabarikádovaný. Síce vo vzťahu, ale v izolácii.

Aké sú signály osamelosti medzi partnermi?

Ľudia to cítia. Cítia, že sa sťahujú do seba, menej zdieľajú to zlé, ale aj to dobré. Už sa spolu menej smejú, ale zároveň si aj menej jeden druhému posťažujú. Rozhovory sa medzi nimi menia na formálne a týkajú sa skôr neutrálnych tém – počasia, možno politiky. Spoločnou konverzačnou témou ešte môžu byť deti. Ak by ste sa ich však opýtali, ako sa má manžel alebo manželka, nevedeli by vám odpovedať, čo práve rieši alebo čím žije.

Dajú sa takéto situácie alebo vzťahové krízy riešiť, aj keď sú už príliš vážne? Aká je vaša skúsenosť?

Riešiť sa dajú. To, ako ďaleko ľudia zájdu, sa nikdy nedá predpovedať. Ako terapeutka neviem, akú majú za sebou históriu, v akom sú stave a ako veľmi si ublížili. Určite sa krízy dajú riešiť, ale je tam jedna dôležitá vec. Aby sme sa dostali do blízkeho intímneho kontaktu s partnerom, musíme to neustále skúšať.

„Máme veľmi veľa výhybiek. Sme jedna z generácií, ktorá má veľa spôsobov, ako zo vzťahu uniknúť preč. Rozvody už nie sú stigmatizované a technicky sú jednoduché. O čo ľahšie je zo vzťahu odísť, o to lepší musí byť vzťah, aby sa mi v ňom oplatilo zostávať.” 

Často od partnerov počujem ako výhradu, že „veď už som jej to povedal, už som mu to vysvetľovala”. Ale to nestačí. Nestačí to povedať raz a nedá sa to iba jedným spôsobom. Niektoré veci treba skúšať tisíckrát a z rôznych strán – znova, inak a jemne citlivo než to naozaj dosadne.

Na to, aby som mohla byť v intímnom kontakte s partnerom, je dôležité mať dobrý vzťah so sebou. Prečo má zmysel hľadať cesty k sebe? Čo by ste ľuďom poradili?

Je to široká otázka. Keby som však mala vybrať to najdôležitejšie, odporučila by som im opakovane sa približovať k sebe z rôznych strán a rôznymi spôsobmi, nevzdávať to a vedieť uniesť sklamanie. Síce túžim, aby druhý zareagoval milo a ústretovo alebo povedal niečo podporné a on to neurobí, pretože je v inom mentálnom svete, treba to vedieť skúsiť znova. Napríklad povedať: „Vieš, chcela som počuť radšej toto.”

Partnerom by som odporučila, aby si vzájomne dávali viac šancí a boli k sebe trpezliví a vo vzťahu vytrvalí. Nemá zmysel utekať, vyhýbať sa a vyhľadávať vzťahové náhrady alebo falošné paralelné vzťahy.

Ako to myslíte?

Niektorí ľudia majú tendenciu sa zdôverovať chat botom a rôznym jazykovým modelom, pretože majú pocit, že im lepšie rozumejú ako manželka alebo manžel. Je to však len fikcia. Jazykový model im vôbec nerozumie, iba tak pôsobí. Niekedy má zmysel bojovať o blízkosť a snažiť sa o ňu v primárnom vzťahu.

Jednou z rizikových skupín ohrozených osamelosťou sú aj mladí ľudia. Ako vyzerajú ich partnerské vzťahy dnes? Líšia sa oproti ostatným generáciám?

Vzťahy za posledných sto rokov prešli veľkou zmenou. Ak porovnáme posledné dve generácie, najmladšia žijúca v dlhodobejších vzťahoch oveľa menej podlieha rodovým stereotypom. Sú voči sebe transparentnejší, autentickejší a rovnostárskejší.

Ich vzťahy sú viac digitalizované než vzťahy starších ľudí – počnúc zoznamovacími aplikáciami, cez vzťahy na diaľku. Mladšia generácia pritom často vníma záväzok vo vzťahu ako nadstavbu. To znamená, že sú na vzťah pripravení, keď sú už vystrojení do života, majú svoju prácu, zariadené bývanie, terapiu za sebou.

Vzťahy generácie pred nimi mali tieto potreby v opačnom poradí. Ľudia v nich ešte neboli hotoví. Do vzťahov vstupovali mladí a brali to tak, že sa budú vyvíjať jeden pri druhom. Najprv prišiel záväzok a až potom individuácia.

Staršie páry, ktoré ku mne chodia, sú viac chytené v rodových stereotypoch. Niekedy ani nevidia, aké problémy im spôsobuje rodová nevyváženosť alebo si neuvedomujú, čo od seba navzájom očakávajú a ako im to sťažuje spolužitie.

Keď dnes mladší ľudia hovoria o vzťahu, často ho vnímajú ako investíciu, ktorá sa im vráti. Páry predošlej generácie zase hovoria o sebaobetovaní. Ide o dva úplne odlišné koncepty vzťahovosti – obetovať sa pre vzťah alebo investovať do vzťahu.

Osamelosť dnes celosvetovo zaznamenáva rastúci trend. Čo by sme v rámci  prevencie mohli robiť inak, aby sme nepodľahli epidémii osamelosti?

Môžeme niečo robiť na celospoločenskej i na individuálnej úrovni, obe sú dôležité. Celospoločenská úroveň predpokladá spoluvytváranie takej spoločnosti, v ktorej budeme mať všetci pocit, že do nej patríme.

„Keď dnes mladší ľudia hovoria o vzťahu, často ho vnímajú ako investíciu, ktorá sa im vráti. Páry predošlej generácie zase hovoria o sebaobetovaní. Ide o dva úplne odlišné koncepty vzťahovosti – obetovať sa pre vzťah alebo investovať do vzťahu.”

Zahŕňa aj spôsob, ako sa o sebe a medzi sebou rozprávame vo verejných diskusiách, na sociálnych sieťach a ako sa vyjadrujeme o menšinách. Ak chceme, aby nám tu bolo všetkým lepšie, mali by sme sa k sebe správať ústretovo. Veľa závisí aj od toho, ako dizajnujeme našu spoločnosť. Dnes máme rôzne coworkingy, spoločné dvory a komunitné parky – to všetko sú miesta, v ktorých môžeme podporovať vzájomnú súdržnosť a dôveru.

A čo odporúčate na individuálnej úrovni?

Na individuálnej úrovni sa môžeme mať lepšie aj tým, že budeme trpezlivejší vo vzťahoch a budeme sa snažiť znášať odlišnosť. Druhý človek nie je náš klon. Netreba to s ním hneď vzdávať, keď nás sklame alebo zareaguje inak než by sme chceli, prípadne nedokáže splniť naše očakávania. Je dôležité vedieť si vzájomne odpustiť a vedieť sa o tom s citom porozprávať a vydržať to.

Rýchla doba a netrpezlivosť nám zrejme nepridávajú na budovaní intímnych vzťahov.

Máme veľmi veľa výhybiek. Sme jedna z generácií, ktorá má veľa spôsobov, ako zo vzťahu uniknúť preč. Rozvody už nie sú stigmatizované a technicky sú jednoduché. O čo ľahšie je zo vzťahu odísť, o to lepší musí byť vzťah, aby sa mi v ňom oplatilo zostávať.

Technológie dnes umožňujú, aby si človek mohol urobiť spoločníka z AI alebo si v aplikácii  navoliť, či sa s ňou chce len baviť alebo flirtovať. Dnes existuje veľmi veľa rôznych možností, ako obchádzať reálny medziľudský intímny vzťah. Musíme si dávať pozor, aby sme tomu neprepadli.

Kto je Lenka Pavuková Rušarová?