Na výskume osamelosti ma fascinuje odhaľovanie neurobiologických procesov, prostredníctvom ktorých osamelosť ovplyvňuje naše psychické a fyzické zdravie.

Zaujíma ma najmä, prečo ľudia zažívajú osamelosť aj vtedy, keď sú v spoločnosti ľudí.

Na osamelosti ma zaujímajú spôsoby jej zvládania u osôb so psychickými poruchami.

Na téme osamelosti ma najviac zaujíma jej univerzálnosť a prítomnosť naprieč širokým spektrom psychických porúch, dopad na fungovanie jednotlivcov, ako aj možné spôsoby odbornej intervencie.

Osamelosť ma zaujíma ako transdiagnostický konštrukt, je prítomný naprieč rôznymi psychologickými poruchami. Je na nej špeciálne to, že sa neviaže len na základné individuálne emócie. Je do veľkej miery podmienená spoločnosťou. Nie sme len biologickými alebo psychologickými alebo sociálnymi bytosťami. Sme bio-psycho-sociálnymi bytosťami.

Na téme osamelosti ma zaujíma ako na ňu vplýva používanie digitálnych technológii a akými spôsobmi sa ju ľudia snažia riešiť.

Sociálne odpojenie môže byť priestorom, v ktorom prehlbujeme svoj vzťah k sebe, druhým a svetu. Ak je tento priestor naplnený pocitom osamotenia, môže viesť k hlbokej nedôvere vo všetko zmienené. Zaujíma ma detail týchto javov a to ako sprístupniť ľuďom v takejto situácií ponuku preventívnych a podporných služieb.