Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Ženy vstupujúce do rodičovstva čelia silnému spoločenskému tlaku na výkon, ale aj osamelosti a nedostatočnej systémovej podpore. „Kto nám dáva mandát rozhodovať o tom, čo je dobré a zlé rodičovstvo?” pýta sa psychoterapeutka a certifikovaná dula, Hana Celušáková. Materstvo nemusí byť pre ženy len radostné obdobie, ale aj čas plný úzkosti, neistoty a pochybností o sebe. Psychoterapeutka hovorí aj o tom, ako osamelosť ovplyvňuje duševné zdravie matiek, prečo je dôležitý skríning psychického prežívania už počas tehotenstva a po pôrode a akú úlohu by mal v podpore žien zohrávať systém, aj ich blízke okolie.
V rozhovore s Hanou Celušákovou sa tiež dozviete:
- čo znamená pre ženu vstup do rodičovstva,
- čo predchádza osamelosti žien – matiek,
- aké výhody a nevýhody prinášajú ženám – matkám sociálne siete,
- ako sa osamelosť týka žien, ktoré nie sú matkami,
- aké systémové prístupy by sme mali zaviesť v oblasti starostlivosti o ženy – matky,
- ako môžeme pomôcť ženám – matkám okolo nás.
Pôsobíte ako psychoterapeutka a certifikovaná dula. V centre vášho záujmu sú ženy v materstve. Prečo?
Téme materstva som sa začala venovať aj na základe vlastnej skúsenosti, keď som vstupovala do rodičovstva. V spoločnosti sa vtedy automaticky očakávalo, že ženy budú vedieť, čo majú robiť, ako porodiť, starať sa o bábätko – že disponujú vrodeným „materským inštinktom“.
Táto predstava je mýtus, ktorý nezodpovedal realite mnohých žien. Paradoxne, práve s týmto presvedčením o prirodzenej, intuitívnej povahe materstva išiel ruka v ruke silný paternalistický prístup inštitúcií, predovšetkým zdravotníckeho systému.
Autoritatívne stanovoval, čo je „správne“ pre matku a dieťa. Najmä, ako má žena správne rodiť. Preberal kontrolu nad bábätkom po pôrode, redukoval autonómiu žien a bagatelizoval ich subjektívnu skúsenosť. Prenášal rozhodovanie mimo ich vlastné kompetencie, ale s ostrou kritikou, ak nespĺňali „požiadavky“ a očakávania. Ako psychologičku ma prekvapilo, ako ostávali ženy v tak dôležitom životnom období nepovšimnuté bez akejkoľvek formy podpory.
Ako sú na tom ženy, ktoré riešia materstvo, dnes?
Mnoho oblastí sa pomalými krokmi zlepšuje. Kedysi nepredstaviteľné témy, ako napríklad podpora prirodzeného pôrodu a rešpekt k prianiam rodičov sa už dostali do odporúčaní.
Systém je však stále nastavený tak, že žena má v tehotenstve podporu najmä v gynekologickej oblasti. Pravidelne chodí na prehliadky a je pod dohľadom lekárov. V centre záujmu je viac jej fyzické zdravie a menej nás zaujíma, ako sa má psychicky.
„Ženy sú v našej spoločnosti málo videné a vykonávajú veľa neplatenej a nedocenenej práce. Paradoxne s tým často vzniká presvedčenie, že žena kvôli mnohým navzájom protichodným povinnostiam vlastne nikdy nemôže robiť veci správne.”
Narodí sa jej bábätko, personál v nemocnici sleduje, ako sa darí dieťaťu s očakávaním, že matka vie, čo má robiť. Ženy majú s podporou alebo, naopak, s neláskavým hodnotením veľmi rôznorodé skúsenosti.
Keď však žena príde domov, nikto jej už ďalej nevenuje pozornosť. Všetci sa sústredia na to, či vykonáva dobre svoju prácu v oblasti starostlivosti o dieťa. Ženy často zostávajú s témou rodičovstva samy.
Chýba podľa vás ženám systémová forma podpory?
Presne tak. Aj v situácii, keď sa žena už odhodlá vyhľadať pomoc, často narazí na prekážky – nedostatok kapacít, finančnú, vzdialenostnú alebo časovú nedostupnosť odborníkov. Aj ja som hľadala odpovede, čo by mohla byť účinná prevencia, čo potrebujú ženy vedieť o období materstva, ako im pomôcť, ako ich sprevádzať a posilniť ich rodičovské sebavedomie. Tam niekde sa rodila aj moja potreba sa im viac venovať.
Napokon ste založili Centrum pre rodinu Kvapka. Ako pomáhate ženám a rodičom?
S kolegyňou a spolužiačkou, Máriou Kopčíkovou, sme začali robiť kurzy prípravy na pôrod a rodičovstvo, v ktorých sme sa venovali nielen pôrodu, ale najmä tomu, čo prichádza po ňom. Cieľom bolo im nielen sprostredkovať vedomosti a zručnosti o šestonedelí, starostlivosti o bábätko, dojčení, psychomotorickom vývine, ale aj normalizovať rozporuplné pocity, ktoré toto obdobie prináša ženám.
Chceli sme, aby čerstvé mamy v čase narodenia dieťaťa a vstupu do rodičovstva disponovali základným balíkom informácií a cítili sa nielen kompetentnejšie, ale aj spokojnejšie.
Združenie sa časom pretransformovalo na neziskovú organizáciu, pod ktorou funguje aj naša ambulancia. Profesionalizovali sme sa a dnes poskytujeme aj psychologickú a psychoterapeutickú zdravotnú starostlivosť. Pomáhame ženám, ktoré v rámci predpôrodnej starostlivosti trápia úzkosti a depresie, ale aj ženám, ktoré majú strach z otehotnenia alebo ťažkosti s reprodukčným zdravím. Zameriavame sa aj na prácu s deťmi s ohrozeným vývinom, neurovývinovými ťažkosťami a podporu ich rodičov.
Ženy si prechádzajú rôznymi výzvami. Ako vnímate postavenie žien – matiek v našej spoločnosti?
To je zložitá otázka. Podľa môjho názoru sú ženy v našej spoločnosti málo videné a vykonávajú veľa neplatenej a nedocenenej práce. Zároveň sa na nich kladie množstvo požiadaviek – len z titulu, že sú ženy.
„Je dôležité, aby mali ženy možnosť voľby. Niektoré matky sú šťastné, že môžu byť doma s dieťaťom dlhšie a vedia si alternatívne vytvoriť nejaké pracovné príležitosti. Iné ženy túžia pracovať a zvládajú to tak, aby malo dieťa kvalitné vzťahy aj s druhými.”
Paradox nastáva v tom, že žena akoby nikdy veci nemôže urobiť správne. Mala by v správnom veku využiť svoj biologický potenciál a na vrchole plodnosti sa stať matkou. Zároveň by však mala byť v tom veku už vzdelaná a mala by mať odpracované, aby „nezneužívala“ systém.
Tento sociálny konštrukt ženy vopred predurčuje k neúspechu v niečom. Buď majú deti v ideálnom biologickom čase a hneď po vzdelávaní vstupujú do rodičovstva a čerpajú podporu zo systému alebo dokončia vzdelanie, zabezpečia si kariéru, bývanie a zrazu sa ocitnú vo veku, kedy sú považované za prestarnuté prvorodičky.
Čo znamená pre ženu vstup do rodičovstva?
Keď žena vstupuje do rodičovstva, často to pre ňu znamená rozhodnutie ohroziť svoju budúcnosť – v kariérnom postupe, vo vyššom ohrození bezprostrednou i celoživotnou chudobou, ale aj vo fyzickom a možno psychickom zdraví.
Obdobie, kedy sa systematicky stará o dieťa na materskej a neskôr na rodičovskej dovolenke je síce hradené štátom, ale sú za ňu odvádzané najnižšie možné odvody. Oproti rovesníčkam, ktoré sa rozhodnú nemať deti alebo pracujúcim mužom, sú odvody automaticky nižšie a tým pádom bude aj jej nárok na dôchodok nižší.
Aby sme boli féroví, možno by sme nemali hovoriť výlučne o ženách, ale oboch rodičoch. Mužov na rodičovskej dovolenke táto situácia zasahuje rovnako, ale zväčša ju čerpajú výrazne kratší čas.
Aká je situácia matiek, ktoré chcú kariérne rásť?
Ich materská dovolenka v kariérnom postupe nezapôsobí. Pracujúci rovesníci môžu získavať väčšie množstvo skúseností a logicky majú lepší kariérny postup.
Systém umožňuje ženám byť dlhšie na materskej, zároveň sú však kariérne v pasci, pretože vypadávajú z pracovného procesu. Dnes u nás existuje malá podpora zdieľaných pracovných miest, čiastočných úväzkov, kvalitnej a dostupnej (finančne, vzdialenosťou) starostlivosti o deti matiek pracujúcich (nielen) pred tretím rokom dieťaťa, čo mnohé ženy drží doma.
To je celkom dobrý predpoklad na to, aby sa žena začala cítiť osamelo.
Vstupu do rodičovstva sa hovorí aj ako o období prechodnej – tranzitórnej osamelosti. Je to prirodzené. Zároveň ide o neznáme vývinové obdobie, ktoré vyvoláva pocity osamelosti. Idete akoby na nové územie, ktoré si musíte prešľapať. Pochopiť a naučiť sa ho zvládať, odsmútiť straty, ktoré prinieslo a tiež sa naučiť ťažiť z nových príležitostí.
Koncept rodičovstva, ktorý sa u nás propaguje, hovorí, že dobrá mama je doma s dieťaťom tri roky. Z psychologického hľadiska, a teda z hľadiska vývinových potrieb dieťaťa, je veľmi významné, aby dieťa malo možnosť vytvoriť si bezpečnú vzťahovú väzbu k mame, pretože ju v tomto období naozaj potrebuje.
Ak dá žena dieťa do jaslí alebo do starostlivosti starých rodičov, podľa výskumov ju to robí neraz „menejcennou“ matkou v očiach spoločnosti. Stále u nás prevládajú predsudky, že sa nestará o dieťa tak dobre ako matky, ktoré sú doma. Je prirodzené, že tento sociálny tlak spúšťa v ženách pocity osamelosti. Najmä, ak to majú inak, ako je väčšinové očakávanie.
Čím by sa mali riadiť?
Je dôležité, aby mali ženy možnosť voľby. Niektoré matky sú šťastné, že môžu byť doma s dieťaťom dlhšie a vedia si alternatívne vytvoriť nejaké pracovné príležitosti alebo spôsob sebarealizácie. Iné ženy túžia alebo aj z existenčných dôvodov musia pracovať a zvládajú to tak, aby malo dieťa kvalitné vzťahy – teda ďalšiu bezpečnú vzťahovú osobu okrem mamy.
Zároveň, samotná fyzická prítomnosť mamy s dieťaťom do troch rokov nezaručuje vznik bezpečnej vzťahovej väzby. Dôležité je, aby matka mala kapacitu poskytovať dieťaťu túto jemnocitnú starostlivosť. Prečo my by sme mali v spoločnosti vyhodnocovať, čo je dobrá a zlá forma rodičovstva?
Jedna z posledných štúdií projektu DISCONNECT sa venovala téme osamelosti a sociálnej izolácie. Vyplynulo z nej, že jednou z ohrozených skupín na Slovensku sú aj ženy. Riešite s vašimi klientkami aj osamelosť?
Rozhodne áno. Spomínaná štúdia preukázala, že ženy na materskej a rodičovskej dovolenke vnímajú podobnú mieru osamelosti ako starší ľudia na dôchodku. Obe skupiny patria vo vnímaní osamelosti, ale aj sociálnej vylúčenosti medzi najohrozenejšie.
„Koncept rodičovstva, ktorý sa u nás propaguje, hovorí, že dobrá mama je doma s dieťaťom tri roky. Ak dá dieťa do jaslí alebo do starostlivosti starých rodičov, podľa výskumov ju to robí menejcennou matkou v očiach druhých. Stále u nás prevládajú predsudky, že sa nestará o dieťa tak dobre ako matky, ktoré sú doma. Tento sociálny tlak spúšťa v ženách pocity osamelosti.”
Zaujímavé je tiež, ako vnímajú osamelosť v čase. Ženy na materskej dovolenke, a teda prvých sedem mesiacov po narodení bábätka vnímali menej osamelosti a viac sociálnej vylúčenosti. Následne sa to menilo. Počas rodičovskej dovolenky od pol roka do troch rokov dieťaťa už mali lepšiu dostupnosť sociálnych kontaktov, čo znamená menej izolácie, ale viac prežívali osamelosť.
Ženy sú po narodení bábätka intenzívne vtiahnuté do starostlivosti. Potrebujú vedieť zvládať nové výzvy s tým spojené. Je dobré, že náš systém už umožňuje, aby bol v prvých týždňoch narodenia dieťaťa parciálne na otcovskej dovolenke aj otec a mohol participovať, čím žena zažíva menej osamelosti.
Poďme sa pozrieť hlbšie na osamelosť žien. Aké bývajú jej príčiny?
Starostlivosť o bábätko je náročná. Matka je v nepretržitej službe. Dieťa na začiatku najlepšie nasýti a upokojí jeho primárna opatrovateľka, čiže mama. Iba málokto ju vie zastúpiť. Je tu aj obrovský tlak zodpovednosti, pretože takýto malý človek výhradne závisí na tom, ako dobre to matka bude vedieť.
Na začiatku sa jej dostáva len málo pozitívnej spätnej väzby, že to robí dobre. Prvý úsmev, priberanie či pravidelný spánok sa objavujú až neskôr, aby ju uistili, že jej starostlivosť je dobrá. Jedným z dôvodov pocitu osamelosti, o ktorom sa málo hovorí, je pocit nedostatočnej rodičovskej sebaúčinnosti. Ženám chýba viera, že si dokážu poradiť s ťažkosťami, ktoré prináša starostlivosť o dieťa. S prvým narodením dieťaťa sa mnohým rodičom otvárajú úplne nové požiadavky.
Chýba im skúsenosť, o ktorú by sa mohli oprieť v expertíze, ako to zvládnuť. Musia sa to učiť z rôznych zdrojov alebo sociálnym učením od kamarátov. Ak vôbec majú kamarátov, ktorí už sú rodičmi. Záleží tiež, ako ďaleko od nich bývajú alebo či práve neriešia iné ťažkosti v živote.
Aké výzvy musia zvládať?
Niektoré deti sú viac a iné menej náročné na starostlivosť. Medzi náročné výzvy rodičovstva patrí, ak má dieťa nejaké ťažkosti. Môžu mať náročnejší temperament, ťažšie sa upokojujú alebo je pre rodiča zložité rozoznať, aké má dieťa potreby.
Niekedy má matka veľa nerealistických očakávaní. Čím je realistickejšia, tým viac súcitu má so sebou a obdobie šestonedelia vníma ako obdobie učenia sa. Stáva sa, že na Instagrame vidí iné matky, ako všetko úžasne zvládajú, kým ona sa stráca v manažovaní jedného novorodenca. Do pocitu osamelosti vstupuje faktor, že nie je dosť v dojčení alebo v tom, ako prežila pôrod.
Nehovoriac o popôrodnej depresii, o ktorej často ženy verejne nehovoria.
Popôrodnú depresiu u nás zažíva až 20 percent žien. Naviac niekedy ani nevieme, či hovoríme ešte stále o depresii po pôrode alebo čiastočne aj o osamelosti čerstvých matiek. Pravdou je, že ženy sú po pôrode často samé. Nemajú dostupnú širšiu rodinu, od ktorej by mohli získať pomoc a podporu. Veľkým zdrojom osamelosti je aj to, že sme vysídlení z primárnych rodín. Mladí rodičia často odchádzajú do miest, kde je väčšia dostupnosť práce, ale tým pádom nemajú pomoc od blízkych.
„Ženy, ktorým sa dostáva dostatok podpory, majú vyššiu kvalitu života a sú schopné vytvárať bezpečnú vzťahovú väzbu. Vedia sa lepšie starať o svoje bábätká a aj deti dosahujú lepšie výsledky v oblasti duševného zdravia. Zároveň sa ľahšie rozhodujú pre ďalšie dieťa.”
V súčasnosti vnímam, že veľa čerstvých mamičiek chce svoje deti vychovávať inak, ako to zažili ony ako deti. Pamätajú si, čo bolo zraňujúce a nechcú to opakovať. Hodnotovo aj emocionálne sa často vzďaľujú od vlastných rodičov a hľadajú vzor, ako byť „správnou“ matkou. Často sa cítia nevypočuté a kritizované, ak staré mamy hovoria, že „niečo nerobia dobre“.
Otázkou potom je, či si čerstvá mama v svojom okolí vie nájsť ženy v podobnej životnej situácii, od ktorých sa môže sociálne učiť, získať emocionálnu podporu a normalizovať svoje prežívanie alebo sa stretáva s rivalitou a znevažovaním, v súťaži, kto je lepšia mama.
Veľa žien dnes rieši osamelosť aj tak, že na sociálnych sieťach zdieľajú svoje skúsenosti s inými matkami. Aké to má výhody a nevýhody?
Ženy navštevujú sociálne siete, pretože prirodzene vyhľadávajú chýbajúce informácie o dojčení, tehotenstve, prechode do materstva, či starostlivosti o dieťa. Prvým informačným a rýchlo dostupným zdrojom o rodičovstve je internet.
Môže to vyplývať aj z toho, že tehotenské poradne sú u nás pre nedostatok lekárov zrýchlené a nie je priestor sa pýtať zdravotníkov, aby získali relevantné informácie. Informačný nepomer vedie k tomu, že ženy si často dopĺňajú vedomosti a pochopenie z iných zdrojov.
Nebezpečenstvo toho je, že nemáme kontrolu nad kvalitou informácii, z ktorých ženy čerpajú. Internet je často zaplavený nekvalitnými článkami – rôznymi derivátmi derivovaných článkov, primárne zameraných na produkciu obsahu a „klik“ na weboch, ktoré predávajú produkty a potrebujú návštevnosť. Informácie sú niekedy ešte ďalej interpretované predstaviteľmi sociálnych sietí a ovplyvnené subjektívnym pohľadom toho, kto ich zdieľa.
Veľa žien nevie rozlíšiť kvalitné od nekvalitných informácií, je ich príliš mnoho, sú často protichodné, nesú „punc“ odbornosti autora, sú podávané s naliehavosťou na bezchybný výkon a riziko poškodenia dieťaťa. Neetické by bolo presnejšie.
Zároveň je badateľný dešpekt (odbornej) verejnosti k relevantným otázkam žien, že si „zase“ niečo prečítali na Modrom koníkovi, používajú Dr. Google, hoci im systém často neponúka relevantné informácie a nedá si ani čas na to, aby im zodpovedal na dôležité otázky. Často sú zosmiešňované, ak sa v snahe o lepšiu starostlivosť snažia doplniť informácie napríklad u pediatrov alebo psychológov.
Ako ešte slúžia sociálne siete ženám?
Vyhľadávajú na nich ženy s podobnou alebo rovnakou skúsenosťou, aby získali vhľad, na čo sa pripraviť a čo je v danom období dôležité. Keby sme mohli vyrastať vo viacgeneračných rodinách, ktorých súčasťou by bola aj starostlivosť o mladších súrodencov, netere alebo synovcov, mnohé ženy by sa možno necítili neisté. Je prirodzené, že hľadajú miesta, kde môžu získať emocionálnu podporu, informácie a vymieňať si pocity, ako aj normalizovať svoje prežívanie.
Mnohé ženy takto udržiavajú sociálne kontakty. Nevýhodou je, že sociálne siete môžu začať nahrádzať osobné stretnutia. Kedysi sme nemali internet v mobile. Jednoduchšie bolo ísť na detské ihrisko a tam sa porozprávať s ostatnými matkami. Dnes však niektoré ani neopustia byt, pretože majú pseudo-nasýtené sociálne potreby. Pre matky na materskej dovolenke je najväčší protektívny faktor proti osamelosti, ak sa stretávajú sa so ženami v rovnakej situácii, s ktorými môžu zdieľať skúsenosti, získavať rady alebo spätnú väzbu, že sú dobré v materstve.
Takže sociálne siete môžeme vnímať jednak ako zdroj potvrdenia a uznania žien, že niečo robia dobre, ale zároveň môžu byť aj pascou.
Presne tak. Sociálne siete sú aktuálne zdrojom informácií, ale aj cenné miesto na získanie podpory a vytváranie nových vzťahov. Môžu však rovnako vytvárať skrytý sociálny tlak na to, ako robiť materstvo čo najlepšie. Ženy, ktoré majú iné okolnosti – náročnejšie bábätko, zlú partnerskú alebo finančnú situáciu alebo sú viac perfekcionistky, môžu mať pocit, že zlyhávajú, čo ich oslabuje.
Pri negatívach sociálnych sietí alebo skôr neustáleho sledovania mobilu by som chcela upozorniť ešte na jednu dôležitú vec – v podstate „odpájajú“ mamu od dieťaťa. Pôvodne bol Still Face (nehybná tvár) experiment používaný na skúmanie dopadu reakcií mamy, resp. ich absencie na emocionálne prežívanie dieťaťa. Zjednodušene povedané – deti od narodenia túžia po prepojení, uistení, že sme tu pre nich a reagujeme na ich prejavy.
„Vstupu do rodičovstva sa hovorí aj ako o období prechodnej osamelosti. Je to prirodzené. Idete akoby na nové územie, ktoré si musíte prešľapať. Pochopiť a naučiť sa ho zvládať, odsmútiť straty, ktoré prinieslo a tiež sa naučiť ťažiť z nových príležitostí.”
Pripútavacie správanie dieťatka a citlivá, primeraná a presná reakcia mamy na jeho potreby pomáha vytvárať bezpečnú vzťahovú väzbu. Ak mama nereaguje primerane, bábätko je veľmi zneistené, stupňuje svoje prejavy, aby mamu privolalo. Ak sa to nedarí, je veľmi rozrušené a má omnoho väčšie ťažkosti sa znova upokojiť. Sledovanie mobilu alebo skrolovanie na sociálnych sieťach prináša podobný efekt, ako experiment s nehybnou tvárou, pretože matka nevníma, alebo vníma oneskorene, potreby dieťaťa a nereaguje na neho. Je to veľké riziko aj z hľadiska emocionálneho, sociálneho a psychomotorického vývinu dieťaťa.
Ako sa cítia v spoločnosti ženy, ktoré možno kvôli kariére alebo iným dôvodom nemajú deti, nestihli materstvo alebo im to nebolo dopriate. Týka sa téma osamelosti aj ich?
Určite áno a to v rôznych kontextoch. Extrémne osamelé sú ženy, ktoré sa nedobrovoľne nestali matkami a pritom túžili po dieťati. Ich osamelosť je v skupine rovesníčok výrazne väčšia ako u žien, ktoré boli v materstve úspešné. Dôvodom je aj to, že strácajú kamarátky, ktoré sa už stali matkami. Buď z dôvodu ich časového vyťaženia alebo zníženej emocionálnej dostupnosti a niekedy aj dôsledku bolesti, ktorá súvisí s tým, že im materstvo nebolo dopriate. Nie je to vôbec jednoduchá situácia a pre mnohé ženy je to veľmi zraňujúce.
Možno trochu iný je postoj žien, ktoré sa dobrovoľne rozhodli nemať deti. Je to tiež legitímne rozhodnutie, hoci nie je vylúčené, že sa cítia osamelo alebo izolované. Ich pocity osamelosti vyplývajú z toho, že ich rovesníčky riešia iné problémy a už nemajú spoločné záujmy na trávenie voľného času.
Samostatnou veľkou a osamelou skupinou sú single rodičia z akéhokoľvek dôvodu. A ďalšou veľmi zraniteľnou skupinou sú rodičia, ktorí vychovávajú deti s ťažkosťami – zrakovým, sluchovým, mentálnym alebo telesným hendikepom alebo neurovývinovými poruchami, pretože sú na nich kladené mnohonásobne vyššie nároky na starostlivosť. Často čelia nepochopeniu zo strany okolia a zároveň sa musia vyrovnávať s vlastnou bolesťou. Obzvlášť, ak postihnutie u dieťaťa výrazne nevidieť.
Pracujete aj s matkami autistických detí?
Áno, veľa pracujeme so ženami, ktoré majú deti s autizmom. Sú v náročnej situácii, ktorá neraz ohrozuje ich partnerstvo. Existuje u nich výrazne väčšie riziko, že žena zostane sama s dieťaťom. Často sa stretávajú s neohľaduplnšou druhých. Ich okolie spája náročné správanie dieťaťa so zlyhaním vo výchove. Veľa matiek mi popisuje, že si osamelosť radšej vybrali dobrovoľne, než by sa mali vystavovať opakovanému zraneniu z odmietnutia alebo odsúdenia druhými.
Akým sa podieľate na výskume osamelosti a sociálnej izolácie v projekte DISCONNECT?
Mojou témou je osamelosť matiek, resp. rodičov na materskej a rodičovskej dovolenke. Dlhodobo prechádzam od klinickej praxe k výskumnej. To, čo zachytávam v praxi, sa snažím podložiť výskumnými faktami, aby sme boli schopní otvoriť verejný diskurz na túto tému a zlepšovať situáciu rodičov.
Dlho som pracovala v oblasti zvyšovania kvality pôrodnej starostlivosti a starostlivosti o duševné zdravie matiek aj v kontexte prevencie popôrodnej depresie, ktorá často začína už počas tehotenstva. Mojou veľkou témou bola aj posttraumatická stresová porucha po pôrode, takže téma osamelosti počas rodičovstva plynule nadväzuje na obe tieto oblasti.
Myslím si, že na Slovensku je v tejto oblasti iná situácia než v krajinách, z ktorých výskumov bežne čerpáme. Jednak aj preto, že materská dovolenka je u nás dlhšia než je štandard v Európskej únii. Môžeme tým získať zaujímavé zistenia, do akej miery je to výhoda a aký to má pozitívny vplyv na vývoj vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom, duševné zdravie dieťaťa a nakoľko je to rizikový faktor pre duševné zdravie matky.
V projekte DISCONNECT by som chcela skúmať, ktoré sú systémové slepé miesta pre matky s deťmi do troch rokov a čo vedie k ich pocitu osamelosti. Zároveň ma zaujímajú potreby žien, rizikové faktory osamelosti a či sa ženám dostáva dostatočná systémová podpora.
Ak by ste mohli ovplyvniť politiky ohľadne systémového prístupu a zmien, na čo by ste apelovali?
Chcela by som apelovať na systematický skríning duševného zdravia žien. Ideálne už v tehotenstve a bezprostredne po pôrode, kedy sú v kontakte so zdravotníkmi. Druhou veľkou témou sú intervenčné programy. Či už v tehotenstve, v zmysle vytvárania priestoru na zdieľanie prežívania, zvyšovania informácií o priebehu tehotenstva, pôrodu, starostlivosti o bábätko, ale aj v starostlivosti o seba vo vzťahu k duševnému zdraviu.
Chýba nám systematická forma dostupnej pomoci v období materskej a rodičovskej dovolenky v neklinickej oblasti. Hovorím o prevencii žien pred osamelosťou, úzkosťou, depresiou alebo ohrozením inými psychickými poruchami.
Ženy, ktorým sa dostáva dostatok podpory, majú vyššiu kvalitu života a sú schopné vytvárať bezpečnú vzťahovú väzbu. Vedia sa lepšie starať o svoje bábätká a aj deti dosahujú lepšie výsledky v oblasti duševného zdravia. Zároveň sa ľahšie rozhodujú pre ďalšie dieťa.
Klesajúca pôrodnosť je téma, ktorej sme sa doposiaľ nedotkli, ale je tiež veľmi významná. Napokon, predchádzať problémom a poskytovať priebežnú podporu je najlacnejšia a najefektívnejšia prevencia.
Čo by sme mohli robiť inak?
Mohli by sme byť viac súcitní a chápajúci. Viac počúvať, než rozdávať dobre mienené rady. Väčšina žien pozná správne odpovede. Potrebujú však čas a podporu, aby na ne mohli prísť alebo aby sa nimi vedeli riadiť.
Skúsme menej posudzovať, že vieme lepšie, čo má matka robiť. Zamerajme sa radšej na to, čo by potrebovala, aby našla svoje vnútorné zdroje. Myslím aj na praktickú podporu – postráženie bábätka, prechádzky, emocionálne vypočutie, normalizáciu jej pocitov. Mali by sme si viac všímať ženy okolo nás.
Kto je Hana Celušáková?
Klinická psychologička, psychoterapeutka, supervízorka, lektorka a certifikovaná dula. Je spoluzakladateľkou a odbornou garantkou Centra pre rodinu Kvapka v odbore klinická psychológia a psychoterapia. Je spoluatorkou a odbornou garantkou projektu Sprievodca pôrodnicami. Spoluatorsky sa podieľala aj na viacerých odborných článkoch a knihách – napríklad na publikácii prof. Ostaníkovej: Autizmus od A po S alebo prof. Záhumenského: Pôrodníctvo. Svojimi článkami prispievala na portál www.tehotenstvo.sk. Aktuálne je aj odbornou asistentkou na Katedre psychológie FiF UK v Bratislave.