Katarína Kebis: Osamelosť nie je len osobný, ale aj vážny spoločenský a zdravotný problém

Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker

Téme osamelosti sa na Slovensku zatiaľ nevenujeme systematicky, upozorňuje výskumníčka Katarína Kebis. V praxi skôr funguje veľa komunitných aktivít, ktoré vznikajú vďaka iniciatíve jednotlivcov, miestnych samospráv alebo neziskových organizácií a ktoré ľudí prepájajú naprieč generáciami alebo na základe spoločných záujmov. Osamelosť nie je len osobný, ale aj závažný spoločenský a zdravotný problém. Má dopad na ekonomiku i zdravotnícky systém.

V rozhovore s Katarínou Kebis sa dozviete:

• prečo je dôležité znižovanie nerovnosti prístupu ľudí k zdravotnej a sociálnej starostlivosti,
• ako sa nás týka téma verejného zdravotníctva,
• v čom ľuďom pomáhajú individuálne plány, aby sa dostali z kruhu osamelosti,
• čo jej priniesla skúsenosť v utečeneckých táboroch v Iraku,
• ako sa staviame k téme osamelosti na Slovensku.

Pôsobíte ako výskumníčka v oblasti verejného zdravia, v rámci ktorej vás zaujíma aj znižovanie nerovnosti prístupu ľudí k zdravotnej a sociálnej starostlivosti. V čom to považujete za dôležité?

Nerovnosti v prístupe k zdravotnej a sociálnej starostlivosti majú reálne dôsledky na ľudí a vedú k horším zdravotným výsledkom, vyššej úmrtnosti a nižšej kvalite života. U ľudí, ktorí k nej majú obmedzený prístup, sa vyskytuje vyššia pravdepodobnosť neliečených chronických ochorení a horšia duševná pohoda.

Neraz to vedie k zvýšenej sociálnej izolácii a podkopáva aj dôveru v systém, ktorý by mal byť férový a dostupný pre všetkých. Rovnako sa potom znižuje dôvera v inštitúcie, ktoré by mali zachytávať a pomáhať aj zraniteľnejším skupinám v spoločnosti.

Znižovanie nerovností k prístupu k zdravotnej a sociálnej starostlivosti nie je o rýchlych opravách, ale o systémových zmenách a spolupráci medzi rôznymi sektormi. Práve to ma na verejnom zdravotníctve baví najviac. 

Prečo by sme sa mali zaujímať o tému verejného zdravotníctva?

Verejné zdravotníctvo je dôležitým pilierom zdravia celej spoločnosti. Ovplyvňuje každého z nás a má veľmi zásadný vplyv na mnohé oblasti nášho života. Nie je to len o tom, či máme nablízku lekára. Je to aj o tom, do akého regiónu sa narodíme, z akého prostredia pochádzame, aký máme prístup k základným informáciám, vzdelávaniu a aké informácie o zdraví sa k nám dostanú.

„Veľkou výhodou na Slovensku je, že máme regionálne úrady verejného zdravotníctva. Tie má dnes iba málo štátov. Takéto široké pokrytie má zo systémového hľadiska veľký potenciál na riešenie regionálnych rozdielov v rôznych oblastiach verejného zdravia.“

To všetko ovplyvňuje, ako sa o seba staráme a ako pristupujeme k nášmu zdraviu a zdraviu druhých. Keď sú v systéme nerovnosti, ľahko sa môžu ďalej prehlbovať a viesť k ďalším problémom, ako je chudoba či vylúčenie zo spoločnosti.

Mohli by ste uviesť príklad?

V minulosti som napríklad skúmala, aký prístup k zdravotnej starostlivosti majú ľudia zo segregovaných rómskych komunít na Slovensku. Ukázalo sa, že narážajú na individuálne i systémové bariéry. Nie každý si napríklad môže dovoliť cestu k lekárovi. Niekto k nej nemá prístup z pohľadu pokrytia cestovných nákladov, je tam jazyková bariéra alebo predsudky zo strany zdravotného personálu .

Týka sa to aj iných ohrozených skupín. Napríklad seniorov a ľudí, ktorí žijú v chudobnejších regiónoch s nedostatočnou infraštruktúrou a kde je vyššia nedostupnosť zdravotníckych či sociálnych zariadení. Ak chceme zabezpečiť spravodlivý prístup k zdravotnej starostlivosti pre všetkých, musíme brať do úvahy nielen zdravotné faktory, ale aj ich sociálne a ekonomické podmienky, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu a buď zvyšujú alebo znižujú nerovnosti v zdraví.

Aké by sme na to mohli mať riešenie?

Veľkou výhodou na Slovensku je, že máme regionálne úrady verejného zdravotníctva. Tie má dnes iba málo štátov. Takéto široké pokrytie má zo systémového hľadiska veľký potenciál na riešenie regionálnych rozdielov v rôznych oblastiach verejného zdravia od prevencie, cez starostlivosť o starnúcu populáciu či podporu duševného zdravia ľudí.

Obávam sa však, že u nás sa verejné zdravotníctvo často zameriava predovšetkým na hygienu a epidemiológiu, hoci jeho agenda by mohla byť omnoho širšia. Zaslúžila by si komplexnejší prístup k novým výzvam verejného zdravia.

Študovali ste na rôznych zahraničných univerzitách, kde ste sa zameriavali aj na systémové prístupy vo verejnom zdravotníctve. Aký príklad by sme si mohli zobrať zo zahraničia? 

Počas magisterského štúdia som najskôr stážovala a po jeho ukončení pokračovala v práci na Inštitúte verejného zdravotníctva a tropickej medicíny (SwissTPH) v Bazileji, kde sme sa v tíme venovali systémovým prístupom vo verejnom zdravotníctve. Fascinovalo ma, ako sa v rámci tohto odboru prepájajú rôzne témy – od politiky cez ekonomiku až po sociálne determinanty zdravia.

Zdravotníctvo nie je izolovaný sektor. Jeho efektivita a dostupnosť priamo ovplyvňujú produktivitu obyvateľstva, zamestnanosť, či celkovú kvalitu života. Aj preto sa v tejto oblasti často zdôrazňuje prístup Zdravie vo všetkých politikách, ktorý by mal zabezpečiť systematické zohľadňovanie zdravotných aspektov vo všetkých oblastiach verejnej politiky – od sociálnej ochrany a vzdelávania až po infraštruktúru, či urbanistické plánovanie.

Našou úlohou v tíme bolo identifikovať konkrétne problémy v zdravotníctve a hľadať systémové riešenia, ktoré by zlepšili jeho fungovanie.

„Uvedomila som si, že ak isté veci nenastavíme dobre, ľuďom môžeme ešte viac ublížiť, než by sme im pomohli. Aj preto je zo systémového hľadiska v akejkoľvek oblasti dôležité, aby bola pomoc premyslená, adresná a dobre cielená.“

Jeden z projektov sa venoval aj zlepšeniu pokrytia základnej zdravotnej starostlivosti naprieč krajinami. Snažili sme sa pochopiť, čo jednotlivým krajinám najviac pomáha a naopak, aké prekážky im bránia dosiahnuť lepšie výsledky.

Ďalší projekt sa venoval obetiam domáceho násilia, v rámci ktorého kolegovia skúmali, prečo sa niektoré obete „prepadávajú systémom“ a nedostáva sa im potrebná pomoc. Organizovali workshopy, kde spolupracovali so všetkými zainteresovanými stranami – zdravotníkmi, políciou, sociálnymi pracovníkmi, mimovládnymi organizáciami – a spoločne hľadali „diery“ v systéme, ktoré by bolo možné zaplniť lepšími postupmi a politikami.

V minulosti ste viackrát pôsobili aj v Iraku. V rámci utečeneckých táborov ste dokonca realizovali výskum zameraný na pripravenosť humanitárneho systému na pomoc ženám, ktoré si prešli traumami v zajatí bojovníkov ISIS. Čo ste zistili? 

V Iraku som bola viackrát. Prvýkrát som vycestovala na tri mesiace ako dobrovoľníčka pre humanitárnu organizáciu STEP-IN, ktorá poskytovala zdravotnú starostlivosť ľuďom v niektorých utečeneckých táboroch pre vnútorne vysídlené obyvateľstvo a utečencov.

V tom čase som študovala v Anglicku a hľadala som vhodnú tému pre svoju bakalársku prácu v oblasti duševného zdravia.

Vo svojom výskume som sa sústredila na ženy, ktoré sa ocitli v zajatí bojovníkov ISIS. Skúmala som, ako je humanitárny systém pripravený pomáhať ženám po takýchto ťažkých traumách. Viedla som rozhovory s odborníkmi z rôznych organizácií pracujúcich v týchto táboroch v oblasti duševného zdravia.

„Na Slovensku venujeme téme osamelosti stále málo pozornosti. V mnohých krajinách už pochopili, že boj proti osamelosti nie je len o tom, ako sa s ňou vyrovná jednotlivec, ale aj o tom, ako vieme vytvoriť podmienky v spoločnosti, ktoré podporujú sociálne prepojenia.“

Ukázalo sa, že pripravenosť na takúto pomoc bola veľmi slabá. Ak mali ženy šťastie, mohli sa vrátiť k svojim rodinám v utečeneckých táboroch. Častejšie sa však vracali k vzdialenejším príbuzným, kde nemali dostatok súkromia, čo ich situáciu ešte zhoršovalo.

Hoci sa viaceré organizácie snažili poskytovať podporu v oblasti duševného zdravia, ich pomoc bola často nekoordinovaná. Ženy, ktoré prežili sexuálne alebo fyzické násilie, boli opakovaným rozprávaním svojich príbehov retraumatizované.

Prečo?

Mnohí pracovníci neboli dostatočne vyškolení na citlivú komunikáciu s obeťami násilia, čo ešte viac zhoršovalo ich psychickú situáciu. Ženy prechádzali z jednej organizácie do druhej, kde mali rôzne nastavené liečby a celý systém pôsobil chaoticky. 

Uvedomila som si, že ak isté veci nenastavíme dobre, ľuďom môžeme ešte viac ublížiť, než by sme im pomohli. Aj preto je zo systémového hľadiska v akejkoľvek oblasti dôležité, aby bola pomoc premyslená, adresná a dobre cielená.

Zo zahraničia ste sa vrátili na Slovensko, kde ste aj súčasťou tímu projektu DISCONNECT, ktorý sa zameriava na výskum osamelosti a sociálnej izolácie. Aká je vaša úloha v projekte?

Tému výskumu sociálnej izolácie a osamelosti ľudí vnímam ako veľmi dôležitú. V rámci tímu sa zameriavam na mapovanie rôznych národných stratégií a akčných plánov, aby sme pochopili, ako ju riešia inde vo svete. Skúmame rôzne intervencie a hľadáme príklady dobrej praxe, ktoré by mohli byť inšpiráciou aj pre Slovensko.

Niektoré krajiny sú v tejto oblasti oveľa ďalej a tému osamelosti vnímajú ako veľmi alarmujúcu. Napríklad vo Veľkej Británii prijali svoju prvú národnú stratégiu na riešenie osamelosti už v roku 2018. Pravidelne ju aktualizujú podľa najnovších dát a potrieb obyvateľov.

Dlhodobo tiež rozvíjajú systém sociálneho predpisovania, kde tzv. prepojovací pracovníci pomáhajú osamelým ľuďom pri tvorbe ich individuálnych plánov, aby sa viac začleňovali do spoločnosti a citili väčšiu sociálne pohodu.

To znamená, že osamelý človek má aj vďaka individuálnemu plánu šancu vymaniť sa z osamelosti?

Individuálne plány pomáhajú ľuďom, aby sa prepojili s aktívnymi skupinami v komunite a ich aktivitami, ako sú dobrovoľníctvo, umelecké činnosti, šport, prípadne nadväzovanie nových sociálnych kontaktov či poradenstvo. Výskumy ukazujú, že takýto prístup nielen zmierňuje osamelosť, ale tiež podporuje sociálne začlenenie a znižuje tlak na zdravotnícky systém.

„Vo Veľkej Británii prijali svoju prvú národnú stratégiu na riešenie osamelosti už v roku 2018. Pravidelne ju aktualizujú podľa najnovších dát a potrieb obyvateľov. Dlhodobo tiež rozvíjajú systém sociálneho predpisovania, kde tzv. prepojovací pracovníci pomáhajú osamelým ľuďom pri tvorbe ich individuálnych plánov, aby sa viac začleňovali do spoločnosti a citili väčšiu sociálne pohodu.“

Podobných inšpirácií nájdeme v zahraničí veľa. Na Slovensku nám ešte stále chýbajú nielen verejné stratégie na riešenie osamelosti, ale aj základné dáta o jej prevalencii. Bez nich je akákoľvek systémová zmena náročná. Teší ma, že vďaka projektu DISCONNECT budeme mať systematicky zozbierané dáta, ktoré nám pomôžu lepšie pochopiť situáciu ľudí a priniesť možné riešenia.

Ako sa staviame k téme osamelosti rizikových skupín na Slovensku?

Na Slovensku sa tejto téme zatiaľ nevenujeme systematicky. Štátne opatrenia zamerané priamo na riešenie osamelosti rizikových skupín sme nenašli, v praxi však funguje veľa komunitných aktivít.

Často vznikajú spontánne vďaka iniciatíve jednotlivcov, miestnych samospráv alebo neziskových organizácií, ktoré sa snažia prepájať ľudí naprieč generáciami alebo na základe spoločných záujmov.

Veľkú úlohu zohráva aj tretí sektor a neziskové organizácie. Ich skutočný dosah na znižovanie osamelosti a sociálnej izolácie v našej krajine zatiaľ nie je dostatočne zmapovaný. Verím, že aj tomu sa bude venovať ďalší výskum v tejto oblasti.

Prečo by sme sa mali zaoberať aj témou osamelosti v našej spoločnosti?

Osamelosť nie je len osobný problém, ale aj vážny spoločenský a zdravotný problém. Osamelosť môže negatívne ovplyvniť naše fyzické aj duševné zdravie, zvyšovať riziko depresie, úzkosti či srdcovo-cievnych ochorení. Rovnako má dopad aj na ekonomiku a zdravotnícky systém, pretože osamelí ľudia častejšie potrebujú zdravotnú starostlivosť.

Na Slovensku venujeme téme osamelosti stále málo pozornosti. V mnohých krajinách už pochopili, že boj proti osamelosti nie je len o tom, ako sa s ňou vyrovná jednotlivec, ale aj o tom, ako vieme vytvoriť podmienky v spoločnosti, ktoré podporujú sociálne prepojenia. Či už cez komunitné aktivity, sociálne predpisovanie alebo lepšiu spoluprácu zdravotníctva a sociálnych služieb. Myslím si, že aj u nás by sme sa tejto téme mali začať venovať vážnejšie.

Kto je Katarína Kebis?