Alexandra Straková: Apatia neraz vedie k emocionálnemu odpojeniu od druhých, čo prispieva k zvýšenému pocitu osamelosti

Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker

Venuje sa výskumu apatie a zároveň je súčasťou tímu odborníkov, ktorý dlhodobo skúmajú osamelosť a sociálnu izoláciu na Slovensku. „Apatia sa prejavuje zníženou motiváciou človeka v rôznych oblastiach každodenného života. Aj v dôsledku toho často reaguje menej emotívne na udalosti a nedokáže sa nadchnúť pre veci,” upozorňuje psychologička Alexandra Straková, ktorá pôsobí aj v Centre výskumu psychických porúch.

V rozhovore s Alexandrou Strakovou sa dozviete:

• čo je apatia a ako sa prejavuje,
• na čo slúži nové špičkové laboratórium v Centre výskumu psychických porúch,
• aké sú skryté príčiny osamelosti a ako ich môžeme experimentálne skúmať,
• čo je fenomén hikikomori a ako súvisí so sociálnou izoláciou,
• v čom je dôležitý výskum osamelosti na Slovensku.

V Centre výskumu psychických porúch sa s kolegami snažíte lepšie porozumieť ťažkostiam, ktoré majú ľudia so schizofréniou, depresiou a s inými psychickými poruchami. Jeden z výskumov ste zamerali aj na apatiu a jej prejavy. Prečo?

Dôležitosť skúmania apatie vnímam z viacerých hľadísk. V spoločenskom kontexte sa prejavuje nezáujmom o verejné dianie alebo komunitné aktivity. Z tohto pohľadu môže byť reakciou na frustráciu z neefektívnosti systému alebo na pocit, že jednotlivec nemá žiadny vplyv na dianie okolo seba.

V našom výskume nás zaujíma najmä z psychologického hľadiska, a teda aký dopad má na duševnú stránku človeka. Apatia je typická pre neurodegeneratívne ochorenia, ako sú Parkinsonova a Alzheimerova choroba. Takisto je veľkou témou aj pri schizofrénii. Čoraz viac sa však zdôrazňuje aj jej výskyt v bežnej populácii.

Jej prejavy sú rôznorodé. Ovplyvňujú ich špecifické psychologické a neurobiologické faktory. Aj preto je dôležité porozumieť jej mechanizmom, čo prispieva k efektívnejším stratégiám liečby a k zlepšeniu kvality života ľudí.

Ako sa prejavuje apatia?

Apatia sa prejavuje výrazne zníženou motiváciou človeka v rôznych oblastiach každodenného života. V rámci fyzickej aktivity môže mať menej motivácie vykonávať bežné činnosti. Človek je v myslení menej kreatívny, zvedavý alebo nemá záujem o svoje koníčky. Prípadne sa emočne nedokáže nadchnúť pre veci.

V niektorých prípadoch môže ísť aj o nezáujem o kontakt s druhými. Apatia neraz vedie k emocionálnemu odpojeniu od druhých, čo prispieva k zvýšenému pocitu osamelosti. Takto sťažené fungovanie človeka má potom vážne dôsledky nielen na jeho život a tieto ťažkosti vníma a prežíva aj jeho okolie.

V centre ste otvorili aj nové špičkové laboratórium v rámci projektu DISCONNECT, ktorý sa zameriava na výskum osamelosti a sociálnej izolácie. Čo v ňom budete skúmať? 

Laboratórium nám otvára nové možnosti neurovedného výskumu. Vybavili sme ho najmodernejšími prístrojmi, ktoré nám umožnia lepšie porozumieť tomu, čo sa deje v ľudskom mozgu a ako to súvisí so správaním, emóciami a fyziologickými procesmi.

„Apatia sa prejavuje výrazne zníženou motiváciou človeka v rôznych oblastiach každodenného života. V rámci fyzickej aktivity má napríklad menej motivácie vykonávať bežné činnosti. Človek môže byť menej kreatívny, zvedavý alebo nemá záujem o svoje koníčky.“

Osamelosť a sociálnu izoláciu skúmame na viacerých úrovniach, aby sme lepšie porozumeli ich skrytým mechanizmom a mohli prispieť k efektívnejším stratégiám na ich prevenciu a zmiernenie ich negatívnych dôsledkov.

Experimentálnu časť výskumu sme rozdelili na viaceré štúdie, ktoré sa špecificky zameriavajú na porozumenie bio-behaviorálnych mechanizmov osamelosti. Chceme skúmať, prečo ľudia v niektorých  situáciách reagujú istým spôsobom a aké sú špecifické prejavy osamelých ľudí.

Zaujíma nás, čo ich odlišuje od ľudí, ktorí sa bežne zapájajú do spoločenského života alebo či medzi týmito skupinami existujú podobnosti.

Vďaka novým technológiám môžeme detailne skúmať správanie a fyziologické prejavy pri riešení konkrétnych úloh. Pomôžu nám tiež analyzovať výrazy tváre a prejavované emócie, ako sú smútok, šťastie, prekvapenie a iné. Chceme sa zamerať aj na synchronizáciu, a teda nakoľko sa dvaja ľudia s určitou mierou osamelosti dokážu zosúladiť pri spoločnej aktivite.

Predstavte si dvoch ľudí, ktorí spolu diskutujú alebo spolupracujú. Majú tendenciu prispôsobovať svoju komunikáciu jeden druhému. Ak sa v konverzácii jeden usmeje, druhý mu to nevedomky opätuje a zvyčajne sa usmeje tiež. Ľudia si takýmto spôsobom navzájom odzrkadľujú svoje prejavy, aby sa vzájomne prepojili a ich komunikácia mohla prebiehať plynulo.

Ako by ste definovali osamelosť a jej skryté príčiny?

Osamelosť vnímam ako komplexný jav, ktorý nie je len problémom nedostatku sociálnych kontaktov alebo obmedzeného času stráveného s inými ľuďmi. Vyplýva skôr z hlbšieho emocionálneho odpojenia a predovšetkým z nesúladu medzi očakávaniami človeka a realitou jeho sociálnych vzťahov.

„Na Slovensku sa doposiaľ nikto nevenoval tak rozsiahlemu výskumu osamelosti. Téma osamelosti  pritom predstavuje významný spoločenský a zdravotný problém. Výsledky výskumu nám poskytnú dôležité informácie, vďaka ktorým budeme môcť zaviesť do praxe dôležité riešenia pre lepšie fungovanie a kvalitu života ľudí zo zraniteľných skupín na Slovensku. Predovšetkým sa to týka starších ľudí, mládeže a ľudí s duševným ochorením.“ 

Mali by sme ju chápať nielen ako výsledok vonkajších faktorov, ako sú napríklad socioekonomický status či prostredie, v ktorom sa človek pohybuje alebo veľkosť komunity, v ktorej pôsobí. Rovnako  je dôsledkom vnútorných procesov, ktoré sú spojené s biologickými a psychologickými faktormi.

Nie všetci ľudia, ktorí pociťujú osamelosť, to majú rovnako. Aj preto treba individuálne zohľadňovať potreby konkrétnych ľudí a podporovať ich zdravé sociálne fungovanie.

Dopočula som sa, že sa venujete aj fenoménu hikikomori. Prejavil sa najmä u mladých Japoncov, ktorí sa na dlhšie obdobie sociálne izolujú od spoločnosti. Čím vás zaujali?

Je to téma, ku ktorej som sa dostala vďaka výskumu apatie. Ešte viac sa môj záujem o ňu posilnil prostredníctvom výskumu osamelosti a sociálnej izolácie, ktorá je pre tento fenomén charakteristická. Hikikomori sa pomaly rozširuje v rámci meniacich sa podmienok spoločnosti z Japonska aj do Európy.

Ľudia, ktorých sa hikikomori týka, sa uzatvárajú vo svojich izbách, odmietajú kontakt s okolím a niekedy takto žijú aj celé roky. Väčšinu kontaktov udržiavajú cez internet – prostredníctvom sociálnych sietí, hier alebo online fór. Technológie zohrávajú v ich živote významnú úlohu.

„Osamelosť vnímam ako komplexný jav, ktorý nie je len problémom nedostatku sociálnych kontaktov alebo obmedzeného času stráveného s inými ľuďmi. Vyplýva skôr z hlbšieho emocionálneho odpojenia a predovšetkým z nesúladu medzi očakávaniami človeka a realitou jeho sociálnych vzťahov.“

Aj v našich podmienkach môže byť reakciou na rastúce nároky na výkon, tlak na individualizmus, sociálnu izoláciu spôsobenú technologickým pokrokom či zmeny v rodinných a komunitných štruktúrach. Mohli by sme povedať, že ide už skôr o globálny fenomén, ktorý odzrkadľuje dôsledky rýchleho rozvoja a premeny spoločnosti a jej hodnôt.

To znamená, že sa mladí ešte viac izolujú od okolitého sveta. Aký to má na nich dopad?

Je to trochu paradoxné, pretože online svet ich ešte viac izoluje od druhých ľudí, čím sa ocitajú v začarovanom kruhu. Ľudia, ktorí takto žijú, si vytvárajú ilúziu sociálneho spojenia s druhými, avšak fyzická izolácia má závažné dopady na ich psychiku a fyzické zdravie.

Znížená aktivita, sedavý spôsob života a to, že sú zavretí doma, má veľmi závažné dôsledky na bežné fungovanie človeka. Navyše je o nich známe, že často prežívajú negatívne emócie, ako je hanba, pocit zlyhania či strach z budúcnosti a možného sociálneho odmietnutia.

Vráťme sa ešte k výskumu osamelosti a k jeho experimentálnym metódam. Čo v ňom budete konkrétne skúmať?

Experimentálne metódy nám umožňujú skúmať sociálne správanie na viacerých úrovniach – od subjektívneho posúdenia prostredníctvom dotazníkov až po objektívnejšie a komplexnejšie analýzy výrazov tváre, gest, verbálneho prejavu a fyziologických reakcií. Pozrieme sa aj na menej zjavné prejavy toho, ako človek funguje v rôznych situáciách.

Jeho subjektívny pocit osamelosti tak vieme prepojiť so zmenami v aktivite autonómneho nervového systému, ako je vodivosť kože či srdcová frekvencia, ktoré môžu byť v takomto type výskumu indikátormi emočného prežívania a stresového zaťaženia.

Predpokladáme, že osamelosť môže ovplyvňovať spôsob, akým človek interaguje s druhými ľuďmi v bežných sociálnych situáciách, vrátane neverbálnej komunikácie alebo schopnosti presadiť sa. Experimentálnymi úlohami môžeme tieto aspekty zachytiť a analyzovať.

Aké úlohy budú realizovať účastníci výskumu?

Účastníkovi napríklad povieme, aby si predstavil konkrétnu situáciu, kde sa vyžaduje, aby sa aktívne sociálne prezentoval a my pritom sledujeme jeho mimiku, gestá, verbálny prejav a fyziologické reakcie.

Osamelosť sa často spája s deficitmi v sociálnych zručnostiach, ktoré sa môžu vyvinúť v dôsledku dlhodobej sociálnej izolácie. Ak sú ľudia nejaký čas reálne odpojení od sociálneho kontaktu s druhými,  prejavujú sa u nich ťažkosti v medziľudských interakciách, ktoré si ani nemusia uvedomovať.

Behaviorálne úlohy nám pomáhajú odhaliť skryté deficity, ktoré na prvý pohľad nie sú úplne očividné. V laboratóriu disponujeme špecializovanými softvérmi, ktoré dokážu analyzovať aj jemné odchýlky alebo detaily v takomto  správaní. Vďaka tomu vieme presnejšie zachytiť individuálne rozdiely.

„Ľudia, ktorých sa hikikomori týka, sa uzatvárajú vo svojich izbách, odmietajú kontakt s okolím a niekedy takto žijú aj celé roky. Väčšinu kontaktov udržiavajú cez internet – prostredníctvom sociálnych sietí, hier alebo online fór. Technológie zohrávajú v ich živote významnú úlohu. Online svet ich ešte viac izoluje od druhých ľudí, čím sa ocitajú v začarovanom kruhu. Vytvárajú si ilúziu sociálneho spojenia s druhými, avšak fyzická izolácia má závažné dopady na ich psychiku a fyzické zdravie.“

Nejde nám pritom o potvrdenie toho, že osamelí ľudia sú menej sociálne zruční a sú viac v strese v sociálnych situáciách. Zaujímajú nás isté špecifiká, vzorce správania a emocionálnych reakcií.

Osamelosť je evolučne zakorenený mechanizmus. Ak netrvá dlho, motivuje človeka, aby sa znova zapojil do sociálneho kontaktu. Aj týmito úlohami môžeme odhaliť, do akej miery osamelí ľudia reagujú adaptívne na rôzne sociálne výzvy.

Objektívne dáta získané analýzou správania a fyziologických reakcií budú doplnené aj o subjektívne výpovede participantov. Napríklad o tom, či situáciu vnímali ako náročnú, koľko úsilia ich stálo zapojiť sa do nej a do akej miery pre nich bola príjemná alebo nepríjemná. 

Prečo potrebujeme na Slovensku robiť takéto výskumy?

Na Slovensku sa doposiaľ nikto nevenoval tak rozsiahlemu výskumu osamelosti. Téma osamelosti  pritom predstavuje významný spoločenský a zdravotný problém.

Do nášho tímu sme okrem psychológov prizvali aj sociológov a mnohých ďalších odborníkov. Zozbieralo sa nám okolo neho veľa zaujímavých a zanietených ľudí, ktorí sú experti vo svojej oblasti a svojimi poznatkami a skúsenosťami prispievajú k lepšiemu porozumeniu a riešeniu témy osamelosti a sociálnej izolácie.

Veľký význam má aj porovnávanie zistení v našich podmienkach s ostatnými krajinami. Musíme brať do úvahy aj sociálne a kultúrne faktory, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v tom, ako sa u ľudí prejavuje osamelosť a sociálna izolácia.

Výsledky výskumu nám poskytnú dôležité informácie, vďaka ktorým budeme môcť zaviesť do praxe dôležité riešenia pre lepšie fungovanie a kvalitu života ľudí zo zraniteľných skupín na Slovensku. Predovšetkým sa to týka starších ľudí, mládeže a ľudí s duševným ochorením. 

Kto je Alexandra Straková?