Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Ako sme na tom na Slovensku z hľadiska všeobecnej a inštitucionálnej dôvery? Aj na túto otázku sa snaží odpovedať sociologička Marianna Mrva, ktorá sa dlhodobo zaujíma o problematiku dobre fungujúcej, súdržnej spoločnosti. Hovorí, že všeobecná dôvera sa mení pomerne pomaly. A veľký vplyv na to, či dôverujeme ľuďom, má aj socializácia a kultúra, v ktorej sme vyrastali. V rámci výskumu osamelosti sa chce zamerať na skúmanie vzťahu medzi osamelosťou a nedôverou a ako s tým súvisí viera ľudí v konšpiračné teórie.
V rozhovore s Mariannou Mrva sa tiež dozviete:
- ako sme na tom so spoločenskou dôverou na Slovensku,
- prečo je všeobecná dôvera našej spoločnosti nízka,
- čo všetko podporuje dobre fungujúcu a súdržnú spoločnosť,
- prečo máme tendenciu veriť v konšpiračné teórie,
- či existuje súvis medzi osamelosťou a vierou v konšpirácie.
Pôsobíte ako sociologička a ste spoluautorkou niekoľkých publikácií. Dokonca máte na konte aj monografiu Fenomén spoločenskej dôvery na Slovensku. Ako sme na tom so spoločenskou dôverou?
Predtým, než vám odpoviem na otázku, by som rada vysvetlila, čo môžeme rozumieť pod spoločenskou dôverou. Ide o presvedčenie, či sa dá vo všeobecnosti dôverovať iným. Alebo lepšie povedané o všeobecnú mienku, ako ľudia vnímajú spoločnosť a svet okolo seba.
Čo sa týka všeobecnej dôvery, je nízka a ako spoločnosť dôverujeme iným málo. Približne iba 20 % ľudí na Slovensku vo výskumoch uvádza, že si myslí, že väčšine ľudí sa dá dôverovať. Iba pre porovnanie uvediem, že v škandinávskych krajinách sa toto číslo pohybuje na 70 až 80 %. Okrem všeobecnej dôvery skúmame aj inštitucionálnu dôveru. A teda, či dôverujeme inštitúciám, že konajú v prospech nás ako občanov. Ukázalo sa, že niektorým inštitúciám ľudia dôverujú viac. Napríklad vedeckým inštitúciám či školstvu. Dlho to tiež bývala armáda. A potom sú aj také, ktorým dôverujeme málo. Napríklad politickým inštitúciám.
Čo je príčinou toho, že ľudia nedôverujú a že sme na tom so všeobecnou nedôverou tak nízko?
Príčin je niekoľko. Väčšina súčasných dospelých sa socializovala ešte za komunistického režimu, ktorý v ľuďoch nepodporoval všeobecnú dôveru. Nedôveru skôr využíval vo svoj prospech. Dôveru, súdržnosť, spoluprácu a vzájomnú pomoc ľudia v minulom období budovali skôr v užších skupinách, medzi rodinnými príslušníkmi, blízkymi a kamarátmi, s ktorými sa dobre poznali. Voči ľuďom, ktorí nepatrili do úzkych skupín, bola skôr charakteristická nedôvera.
Po komunizme zase prišlo post transformačné obdobie, ktoré tiež veľmi neprialo dôvere. Charakterizovali ho rýchle sociálne, ekonomické a politické zmeny, s ktorými bola spojená veľká neistota. A neistota nepraje dôvere. Prehlbujúce sa sociálne nerovnosti, ktorých sme svedkami v súčasnosti, jej takisto neprospievajú.
„Ak spoločnosť charakterizuje spoločenská dôvera, ľuďom sa v nej žije ľahšie. Pretože sú ochotnejší spolupracovať, viac sa spoločensky angažujú, sú súdržnejší a ak nastanú krízy, na spoločenskej úrovni ich lepšie a ľahšie zvládajú.”
Čo vás priviedlo k tomu, aby ste skúmali dôveru v spoločnosti?
Pojem dôvera znie na prvé počutie možno abstraktne. Dôveru nevnímame až tak priamo v každodennom živote, ale jej dôležitosť je pre náš život veľmi veľká. Ak spoločnosť charakterizuje spoločenská dôvera, ľuďom sa v nej žije ľahšie. Pretože ľudia sú ochotnejší spolupracovať, viac sa spoločensky angažujú, sú súdržnejší a ak nastanú krízy, na spoločenskej úrovni ich lepšie a ľahšie zvládajú.
Dôvera ľudí v inštitúcie nám tiež dodáva viac istoty a ľahkosti, v dôsledku čoho si môžeme dovoliť byť inovatívnejší. Pociťujeme lepšiu subjektívnu pohodu a v dôsledku toho sme viac ochotní dodržiavať pravidlá a prijímať opatrenia. Keď ľudia dôverujú, sú presvedčení, že je to pre ich dobro.
Je možné úroveň vysokej nedôvery ľudí zmeniť?
O všeobecnej dôvere je dôležité povedať, že sa mení pomerne pomaly. Nie je to dynamický fenomén, ktorý by rýchlo reagoval na zmeny v spoločnosti. Veľký vplyv na to, či dôverujeme ľuďom, má aj socializácia a kultúra, v ktorej sme vyrastali.
Ak však vieme pomenovať dôvody, ktoré prispievajú k nedôvere, vieme povedať aj to, čo by sme mohli skúsiť zmeniť, ak by sme chceli zvýšiť dôveru. Ukazuje sa, že rastúce rozdiely v spoločnosti prispievajú k nedôvere. Naopak, budovanie sebavedomých inštitúcií a rozvíjanie solidarity a rovnosti medzi ľuďmi, prispievajú k dôvere na celospoločenskej úrovni. Budovanie komunít sa ukazuje ako pozitívny trend. Sú však aj veci, ktoré súdržnosť na druhej strane ohrozujú.
Čo všetko podporuje dobre fungujúcu a súdržnú spoločnosť?
Súdržná spoločnosť stojí okrem spomínanej všeobecnej a inštitucionálnej dôvery aj na niekoľkých ďalších pilieroch. Sú nimi ekonomická stabilita a sociálna rovnosť, teda rovný prístup k službám a sociálnym benefitom všetkých sociálnych skupín. Ďalej efektívna neformálna sociálna kontrola, čo znamená, že ľudia nie sú ľahostajní voči iným alebo voči spoločnému dobru.
„Konšpiračné teórie majú rovnako dlhú históriu ako ľudstvo a boli tu odjakživa. Nie vždy sme ich vnímali tak intenzívne, avšak dnes sa to deje kvôli sociálnym sieťam, rýchlemu šíreniu informácií či krízam, ktorým musíme ako spoločnosť čeliť. Konšpirácie totiž vznikajú ako reakcie na krízy a neistoty, ktorých za posledné roky zažívame niekoľko.”
Dôležitými piliermi sociálnej súdržnosti sú aj tolerancia, rešpekt k odlišnosti a medziskupinová spolupráca. A v neposlednom rade občianska a politická angažovanosť, dobrovoľníctvo, darcovstvo. Čiže činnosti, ktoré zvyšujú kvalitu života na lokálnej alebo aj na celospoločenskej úrovni.
Venujete sa aj téme konšpiračných teórií. Kedy sa v našich podmienkach objavil fenomén konšpirácií alebo tu boli odjakživa?
Ku konšpiračným teóriám som sa dostala práve cez tému dôvery. Konšpiračné teórie majú rovnako dlhú históriu ako ľudstvo a boli tu odjakživa. Nie vždy sme ich vnímali tak intenzívne, avšak dnes sa to deje kvôli sociálnym sieťam, rýchlemu šíreniu informácií či krízam, ktorým musíme ako spoločnosť čeliť. Konšpirácie totiž vznikajú ako reakcie na krízy a neistoty, ktorých za posledné roky zažívame niekoľko. Či už to bola pandémia, vojna na Ukrajine, téma vysokej inflácie – to všetko môže spôsobiť, že ľudia strácajú pocit istoty. Prirodzene to vyvoláva hľadanie odpovedí.
Konšpirácie sú teda stratégie na zvládanie mimoriadnych situácií, prostredníctvom ktorých sa snažíme vyplniť isté informačné medzery. Pre mnohých sú spôsobom, ako vysvetliť jednoducho zložité situácie. V spoločnosti sa väčšinou rozširujú také konšpiračné teórie, ktoré pasujú do spoločenského kontextu. Ukazuje sa, že najmä dôvera k inštitúciám zohráva dôležitú úlohu v tom, či ľudia veria konšpiračným príbehom alebo nie.
Prečo máme tendenciu veriť v konšpiračné teórie?
Nie všetci ľudia majú rovnaký prístup k informáciám. Napríklad sociálne vylúčení ľudia, ktorí pociťujú osamelosť a sú v nepriaznivej sociálnej alebo ekonomickej situácii. Mnohým chýba pocit kontroly nad vlastným životom, nevedia ovplyvniť veci okolo seba a nemajú dosah na to, čo sa deje. To všetko sa môže prejaviť tým, že veria v alternatívne výklady reality.
Konšpiračná teória môže byť aj obranný mechanizmus a často je za ňou nejaká historická skúsenosť. Nie nutne skúsenosť jednotlivca, ale komunity v súvislosti so zažitou nespravodlivosťou alebo neférovým zaobchádzaním.
Môžu aj vzdelaní ľudia šíriť konšpiračné teórie?
Samozrejme, že môžu. Často je to tak, že vzdelaní ľudia len sofistikovanejšie argumentujú než menej vzdelaní. Štatistiky ukazujú, že vzdelaní ľudia v priemere menej veria konšpiráciám, ale neznamená to, že sú voči nim úplne odolní.
„Dôvera ľudí v inštitúcie nám tiež dodáva viac istoty a ľahkosti, v dôsledku čoho si môžeme dovoliť byť inovatívnejší. Pociťujeme lepšiu subjektívnu pohodu a v dôsledku toho sme viac ochotní dodržiavať pravidlá a prijímať opatrenia. Keď ľudia dôverujú, sú presvedčení, že je to pre ich dobro.”
Ale namiesto toho, aby sme ukazovali prstom na ľudí, ktorí uverili nejakej konšpiračnej teórii, ako dôležitejšie vnímam pomenovať systémové faktory, ktoré prispievajú k tomu, že veľká časť ľudí na Slovensku reaguje na neistoty a nejasné situácie odmietaním tzv. oficiálnej verzie udalostí. Jedným z týchto systémových faktorov je napríklad dlhodobo nízka dôveryhodnosť inštitúcií.
Ste tiež súčasťou tímu v rámci projektu DISCONNECT, ktorý sa venuje výskumu osamelosti a sociálnej izolácie zraniteľných skupín. Aká je vaša úloha vo výskume?
V projekte sa spolu s kolegami psychológmi a sociológmi zaoberám práve sociálnymi súvislosťami osamelosti. Nie až tak na individuálnej, ale viac na spoločenskej úrovni. Osamelosť je spoločenský problém, ktorý podkopáva aj sociálnu súdržnosť a vedie k rôznym nepriaznivým sociálnym javom.
Konkrétne sa vo výskume budem sústrediť na to, aký je vzťah medzi osamelosťou a nedôverou a ako s tým súvisia aj konšpiračné teórie. Existujú presvedčivé dôkazy, že je medzi nimi súvislosť. To znamená, že osamelí ľudia a ľudia vylúčení zo spoločnosti môžu prostredníctvom nich vo väčšej miere pociťovať neistotu a sú citlivejší na hrozby.
„Konšpirácie sú stratégie na zvládanie mimoriadnych situácií, prostredníctvom ktorých sa snažíme vyplniť isté informačné medzery. Pre mnohých sú spôsobom, ako vysvetliť jednoducho zložité situácie. Ukazuje sa, že najmä dôvera k inštitúciám zohráva dôležitú úlohu v tom, či ľudia veria konšpiračným príbehom alebo nie.”
Uvediem príklad. Jeden nórsky výskum sledoval takmer tri desaťročia ľudí od 20 do 40 rokov. V rámci neho sa zistilo, že ľudia v strednom veku, ktorí sa cítili v mladosti osamelo alebo čoraz viac zažívali prehlbujúci pocit osamelosti, mali tendenciu viac veriť konšpiráciám. Nechcem tým povedať, že kto sa dnes cíti osamelý, im hneď verí. Avšak medzi osamelosťou a vierou v konšpirácie, ktoré slúžia aj na zvládanie náročných životných situácií, existuje súvis a stojí za to ho preskúmať aj na Slovensku.
Kto je Marianna Mrva?
Sociologička, pôsobí na Sociologickom ústave SAV, v. v. i a vo Fórum inštitúte pre výskum menšín. Dlhodobo sa zaujíma o tému spoločenskej dôvery a sociálnej kohézie, ktorú skúma zo sociologického hľadiska. Venuje sa tiež problematike dobre fungujúcej, súdržnej spoločnosti, ale aj otázkam, prečo si ľudia na Slovensku nedôverujú navzájom a svojim inštitúciám a prečo je to problém.