Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Ľudí vo vyššom veku trápi veľa tém a ich život sprevádza aj viac rizikových faktorov, ktoré môžu mať vplyv aj na ich duševné zdravie. Mnohí po opustení pracovného života strácajú časť svojej identity. Aj preto má v psychologickom poradenstve a terapii zmysel ich podporovať, aby ju znova objavili. Simona Krakovská pôsobí ako psychologička. Po štúdiu začala pracovať práve so staršími ľuďmi, ktorí patria do jednej z najohrozenejších skupín pociťujúcej osamelosť.
V rozhovore so Simonou Krakovskou sa tiež dozviete:
- aké témy riešia starší ľudia a čo ich trápi,
- či sa na Slovensku dostatočne venujeme téme starnutia,
- ako prežívajú starší ľudia osamelosť,
- v čom môže byť osamelosť ľudí vo vyššom veku rizikovým faktorom,
- ako by sme mali pristupovať k starším ľuďom a prečo by sme ich mali viac zapájať do spoločnosti.
Po skončení štúdia psychológie ste začali pracovať s ľuďmi vo vyššom veku. Prečo?
Už počas odbornej praxe v rámci štúdia psychológie som si vybrala na slovenské pomery výnimočné špecializované pracovisko Centrum MEMORY , ktoré navštevujú najmä ľudia vo vyššom veku. Počas školy som v ňom pomáhala ako dobrovoľníčka a po skončení štúdia som v ňom začala pracovať ako psychologička.
V centre pôsobia špecialisti zameraní na diagnostiku, liečbu a vzdelávanie v oblasti porúch pamäti a demencie. Zariadenie je unikátne aj v tom, že okrem zdravotných služieb zameraných na skorú diagnostiku neurodegeneratívnych ochorení sa zameriava aj na následnú farmakologickú liečbu a ponúka aj sociálne služby a nefarmakologické terapie. Ide o veľmi komplexný prístup k ľuďom s demenciou, Alzheimerovou chorobou alebo s inými ťažkosťami, pričom podpora sa dostáva aj rodinám klientov.
Aká to bola pre vás skúsenosť? Zostali ste napokon pri práci so staršími ľuďmi?
Ako študentka som sa spočiatku obávala, aký bude môj kontakt s ľuďmi vo vyššom veku a či im mám čo ponúknuť. Moja skúsenosť bola napokon diametrálne odlišná a veľmi obohacujúca. Začínala som pracovať s ľuďmi, ktorých trápili kognitívne poruchy, rôzne neurodegeneratívne ochorenia či traumy mozgu. Napokon ma to priviedlo k problematike neuropsychologickej diagnostiky a zároveň neuropsychologickej rehabilitácie.
„Prežitý život človeka prináša veľa tém. Napríklad obdobie tranzície, kedy človek po stiahnutí sa z pracovného života stráca časť svojej identity. Je dôležité ho podporovať, aby ju znovu objavil. Má to veľký zmysel.”
Časom som sa dostala k psychoterapii. V súčasnosti ukončujem psychoterapeutický výcvik v Gestalt terapii a pracujem s ľuďmi v dospelom veku. Práca so staršími dospelými je však pre mňa srdcová a vidím v nej veľký význam. Pôsobím aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde moji študenti niekedy tiež vyjadrujú obavy, či ich bude 60-ročný človek brať seriózne a či mu vôbec dokážu pomôcť z pozície odborníka. Vždy im však hovorím, že ak medzi sebou nadviažu dobrý kontakt, stretnutie ich vzájomných svetov a niekedy aj rozdielne vnímanie môže byť obohacujúce a prináša priestor pre rozvoj.
Aké témy riešia ľudia vo vyššom veku, čo ich trápi?
Ľudí vo vyššom veku trápia mnohé problémy, ktoré trápia aj mladších ľudí. Ich témy bývajú veľmi rôznorodé. Čím je však človek starší, tým viac rizikových faktorov sprevádza jeho život. Má to, prirodzene, vplyv aj na jeho duševné zdravie.
Prežitý život človeka prináša veľa tém, z ktorých sú niektoré veľmi špecifické a typické práve pre vyšší vek. Napríklad obdobie tranzície súvisí s odchodom človeka do dôchodku, kedy po stiahnutí sa z pracovného života stráca časť svojej identity. Je dôležité ho podporovať, aby ju znovu objavil. Nehovoriac o tom, že situácia človeka sa mení aj po finančnej stránke, takže sa toto obdobie istým spôsobom spája aj so stratou istôt.
S prichádzajúcou starobou sa postupne zhoršuje aj fyzické zdravie. V prípade, že má človek životného partnera, sa jeden z dvojice často ocitá v roli opatrovateľa. V neposlednom rade sa s pribúdajúcim vekom musí vysporiadať aj s témou smrti a straty blízkych. Všetky tieto uvedené faktory a zvyšujúci sa psychický stres môžu ľuďom spôsobiť pomerne silný pocit osamelosti, pričom vo vyššom veku rastie aj riziko vzniku duševného ochorenia. Toto obdobie by sa však nemalo brať ako obdobie strát. Práve naopak, v psychologickom poradenstve alebo v terapii by sme mali vytvárať priestor na znovu hľadanie zmysluplnosti v živote aj spolu so zmenami, ktoré prichádzajú. A to je pre mňa veľmi inšpirujúce.
„Starší ľudia patria do jednej z najohrozenejších skupín. Vo veku 60 až 75 rokov ešte nezažívajú toľko strát a aj ich fyzické zdravie dokáže byť ako tak pevné. Vek na 75 rokov je však z hľadiska pocitov osamelosti veľmi rizikový a mnohí ľudia sa v tomto období života ocitajú v sociálnej izolácii.”
Venujeme sa v našej spoločnosti dostatočne téme starnutia?
Podľa môjho názoru sa starnutiu venujeme pomerne málo aj vzhľadom k tomu, že Slovensko má jednu z najrýchlejšie starnúcich populácií v Európe. Problematiku starnutia nemáme obsiahnutú v jej komplexnosti a venujeme sa jej iba veľmi zjednodušene.
Nepripravujeme sa dostatočne na to, aké výzvy nás čakajú, keďže Slovensko výrazne starne. Ako spoločnosť voči tomu zatvárame oči a o niekoľko rokov sa nám môže stať, že narazíme, pretože kapacita zdravotníckych a sociálnych zariadení nebude dostatočná. Už teraz napríklad má Centrum MEMORY v iných častiach Slovenska len veľmi málo podobných partnerov.
Navyše nevyužívame potenciál starších ľudí, ktorí sú vo vyspelých krajinách viac zapojení do spoločnosti. Akoby sme zabúdali na to, že aj človek vo vyššom veku so skúsenosťami nám má čo ponúknuť. Mnohí majú za sebou bohaté unikátne životné skúsenosti a zažité krízové situácie, z ktorých by sme sa mohli veľa naučiť. Obávam sa, že našou nevšímavosťou o túto možnosť prichádzame.
Do výskumu osamelosti a sociálnej izolácie v rámci projektu DISCONNECT plánujete zaradiť aj starších ľudí. V čom sú rizikovou skupinou pre osamelosť a ako ju prežívajú?
Starší ľudia patria do jednej z najohrozenejších skupín. Vo veku 60 až 75 rokov ešte nezažívajú toľko strát a aj ich fyzické zdravie dokáže byť ako tak pevné. V tranzícii z pracovného života do dôchodku si dokážu nájsť aktivity v komunite, ktoré ich až tak neizolujú. Vek na 75 rokov je však z hľadiska pocitov osamelosti veľmi rizikový a mnohí ľudia sa v tomto období života ocitajú v sociálnej izolácii. Je to dané vysokou pravdepodobnosťou zníženej mobility, ktorá veľakrát znamená, že na kontakt musia čakať, ale nemôžu ho už tak ľahko vyhľadávať, keď o neho majú záujem.
Už som spomínala rôzne životné tranzície, zhoršujúce sa fyzické zdravie, ovdovenie či opatrovanie blízkych. To všetko v spoločnosti častokrát prehliadame a ľuďom sa v tejto oblasti dostáva pomerne málo finančnej i personálnej podpory. Predstavte si, že sa v staršom veku začnete starať o partnera alebo rodiča. Je to veľmi sociálne izolujúce a neraz to vedie k veľkým pocitom osamelosti. Výskumy hovoria, že pocity osamelosti sú ešte o to silnejšie, ak má partner alebo príbuzný aj kognitívny deficit. To znamená, že váš vzájomný kontakt nie je úplne plnohodnotný, čo prehlbuje pocity osamelosti.
Akým spôsobom chcete zapojiť ľudí vo vyššom veku do výskumu? Čo vás u nich bude zaujímať?
V rámci výskumu by sme sa chceli zaoberať aj ich zažitou skúsenosťou. Bude nás zaujímať, ako vnímajú osamelosť. Nie vždy si ju ľudia úplne uvedomujú, ale dokážu ju vnímať napríklad cez svoje zdravotné ťažkosti. Potom to môže vyzerať aj tak, že sociálny kontakt hľadajú aj prostredníctvom návštev lekára. Aj preto považujem osvetu medzi lekármi a odborníkmi v zdravotnom systéme ako veľmi dôležitú. Aby vedeli, že niektoré nešpecifické zdravotné ťažkosti môžu súvisieť aj so spomínanou témou osamelosti.
„Keď sa človek cíti osamelý, zvyšujú sa u neho aj pocity depresie, ktorá môže tiež prispieť k rozvoju neurodegeneratívneho ochorenia. Osamelosť ovplyvňuje aj to, akým spôsobom sa staráme o svoje zdravie, či budeme jesť zdravé jedlo, ako často sa budeme hýbať a podobne.”
Môže byť osamelosť starších ľudí aj rizikovým faktorom pre rozvoj demencie alebo iných neurodegeneratívnych ochorení?
Áno, medzi osamelosťou a Alzheimerovou chorobou sa vo výskumoch objavuje súvislosť. Vznik rôznych neurodegeneratívnych ochorení môže závisieť od genetických predispozícií, ale aj od rôznych rizikových faktorov. A medzi ne patrí aj osamelosť, ktorá môže zvýšiť pravdepodobnosť, že sa u človeka rozvinie takéto ochorenie.
Výskumy hovoria, že osamelosť zvyšuje riziko až o 26 %. Niektoré štúdie, ktoré sa zaoberajú prevenciou zasa uvádzajú, že 4 % zo všetkých diagnostikovaných neurodegeneratívnych ochorení by sa dalo predchádzať, ak by sme redukovali pocity osamelosti u ľudí, ktorí nimi trpia. Mali by sme o tejto téme naozaj viac hovoriť a vytvoriť priestor pre intervencie, ktoré podporujú aj sociálne zapojenie ľudí v staršom veku. Sekundárne potom môžu mať dopad aj na to, že u nich do určitej miery redukujeme riziko rozvoja neurodegeneratívnych ochorení.
Na čo všetko vplýva osamelosť u starších ľudí?
Keď sa človek cíti osamelý, zvyšujú sa u neho aj pocity depresie, ktorá môže tiež prispieť k rozvoju neurodegeneratívneho ochorenia. Osamelosť ovplyvňuje aj to, akým spôsobom sa staráme o svoje zdravie, či budeme jesť zdravé jedlo, ako často sa budeme hýbať a podobne. Ak tak nerobíme, zvyšuje sa napríklad riziko kardiovaskulárnych ochorení, ktoré sú rizikovým faktorom pre demenciu.
To znamená, že práve osamelosť môže spustiť sled udalostí, ktoré zhoršujú zdravie človeka, vrátane kognitívneho zdravia. Rozumieme pod ním správne, veku primerané fungovanie poznávacích funkcií, ako sú pamäť, pozornosť, reč a iné.
Môžeme intervenciami zameranými na osamelosť podporiť kognitívne zdravie?
Áno, štúdie ukazujú, že sociálne stimulujúce aktivity pôsobia protektívne. Ak človeka dlhodobo vystavíme sociálne a kognitívne stimulujúcemu prostrediu, má väčšiu kapacitu vyrovnávať sa s výzvami. Sociálna interakcia je vlastne v mnohom kognitívny tréning, ktorý podporuje funkčnosť ľudského mozgu. Zvyšuje jeho „zásobu prepojení”, ktoré potom v prípade neurodegeneratívneho ochorenia trvá dlhšie zničiť.
Ako by sme mohli s ľuďom v staršom veku pristupovať inak z hľadiska intervencií alebo ich zapájania do spoločnosti?
Možnosti zapojenia starších ľudí do spoločnosti či komunity sú pomerne redukované. Na Slovensku máme kluby dôchodcov, kde majú nejaký sprievodný program alebo vzdelávanie. Je to jedna z možností, ktorá môže nejakú časť ľudí v staršom veku osloviť. No nejakú časť ľudí to vôbec neosloví. Nemôžeme tam navyše hovoriť o nejakom medzigeneračnom prepájaní.
V súvislosti so sociálnou izoláciou a osamelosťou sa spomína napríklad Teória aktívnej participácie, ktorá hovorí o tom, že pocity osamelosti môžeme u ľudí znižovať aj tým, že im umožníme, aby sa produktívne zapojili do spoločnosti spôsobom, ktorý generuje zmysel pre cieľ.
Ak chceme znížiť pocity osamelosti a zvyšovať sociálne zapojenie ľudí v staršom veku, mali by sme to robiť cez nejaké aktivity, ktoré podporia ich pocit aktívnej participácie. Ako veľmi dobré sa ukazujú programy, ktoré zapájajú ľudí do dobrovoľníckych aktivít podľa ich výberu. Aj ľudia v staršom veku potrebujú cítiť, že sú prínosom pre spoločnosť a okolitú komunitu. Že aktivity, ktorým sa venujú, nie sú len pre aktivitu samotnú, ale podporujú pocit zmysluplnosti. Či už sa človek niečo naučí, rozvíja digitálne zručnosti na rozšírenie sociálnych kontaktov alebo sa venuje pestovaniu, cvičeniu a vidí za sebou istý progres. Na Slovensku existujú pro seniorské organizácie , ktoré podporujú aktívne starnutie a rôzny ponuky dobrovoľníctva.
„Ak chceme znížiť pocity osamelosti a zvyšovať sociálne zapojenie ľudí v staršom veku, mali by sme to robiť cez nejaké aktivity, ktoré podporia ich pocit aktívnej participácie. Ako veľmi dobré sa ukazujú programy, ktoré zapájajú ľudí do dobrovoľníckych aktivít podľa ich výberu.”
Jednou z intervencií v rámci zdravotného alebo sociálneho systému na redukciu osamelosti je aj sociálne predpisovanie. Umožňuje odkazovať ľudí na služby a aktivity, ktoré im poskytujú sociálnu, emocionálnu alebo praktickú oporu v rámci komunity. Vyžaduje si to však práve ponuku aktivít v komunite a vedomosť zdravotného sociálneho systému o dostupných možnostiach. Na Slovensku sme ešte len v začiatkoch, ale z hľadiska nášho tímu je to jedna z ciest, ktorá by veľmi mohla pomôcť rôznym osamelým ľuďom. Nielen tým vo vyššom veku.
Ktoré projekty alebo prístupy vás oslovili a vedeli by ste si ich predstaviť aj v našich podmienkach?
Na Slovensku máme možnosti, ako zapojiť ľudí v staršom veku, avšak uniká nám veľká skupina ľudí, ktorá nie je úplne v kontakte so zdravotným alebo sociálnym systémom. Páči sa mi, že v niektorých krajinách funguje aktívnejšie vyhľadávanie ľudí, ktorí potenciálne trpia pocitom osamelosti a tzv. case manažéri (napríklad sociálni pracovníci) s nimi komplexne riešia ich ťažkosti. V rámci komunity sa tak prepájajú jednotlivé systémy starostlivosti (zdravotný, sociálny systém), čo sa ukazuje ako veľmi dôležité. Ak „case manažér” vníma jednotlivca a jeho potreby, vie ho v systéme správne nasmerovať.
Obdivujem tiež iniciatívy, ktoré podporujú medzigeneračné stretnutia, pri rôznych príležitostiach a v rôznych aktivitách. Myslím, že by sme mali povzbudiť ľudí, aby nebrali ohľad na to, čo je primerané vzhľadom k ich veku, ale aby sa venovali aktivitám, ktoré ich zaujímajú. Práve týmto spôsobom môže dochádzať k peknému kontaktu a prepojeniu svetov rôznych generácií.
Kto je Simona Krakovská?
Klinická psychologička pôsobí na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v Centre MEMORY, n.o. a v súkromnej ambulantnej praxi. Je frekventantkou dlhodobého psychoterapeutického výcviku. Vo výskume aj v praxi sa zaujíma o neuropsychológiu, neuropsychologickú rehabilitáciu a psychoterapiu.