Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Súčasťou rozsiahleho výskumu osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku je aj dobrovoľné testovanie participantov v laboratórnych podmienkach. V rámci projektu DISCONNECT vzniklo špičkové laboratórium, ktoré umožňuje testovanie prostredníctvom elektroencefalogramu. Ide o jeden z najcennejších diagnostických nástrojov, ktorý sa dnes používa na meranie elektrickej aktivity mozgu. O testovaní v laboratóriu sme sa rozprávali s mladými výskumníčkami, Sárou Majsniarovou a Valentínou Cvikovou.
V rámci výskumu osamelosti už začali rôzne testovania. Jedným z nich je aj experimentálne testovanie participantov. Ako sa vám darí?
Valentína Cviková: V prvom rade sa nám podarilo zriadiť špičkové laboratórium, v ktorom už úspešne testujeme. V našom výskume pristupujeme k osamelosti a sociálnej izolácii ako k prejavom dynamicky prepojených psychologických a neurobiologických systémov a nie ako k izolovaným kategóriám.
Nepozeráme sa iba na to, či sa človek cíti sám. Skúmame aj to, ako premýšľa o sebe, svojich vzťahoch a druhých ľuďoch. Pozorujeme, ako vníma výrazy tváre a ako reaguje na sociálne podnety – napríklad meraním kožnej vodivosti, tepu či aktivity mozgu.
Akých participantov ste zvolili do výskumu?
Sára Majsniarová: Do nášho výskumu sme zahrnuli ľudí s rôznymi psychiatrickými diagnózami. Najčastejšie ide o pacientov zo schizofrenického spektra, ale aj ľudí s afektívnymi poruchami, ako sú depresia či bipolárna porucha.
„Testovanie je pre participantov často výnimočné. Oceňujú, že ich niekto počúva, keďže v rozhovoroch ideme často do hĺbky, aby sme mohli porozumieť ich prežívaniu. Mnohí participanti sa vyjadrili, že je to pre nich veľmi príjemné, pretože sa o nich niekto skutočne zaujíma.“
Pracujeme aj s kontrolnou skupinou ľudí bez psychiatrickej diagnózy, aby sme mohli lepšie porovnať rozdiely v prežívaní a fungovaní.
Ako si možno predstaviť experimentálne laboratórium pre účely výskumu?
Sára: Naše laboratórium pozostáva z viacerých miestností. Jeho vybavenie odzrkadľuje náš komplexný prístup v rámci výskumu. Vychádzame z prístupu RDoC (Research Domain Criteria), ktorú navrhol Americký inštitút duševného zdravia.
V jednej špeciálnej miestnosti realizujeme EEG testovanie prostredníctvom elektroencefalogramu (EEG). Ide o jeden z najcennejších diagnostických nástrojov, ktorý sa dnes používa na meranie elektrickej aktivity mozgu.
V ďalšej zvukovo-izolovanej miestnosti testujeme participantov pri plnení rôznych behaviorálnych úloh, ktoré im zadávame. Participantov v tomto konkrétnom prípade sledujeme za oknom a komunikujeme s nimi cez mikrofón.
Môžete nám viac priblížiť, ako realizujete testovanie osamelosti v laboratórnych podmienkach?
Valentína: Pri behaviorálnom testovaní participantom zadávame rôzne úlohy. Tie môžu byť miestami trochu diskomfortné, pretože od nich vyžadujú, aby o sebe niečo prezradili alebo sa prezentovali. Sledujeme ich pritom v reálnom čase.
„Vo výskume osamelosti sa nepozeráme iba na to, či sa človek cíti sám. Skúmame aj to, ako premýšľa o sebe, svojich vzťahoch a druhých ľuďoch. Pozorujeme, ako vníma výrazy tváre a ako reaguje na sociálne podnety – napríklad meraním kožnej vodivosti, tepu či aktivity mozgu.“
Oslovení participanti vopred vedia, čo ich pri testovaní čaká. Snažíme sa im vytvoriť čo najlepšie prostredie.
Sára: V rámci EEG výskumu používame špeciálnu čiapku, ktorá má na sebe rôzne elektródy. EEG čiapka sa umiestňuje na pokožku hlavy a slúži na zaznamenávanie elektrickej aktivity mozgu pomocou snímania rozdielov elektrických potenciálov medzi elektródami. Takáto neinvazívna metóda nám dokáže doplniť obraz o tom, ako človek premýšľa, spracováva podnety a emocionálne prežíva.
Ako reagujú participanti na výskum?
Sára: Na začiatku robíme s každým participantom komplexný klinický rozhovor, v ktorom sa pýtame na rôzne aspekty jeho života. Už viackrát sa nám priznali, že motiváciou, prečo sa výskumu zúčastňujú, je aj možnosť socializácie.
Valentína: Často je to pre nich niečo výnimočné. Oceňujú už len to, že ich niekto počúva, keďže v rozhovoroch ideme často do hĺbky, aby sme mohli porozumieť ich prežívaniu. Mnohí participanti sa vyjadrili, že je to pre nich veľmi príjemné, pretože sa o nich niekto skutočne zaujíma.
Zároveň majú možnosť z výskumu kedykoľvek odstúpiť. Už pri prvom telefonickom kontakte a na začiatku testovania s nimi prechádzame konkrétne kroky. Navyše, proces testovania sme si odskúšali na sebe.
Ako vnímate osamelosť?
Sára: Osamelosť vnímam ako nepríjemný subjektívny pocit, ktorý vzniká, keď nám chýbajú kvalitné vzťahy a blízkosť. Na rozdiel od samoty, ktorú si často vyberáme, nás osamelosť môže zasiahnuť nečakane. Osamelosť je prirodzenou reakciou na isté životné okolnosti, ale ak trvá dlhodobo, môže mať negatívny vplyv na naše zdravie.
Z evolučného hľadiska signalizuje potrebu a motiváciu obnoviť spojenie s ostatnými. Ak sa však tento pocit stáva chronickým, treba mu venovať patričnú pozornosť.
Valentína: Osamelosť vnímam ako subjektívne strádanie v oblasti medziľudských vzťahov. Vypovedá o nesúlade medzi tým, ako by sme si priali, aby naše vzťahy vyzerali, a tým, ako ich v skutočnosti zažívame.
„Je dôležité premýšľať nad tým, aké formy prevencie osamelosti môžu byť účinné – od individuálnych návykov, cez komunitné aktivity až po kultúrne tradície, ktoré kedysi podporovali našu spolupatričnosť. Možno by sme sa mohli inšpirovať aj tým, ako sa ľudia v minulosti spájali a zdieľali každodennosť.“
Osamelo sa môže cítiť aj človek, ktorý má okolo seba zdanlivo veľa priateľov a prichádza do kontaktu s druhými. Zásadné je však to, či sa v týchto vzťahoch cíti bezpečne, prijatý a pochopený. Sociálna izolácia je skôr objektívny stav, kedy okolo seba nemáme dostatok ľudí, kým osamelosť je subjektívna zložka, kedy našimi vzťahmi nie sme naplnení.
Čo prispieva k pocitu osamelosti ľudí v spoločnosti?
Sára: Existuje fenomén paradoxov osamelosti. Mnohé výskumy ukázali, že ľudia vo veľkých mestách sa cítia viac osamelí než v menších, aj keď sú obklopení veľkými skupinami ľudí. Intenzita ich pocitu osamelosti je vyššia.
Súčasná pracovná kultúra, ktorá kladie dôraz na výkon a individualizmus, môže byť jedným z viacerých faktorov prispievajúcich k rastúcemu pocitu osamelosti. Dáta z rôznych výskumov naznačujú, že mnohí ľudia na celom svete vnímajú väčší odstup alebo nedostatok sociálneho kontaktu. Nie je však možné hovoriť o jedinej príčine, keďže ide o zložitú spleť spoločenských, kultúrnych a technologických vplyvov.
Preto je dôležité premýšľať nad tým, aké formy prevencie môžu byť účinné – od individuálnych návykov, cez komunitné aktivity až po kultúrne tradície, ktoré kedysi prirodzene podporovali našu spolupatričnosť.
Možno by sme sa mohli inšpirovať aj tým, ako sa ľudia v minulosti spájali a zdieľali každodennosť. V dnešnej dobe si často musíme spoločný čas s ostatnými aktívne plánovať, čo zároveň ukazuje, že potrebu vzájomného prepojenia stále cítime.
Prečo patria mladí ľudia do jednej z rizikových skupín?
Valentína: Aj keď sa v súvislosti s osamelosťou venuje viac pozornosti starším ľuďom, z mnohých výskumov vychádzajú ako riziková skupina aj mladí vo veku medzi 16 a 24 rokov.
V literatúre toto obdobie poznáme ako vynárajúca sa dospelosť (v angličtine „emerging adulthood”). Je to prechodné obdobie, kedy sme síce oficiálne dospelí, ale životné situácie a okolnosti nás ešte nepredurčujú, aby sme mohli byť úplne samostatní.
Mladí ľudia v tomto veku prechádzajú viacerými zmenami. Osamostatňujú sa od rodičov, ocitajú sa v novom prostredí a ich sociálne vzťahy sa menia – niektoré zanikajú, iné vznikajú. Zároveň upevňujú a testujú svoju identitu v nových situáciách, či už vo vzťahoch, práci alebo rozhodovaní o budúcnosti. Táto nestabilita môže prispieť nielen k pocitom osamelosti, ale aj k ďalším psychickým ťažkostiam. Obdobie plné rôznych zmien môže mladých ovplyvňovať aj negatívne.
Ovplyvňuje pocit osamelosti mladých aj digitalizácia?
Valentína: Digitalizácia má vplyv aj na starších, ale s tým, že súčasná generácia mladých v nej doslova vyrastá. Už odmalička prichádza do kontaktu s modernými technológiami, ktoré ovplyvnili aj spôsob komunikácie.
Sára: Nový spôsob nadväzovania vzťahov s druhými ľuďmi prináša aj nové podoby ich prežívania a vzťahového správania a prežívania. Mladí dnes čelia rôznym fenoménom.
Tvz. swiping culture prináša úplne nový spôsob povrchného zoznamovania cez rôzne online aplikácie. Online zoznamovanie sa stalo bežným. Užívatelia si cez zoznamky, ako napríklad Tinder, prehliadajú fotografie a jednoduchým pohybom prstom prejdú na ďalší profil. O tom, či sa s niekým spojíme, sa rozhodujeme na základe prvého dojmu za pár sekúnd. To so sebou prináša rôzne riziká.
„Osamelosť vypovedá aj o nesúlade medzi tým, ako by sme si priali, aby naše vzťahy vyzerali, a tým, ako ich v skutočnosti zažívame. Osamelo sa môže cítiť aj človek, ktorý má okolo seba zdanlivo veľa priateľov a prichádza do kontaktu s druhými.“
Jednak zdanlivo veľa možností. Následne často dochádza k rozhodovacej paralýze, koho si vybrať. Zrazu máme veľa kontaktov, ale s nikým sme ho nerozvinuli do hĺbky.
Vyzerá to tak, že v digitálnej dobe pre mnohých ľudí zrejme nie je ľahké nadväzovať hlboké vzťahy.
Valentína: Podoba komunikácie v online priestore je jednoducho iná. Ľudia nemajú problém komunikovať otvorene na online platformách, ale pri osobnom stretnutí často strácajú istotu a sebavedomie.
Sociálne siete nám jednak umožňujú kontakt rýchlo nadviazať, ale ho aj rýchlo ukončiť bez akéhokoľvek vysvetlenia, pocitu zodpovednosti alebo priamej konfrontácie. Druhý jednoducho zmizne ako duch a ukončí komunikáciu, čo označujeme ako tzv. ghosting. Môže to byť spôsobené aj tým, že sme už online komunikáciou presýtení.
Žijeme v dobe, ktorá je navonok hyper prepojená. Dostávame desiatky správ denne, prichádzajú nám rôzne notifikácie a sme takmer neustále s niekým v spojení. A predsa sa mnohí z nás cítia osamelo. Tento paradox osamelosti v digitálnom svete ukazuje, že nestačí byť len v kontakte, ale je veľmi dôležitá aj kvalita našich vzájomných spojení. O tom, ako sa v konečnom dôsledku máme, nerozhoduje počet správ, ktoré si vymeníme, ale to, či sa vo vzťahoch cítime videní, počutí, prijatí a predovšetkým pochopení.
Kto je Sára Majsniarová?
PhD. študentka. Získala magisterský titul v odbore psychológia na Katedre psychológie na Univerzite Komenského v Bratislave, kde aktuálne pokračuje na doktorandskom štúdiu. Jej oblasťou záujmu je klinická psychológia, rovnako výskum aj prax.
Kto je Valentína Cviková?
PhD. študentka. Vyštudovala psychológiu na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Popri štúdiu sa venovala práci v oblasti personalistiky a ľudských zdrojov. Aktuálne je v prvom ročníku doktorandského štúdia v programe Klinická psychológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v rámci ktorého sa podieľa na viacerých projektoch – vrátane projektu DISCONNECT. V budúcnosti sa plánuje vzdelávať v psychoterapii.