Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Osamelosť nie je len o tom, či sme sami alebo obklopení ľuďmi. Ako ukázal výskum na Bostonskej univerzite, kľúčovým faktorom sú aj naše sociálne preferencie. Aj preto sa môžeme niekedy cítiť osamelo medzi ľuďmi alebo spokojne len tak sami so sebou. Na výskume osamelosti sa podieľal aj psychológ Jakub Januška, ktorý v rozhovore hovorí o jeho výsledkoch a vysvetľuje dôležitosť individuálneho prístupu v psychológii.
V rozhovore s Jakubom Januškom sa tiež dozviete:
- prečo je pocit osamelosti subjektívny proces,
- ako sú osamelosť a sociálna izolácia vzájomne prepojené,
- aké konkrétne výsledky ukázal výskum osamelosti na Bostonskej univerzite,
- čo ho priviedlo k skúmaniu paranoje v sociálnych vzťahoch,
- prečo je dôležité venovať sa psychologickému výskumu,
- aká je práca s dátami v psychologickom výskume.
Podieľali ste sa na výskume osamelosti na Bostonskej univerzite. Čo vás v rámci neho zaujímalo?
Na Bostonskej univerzite som strávil šesť mesiacov ako štipendista Fulbrightovho programu, ktorý patrí medzi najprestížnejšie pobyty v USA prispievajúce k vzájomnému rozvoju oboch strán.
V Bostone som mal možnosť stať sa súčasťou tímu v psychologickom laboratóriu profesora Daniela Fulforda, ktorý sa dlhodobo venuje výskumu osamelosti a sociálnej izolácie. Zaujímalo nás v ňom, ako sa pocit osamelosti mení u ľudí počas dní a čo mu predchádza. Skúmali sme tzv. časovo následné vzťahy a iné sociálne či emočné zážitky participantov, aby sme mohli lepšie porozumieť, čo ovplyvňuje ich prežívanie osamelosti.
„Kontakt s blízkymi ľuďmi má pozitívny efekt a znižuje pocit osamelosti. Zdá sa však, že dôležité je nielen, či ide o rodinu alebo kolegov, ale predovšetkým, akí blízki sú nám títo ľudia.”
Cielene som si túto tému vybral, pretože ma dlhodobo zaujíma. Zároveň som sa stal členom projektového tímu DISCONNECT, ktorý sa venuje rozsiahlemu výskumu osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku.
Na čo všetko ste prišli počas výskumu v Amerike?
Pri sociálnych interakciách a osamelosti sa ukázalo viacero zaujímavých súvislostí. Hoci sa osamelosť líši od sociálnej izolácie, sú navzájom prepojené.
Skúmali sme napríklad, či sa ľudia môžu cítiť osamelo aj vtedy, keď sa nachádzajú v spoločnosti iných. Zistili sme pritom, že rozhoduje najmä ich sociálna preferencia – teda či by boli v danej chvíli radšej sami alebo s niekým.
Ak napríklad človek túžil byť sám a mohol si túto potrebu naplniť, jeho pocit osamelosti bol menší. Naopak, ak chcel zostať sám, ale práve sa nachádzal v spoločnosti s inými ľuďmi, jeho pocit osamelosti zosilnel. Aj to poukazuje na to, že osamelosť je veľmi subjektívny proces, ktorý je často nezávislý od objektívnej reality. A teda nie vždy závisí od toho, či je človek naozaj sám alebo s ľuďmi.
Čo sa vám ešte vo výskume ukázalo?
Zaujímavé bolo sledovať aj konkrétne prípady. Jedna účastníčka výskumu napríklad žila sama v hausbóte (dom na vode – pozn. autorky) asi tri týždne bez sociálnej interakcie, no nebola osamelá. Iná žena v podobnom veku a s podobným vzdelaním mala zase aktívny spoločenský život, avšak cítila sa osamelo.
„Jedna účastníčka výskumu napríklad žila sama v hausbóte asi tri týždne bez sociálnej interakcie, no nebola osamelá. Iná žena v podobnom veku a s podobným vzdelaním mala zase aktívny spoločenský život, avšak cítila sa osamelo. To ukazuje, že pri skúmaní duševného zdravia je kľúčový individuálny prístup.”
To ukazuje, že pri skúmaní duševného zdravia je kľúčový individuálny prístup – všeobecné diagnózy často nestačia a každý človek potrebuje osobný prístup aj v terapii.
Skúmate teda aj to, ako osamelosť súvisí s rôznymi typmi spoločenských vzťahov? Čo konkrétne vás v tejto oblasti zaujíma?
Dlhodobo ma zaujíma, ako sa cítime v prítomnosti rôznych ľudí – počnúc našou rodinou cez priateľov až po vzťahy s kolegami, známymi či v kontakte s cudzími ľuďmi, s ktorými bežne interagujeme napríklad v obchode.
Kontakt s blízkymi ľuďmi má pozitívny efekt a znižuje pocit osamelosti. Zdá sa však, že dôležité je nielen objektívne delenie – či ide o rodinu alebo kolegov, ale predovšetkým naše subjektívne hodnotenie, akí blízki sú nám títo ľudia.
Stáva sa, že aj v rámci rodiny máme k niektorým členom bližšie, kým s inými je náš vzťah vzdialenejší. Práve subjektívne vnímanie blízkosti sa ukazuje ako presnejší ukazovateľ toho, ako osamelosť alebo aj paranoja dokážu vplývať na naše prežívanie v danej situácii.
Ste súčasťou tímu odborníkov, ktorí na Slovensku skúmajú osamelosť. Čo je vašou úlohou vo výskume DISCONNECT a s akými poznatkami ste prispeli z Bostonu?
Do tímu prinášam najmä skúsenosti s metodológiou a analýzou dát. Účastníci výskumu nám opakovane aj niekoľkokrát odpovedajú na tie isté otázky, ako prežívajú pocity osamelosti, v akom type spoločnosti sa pohybujú alebo o svojich pozitívnych a negatívnych emóciách. Tento typ dát je zložitejší než klasické dotazníkové výskumy, aj preto je ich analýza náročnejšia.
„Vo výskume paranoje sme zistili, že veľmi úzko súvisí so subjektívnym prežívaním sociálnych vzťahov. Napríklad paranoidnejší ľudia častejšie vnímajú ohrozenie alebo odmietnutie zo strany druhých v spoločnosti. Zaujímavé tiež bolo, že sa objavila aj súvislosť s osamelosťou – a to bol dôvod, prečo som sa začal venovať téme ešte viac.”
Počas pobytu v Bostone som sa venoval aj technickým otázkam. Konzultoval som, aký prístup zvoliť v takomto type výskumu, ako sa účastníkov správne pýtať na osamelosť, čo môže skresľovať odpovede a aké metodologické postupy sú najvhodnejšie. Okrem toho sa podieľam na práci so štatistickými nástrojmi a analýzou dát, čo je spolu s prípravou vedeckých článkov kľúčová časť mojich aktivít v projekte DISCONNECT.
Prispievam teda do projektu kombináciou metodologického know-how a práce s dátami, aby sme mohli mať čo najpresnejšie spracované výsledky. Následne ich budeme publikovať. Naším cieľom je ich priniesť do vedeckej diskusie.
Práca s dátami nie je jednoduchá. Platí to aj v psychologických výskumoch?
Určite áno. Hlavným predpokladom je, aby mal k nej človek vzťah. Väčšinu času trávim programovaním v nástrojoch na štatistické spracovanie dát – a takých ľudí, ktorí sa venujú práve tomuto typu dát, nie je na svete veľa. Aj z tohto dôvodu zatiaľ chýbajú jednoduchšie metódy a zostáva nám iba programovanie.
Posledných desať rokov nastal veľký “boom” práce s tzv. ESM výskumom – intenzívnym opakovaným zberom dát v prirodzenom prostredí, takže aj analýzy sa neustále vyvíjajú. Je náročné s tým držať krok. Najmä ak človek nie je výlučne dátový analytik. Snažím sa držať krok v práci s dátami a zároveň rozvíjať teóriu, ako funguje osamelosť z pohľadu klinickej psychológie.
Venovali ste sa aj výskumu paranoje v sociálnych vzťahoch. Na čo ste sa v ňom zamerali?
Paranoja v sociálnych vzťahoch bola témou mojej dizertačnej práce počas doktorátu. Zameriaval som sa na to, ako sociálne vzťahy vplývajú na mieru paranoje v každodennom živote. Pracoval som najmä so skupinami pacientov s ťažšími psychickými ochoreniami ako schizofrénia, ťažká depresia a bipolárna porucha.
„Väčšina psychológov v praxi sa výskumu nevenuje a naopak, výskumníci často nerobia klinickú prácu. Ak však má terapeut dobré metodologické základy a sleduje výsledky výskumov, vie ich prenášať do praxe a to je nesmierne cenné.”
Zistili sme pritom, že paranoja veľmi úzko súvisí so subjektívnym prežívaním sociálnych vzťahov. Napríklad paranoidnejší ľudia častejšie vnímajú ohrozenie alebo odmietnutie zo strany druhých v spoločnosti. Zaujímavé tiež bolo, že sa objavila aj súvislosť s osamelosťou – a to bol dôvod, prečo som sa neskôr tejto téme začal venovať ešte viac.
Čo ste sa dozvedeli o každodennom prežívaní človeka s paranojou?
V ďalšom výskume ma zaujímalo, ako sa paranoja mení v závislosti od typu spoločnosti, v ktorej sa človek nachádza. Skúmali sme, ako sa môže prejavovať pri blízkych priateľoch, rodine, kolegoch alebo v kontakte s cudzími ľuďmi.
Výsledky ukázali, že pre takého človeka je dôležitejší subjektívny pocit blízkosti. Inak povedané, pacienti boli menej paranoidní, keď boli s ľuďmi, ktorí im boli blízki. To znovu ukazuje, že subjektívne prežívanie hrá v duševnom zdraví kľúčovú úlohu.
Veľa ľudí si psychológiu spája najmä s terapiou a psychiatriou. Prečo je dôležité sa venovať aj psychologickému výskumu?
Väčšina psychológov v praxi sa výskumu nevenuje a naopak, výskumníci často nerobia klinickú prácu. Ak však má terapeut dobré metodologické základy a sleduje výsledky výskumov, vie ich prenášať do praxe a to je nesmierne cenné.
Výskum je dôležitý, pretože pomáha systematizovať poznatky a vyhnúť sa chybám, ktoré by vznikli iba na základe osobných skúseností. Vedecké metódy nás vedú k tvorbe štandardov a overovaniu postupov, čo nás posúva ďalej – nielen v rámci jednej krajiny, ale aj globálne. Napríklad kvantitatívny výskum dokáže sledovať fenomény na tisícoch ľudí, čo je bezpečnejšie než spoliehať sa len na individuálne prípady.
Kto je Jakub Januška?
Jakub Januška pôsobí ako výskumník, vysokoškolský pedagóg a psychológ v Centre výskumu psychických porúch Univerzity Komenského, na Psychiatrickej klinike Slovenskej zdravotníckej univerzity a Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Zaoberá sa výskumom každodennej osamelosti a sociálnej izolácie v rôznych sociálnych situáciách pomocou metódy Experience Sampling (ESM).