Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Využívanie digitálnych technológií je trend, ktorý sa neustále rozvíja v rôznych oblastiach. Výhodou aplikácií zameraných na duševné zdravie je, že edukujú ľudí a signalizujú im v mobile alebo na tablete, kedy by mali spozornieť, ak sa s nimi niečo deje. „Predpokladá sa, že v budúcnosti ich budeme viac využívať spolu s rôznymi aplikáciami aj na monitorovanie pacientov v psychiatrickej liečbe v ich každodennom živote,” hovorí v našom rozhovore psychológ Daniel Dančík. Prostredníctvom monitorovania a získaných dát napríklad môžeme zistiť o pacientovi detailnejšie informácie a prispôsobiť tomu liečbu. Z personalizovanej liečby môže mať pacient následne oveľa väčší prínos a zaznamenať osobný progres.
S Danielom Dančíkom sme sa tiež rozprávali:
- ako nás ovplyvňuje vzťahová väzba v dospelosti,
- či sa ľuďom na Slovensku dostáva dostatok psychologickej a psychiatrickej starostlivosti,
- akým spôsobom pomáha klinické využitie digitálnych technológií v psychiatrii,
- čomu sa venuje kontextuálna psychiatria a aký je jej prínos,
- v čom spočívajú výhody personalizovanej medicíny v oblasti starostlivosti o duševné zdravie.
Ľudia často žijú v mylnej predstave, že všetci vidíme svet rovnakými očami. Čo všetko vplýva na naše vnímanie sveta?
To, ako reagujeme na udalosti a veci okolo nás ovplyvňuje veľa faktorov. Jedným z dôležitých je vo všeobecnosti náš biologický stav, kam zaraďujeme fungovanie nášho tela, vnútorné fyziologické, hormonálne a iné biochemické procesy podmienené aj geneticky. Ak napríklad zažívame fyzickú bolesť, má to dopad aj na vnímanie sveta okolo nás.
Ďalším dôležitým faktorom sú naše životné skúsenosti tvorené najmä rodinným prostredím, výchovou, kultúrou a inými sociálnymi vplyvmi. To všetko vytvára našu osobnosť. Čiže istý súbor našich vlastností, spôsobov správania, myslenia a celkového vnímania vecí okolo nás.
Ako psychológ som sa počas štúdia venoval téme vzťahovej väzby. Je dobré si uvedomiť, ako veľmi sú dôležité naše rané zážitky a vzťah s rodičmi alebo inými blízkymi osobami, ktoré sa o nás starali. Naše správanie a reakcie na životné situácie v neskoršom veku značne ovplyvňuje aj to, ako dospelí reagovali na naše potreby a akým spôsobom boli naplnené v ranom detstve.
Ako môže človeka ovplyvniť vzťahová väzba s rodičmi v dospelosti?
Dieťa sa od narodenia učí interagovať so svetom, interakcia prebieha najskôr prostredníctvom rodičov. Prirodzene vyhľadáva ich blízkosť s očakávaním, že naplnia jeho základné potreby a pocit bezpečia. Na základe tohto vzťahu dieťa zažíva, či je svet stabilné a bezpečné alebo chaotické a ťažko predvídateľné miesto. Práve tu niekde môžeme pozorovať zárodky toho, ako bude neskôr reagovať na stres, ako bude narábať s emóciami, ako bude samostatné a čo bude očakávať od druhých ľudí.
„V kontextuálnej psychiatrii však využívame metódy, prostredníctvom ktorých môžeme kontinuálne zachytávať každodenné zážitky, skúsenosti a prežívania pacienta v čase. Pozorujeme ho v každodenných podmienkach v jeho vlastnom prostredí a to je veľmi dôležité.”
Ak niekto v ranom veku nezažil bezpečnú vzťahovú väzbu alebo rodičia alebo iné blízke osoby nedostatočne napĺňali potreby dieťaťa a neposkytovali mu z rôznych dôvodov pocit bezpečia a komfortu, v dospelosti si svet nemusí interpretovať ako bezpečné miesto. Medziľudské vzťahy môže vnímať ako niečo ohrozujúce už aj na základe predošlých negatívnych skúseností. Aj keď o ne prejavuje záujem, nevie, ako s nimi v dlhodobom horizonte naložiť, pretože v ňom môžu vyvolávať zmiešané pocity.
Výskumy ukazujú, že narušená vzťahová väzba je rizikovým faktorom pre vznik rôznych psychických ťažkostí, ako sú depresie, úzkosti, poruchy osobnosti, ale aj psychotické ochorenia.
Nemôžeme však všetko dávať za vinu rodičom. Je potrebné, aby sme sa aktívne podieľali na našom duševnom zdraví.
Aj preto sa mi páči citát od psychiatra a psychoterapeuta C.G. Junga: „Kým neurobíš nevedomé vedomím, nevedomie bude riadiť tvoj život a budeš to nazývať osudom.”
Dostáva sa podľa vás ľuďom dostatok psychiatrickej a psychologickej starostlivosti na Slovensku?
Určite nie. Psychoterapia je pre mnohých ľudí stále nedostupná. Najmä v regiónoch mimo Bratislavy a okolia. Pomoc sa koncentruje najmä v bohatších regiónoch, kde žije viac ľudí, ktorí si to môžu dovoliť a sú otvorení terapii. Nájsť poisťovňou zazmluvneného psychoterapeuta je veľmi náročné a preto je psychoterapia pre mnohých ľudí na Slovensku stále finančne nákladná.
Oblasť psychiatrie je na tom podobne. Okrem dostupnosti je problémom aj to, koľko času má psychiater na jedného pacienta. V priemere to vychádza približne na osem až desať minút čistého času. Nemožno očakávať, že za tú dobu psychiater s pacientom niečo zásadné vyrieši.
Naskytá sa teda otázka, či má byť psychiatria predovšetkým o farmakologickej liečbe, ako ju často vidíme v našich podmienkach najmä v ambulanciách s vysokým obratom pacientov alebo aj o nadstavbe. Teda aj o psychoedukácii, vzájomnej úzkej spolupráci psychiatra s pacientom napríklad aj formou podporných rozhovorov.
Je o vás známe, že vás zaujíma klinické využitie digitálnych technológií a personalizovaná medicína. V čom spočíva ich prínos?
Počas štúdia psychológie som mal možnosť vycestovať na dvojmesačný študijný pobyt do Centra pre kontextuálnu psychiatriu, ktoré vedie profesorka Inez Myin-Germeys a patrí pod univerzitu v Leuvene (KU Leuven) v Belgicku. V tom čase tam práve pôsobila úspešná slovenská neurovedkyňa Zuzana Kasanová, ktorá s kolegami okrem iného skúmala aj psychologické a neurálne mechanizmy podieľajúce sa na vzniku symptómov schizofrénie.
„Pacient jednak niečo konštatuje, ale o niečom vypovedajú aj dáta. Subjektívne napríklad môže zhodnotiť, že mal veľmi náročné obdobie. Prostredníctvom jeho monitorovania však môžeme zistiť viac informácií a podporiť ho, že ak sa viac angažuje v liečbe, môže zaznamenať osobný progres.“
Zaujímalo ju, ako súvisí funkcia mozgu ľudí s duševnými poruchami s ich správaním a duševným stavom v každodennom živote. Pacienti so schizofréniou majú neraz problémy so stratou motivácie a apatiou voči svojmu prostrediu. Tím vedecky skúmal, ako neuróny v určitých mozgových centrách pacientov signalizujú pozitívne podnety a akým spôsobom sa prenášajú do motivovaného správania v ich bežnom živote. Vyvinuli tiež mobilnú aplikáciu, prostredníctvom ktorej mohli zaznamenávať každodenné prežívanie a správanie pacientov v podmienkach ich bežného života.
Takáto aplikácia sa dá veľmi dobre využiť aj v klinickej praxi v rámci kontinuálneho monitorovania stavu pacienta a personalizovaného prístupu k jeho liečbe.
To znamená, že lekár alebo psychoterapeut dokáže zachytiť, ako sa pacient cíti počas dňa v domácom prostredí?
Presne tak. Pacient disponuje mobilom, tabletom alebo iným zariadením, v ktorom má nainštalovanú aplikáciu, ktorá o ňom zbiera dôležité údaje.
Ak chceme získať širšie informácie o tom, čo u pacienta vyvoláva určitý typ správania a prežívania, je pre nás dôležitý najmä sociálny kontext. Ten môžeme merať len veľmi ťažko, ak človeku dáme jednorazovo dotazníky alebo ho skúmame v laboratórnych podmienkach. Neraz totiž môžeme získať skreslené výsledky aj v závislosti od umelo navodenej situácie, v akej sa počas testovania nachádza.
V kontextuálnej psychiatrii však využívame metódy, prostredníctvom ktorých môžeme kontinuálne zachytávať každodenné zážitky, skúsenosti a prežívania pacienta v čase. Pozorujeme ho v každodenných podmienkach v jeho vlastnom prostredí a to je veľmi dôležité.
Ako dnes využívate skúsenosť z Centra pre kontextuálnu psychiatriu v Leuvene?
Mojou úlohou bolo naučiť sa, ako môžeme merať a analyzovať dáta, ktoré sú špecifické tým, že od jedného skúmaného človeka získavame množstvo opakovaných meraní. Vytvárame tým kontinuum jeho zážitkov a správania.
Ak máme viac skúmaných ľudí, získavame obrovské množstvo dát, ktoré majú hierarchickú štruktúru. Môžeme si ju predstaviť tak, že na najnižšej úrovni hierarchie máme každodenné zážitky participantov, ktoré sa zoskupujú do jednotlivých participantov, čo je potrebné zohľadniť. Tí sa zase môžu zoskupovať do skupín ako napríklad pacienti so špecifickou diagnózou alebo zdravá vzorka.
Analýza takýchto dát si vyžaduje pokročilé štatistické postupy, ktoré sa bežne u nás na univerzitách nevyučujú. Svoje poznatky som využil aj pri svojej diplomovej práci počas doktorandského štúdia, pri výučbe študentov a využívame ich dodnes s kolegami v rôznych výskumných projektoch.
„Veľkou výhodou aplikácií zameraných na duševné zdravie je, že edukujú ľudí a signalizujú im, kedy by mali spozornieť, ak sa s nimi niečo deje. Predpokladá sa, že v budúcnosti sa digitálne technológie a rôzne aplikácie budú viac využívať aj pri monitorovanie pacientov v psychiatrickej liečbe v ich každodennom živote.”
Môj pobyt v zahraničí neskôr otvoril možnosti pre medzinárodné spolupráce so špičkovými svetovými výskumníkmi, ktoré trvajú dodnes. Jednou z takých spoluprác je napríklad medzinárodný projekt IMMERSE, na ktorom participujú odborníci zo Slovenska, Nemecka, Belgicka a Škótska. Ich cieľom je implementovať digitálnu zdravotnú pomôcku v podobe mobilnej aplikácie do rutinnej klinickej praxe v rámci starostlivosti o duševné zdravie.
Možno do budúcna počítať s väčším využitím digitálnych technológií v klinickej psychológii alebo psychiatrii?
Využívanie digitálnych technológií je trend, ktorý sa neustále rozvíja. Vidíme to najmä u mladej generácie, kde narastá, pretože mladí odmalička vyrastajú s telefónmi. Mnohí dnes považujú za úplne prirodzené monitorovanie svojho zdravia, pohybovej aktivity alebo spánku.
Veľkou výhodou aplikácií zameraných na duševné zdravie je, že edukujú ľudí a signalizujú im, kedy by mali spozornieť, ak sa s nimi niečo deje.
Predpokladá sa, že v budúcnosti budeme viac využívať digitálne technológie a rôzne aplikácie aj na monitorovanie pacientov v psychiatrickej liečbe v ich každodennom živote. Lekár, ktorý vidí svojho pacienta raz do mesiaca, nemusí mať o jeho zdravotnom stave dostatok informácií. Navyše môže mať od pacienta skreslené informácie. Takéto monitorovanie si však vyžaduje nové požiadavky na psychiatrov, lekárov i psychoterapeutov, ktorí dnes majú limitované časové kapacity a do značnej miery aj vybudovanú rutinu pri starostlivosti o svojich pacientov.
Uvediete aj konkrétny príklad?
Predstavme si situáciu, kedy pacient cestuje k svojmu psychiatrovi MHD. V autobuse sa niečo udeje a do ambulancie príde rozrušený. Lekárovi na základe tejto situácie uvedie, že sa mal celý mesiac zle. Aj z tohto dôvodu je prínosné, ak disponuje informáciami, ako sa pacientovi počas obdobia, kedy nebol na kontrole, darilo a ako prežíval svoj každodenný život.
V rámci už spomínaného projektu IMMERSE sme napríklad testovali zavedenie zdravotníckej pomôcky v podobe aplikácie, prostredníctvom ktorej zúčastnení psychiatri a psychoterapeuti monitorovali svojich pacientov. Sledovali najmä premenné, ktoré pacient spolu s lekárom/terapeutom považovali ako dôležité. Na spoločnej kontrole ich následne mohli spoločne vyhodnocovať.
Ukázalo sa tiež, že takýto spôsob monitorovania nie je pre každého. Aj preto je dôležité cielene poskytovať takéto nástroje konkrétnym lekárom a pacientom, pre ktorých budú prínosom v zlepšovaní liečby alebo jej nastavení. Ako ideálne sa ukazuje monitorovanie pacienta, ktoré je zamerané na konkrétny terapeutický cieľ.
Veľký význam má napríklad u nových pacientov, ktorí prvýkrát navštívia psychiatra. Psychiater môže monitorovaním lepšie spoznať svojho pacienta a odsledovať, aké má symptómy a čo zažíva počas dňa.
Ste súčasťou tímu odborníkov, ktorý sa venuje rozsiahlemu výskumu osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku v rámci projektu DISCONNECT. Aká je v ňom vaša úloha?
Mojou úlohou je spolu s kolegami koordinovať tím výskumníkov, ktorí administrujú zber dát v rámci jednej časti projektu. Po dobu 30 dní monitorujeme participantov prostredníctvom mobilnej aplikácie. Účastníci výskumu sú vyzvaní 3-krát denne vyplniť krátky dotazník.
Zaujíma nás ich aktuálne prežívanie v konkrétnych časových úsekoch. A teda, aké pozitívne alebo negatívne emócie zažívajú doobeda, ako zvládajú stres, či v istých momentoch konajú impulzívne. Ich úlohou je pracovať s aplikáciou, pričom získané dáta sa následne štatisticky vyhodnocujú..
K dispozícii majú aj hodinky, ktorými meriame ich spánok, jeho kvalitu a dĺžku a mieru ich fyzickej aktivity. Napríklad, koľko času strávili miernou, strednou alebo intenzívnou aktivitou a koľko pri tom približne spálili kalórií.
Takéto zbieranie údajov sa nazýva aj digitálna fenotypizácia. Zjednodušene povedané, ide o to, ako sa naše správanie a psychický stav odrážajú v kvantifikovaných údajoch získaných z osobných digitálnych zariadení.
Kto každý je cieľovou skupinou tohto výskumu?
Vo výskume sme sa zamerali na rôzne skupiny ľudí, u ktorých predpokladáme vyššiu mieru osamelosti a sociálnej izolácie.
Jednou z nich sú vysokoškolskí študenti, ktorým sme rozposlali skríningový dotazník. Analýzou dotazníkov sme vybrali 30 participantov, ktorí sa objektívne cítia osamelo.
Ďalšiu skupinu tvoria ľudia s psychotickými poruchami, ako sú schizofrénia alebo iné schizoafektívne poruchy. Takisto ľudia so zmiešanými úzkostno-depresívnymi alebo afektívnymi poruchami. Ďalšou skupinou sú ľudia so závislosťami a poslednou seniori.
Celkovo v tomto druhu výskumu počítame so 150 participantmi.
V čom je výskum osamelosti na Slovensku unikátny?
Na Slovensku sa podobné výskumy nerobia. Zbierame v ňom dáta cez rôzne úrovne a komplexne. Disponujeme už prvými výsledkami epidemiologickej štúdie, ktorá mapuje rôzne demografické a socioekonomické premenné spolu s pocitmi osamelosti a sociálnej izolácie na reprezentatívnej vzorke 3000 ľudí z celého Slovenska.
Ďalšiu časť tvorí experimentálny výskum s participantmi v laboratórnych podmienkach so špičkovým vybavením.
Kolegovia sa pritom venujú aj analýze domácich a medzinárodných politík zaoberajúcich sa osamelosťou a sociálnou izoláciou. Skúmajú, ako k tejto téme pristupujú vo svete a ako by sme to mohli aplikovať u nás.
„Naskytá sa teda otázka, či má byť psychiatria predovšetkým o farmakologickej liečbe, ako ju často vidíme v ambulanciách s vysokým obratom pacientov alebo aj o nadstavbe. Teda aj o psychoedukácii, vzájomnej úzkej spolupráci psychiatra s pacientom napríklad aj formou podporných rozhovorov.”
V ďalšej časti výskumu, o ktorej som sa zmienil už vyššie, sa zameriavame na intenzívny zber dát a zaujíma nás, ako sa správanie ľudí s rôznymi ťažkosťami mení v čase. Aj vďaka tomu môžeme zistiť, s čím všetkým súvisia ich pocity osamelosti a čo je potenciálne ich zárodkom.
Zaujíma nás, do akej miery tieto pocity súvisia so psychopatologickými premennými alebo ako sa na tom podieľajú aj iné demografické alebo socioekonomické faktory. To všetko môžeme zachytávať v každodenných podmienkach participantov.
Vďaka takémuto kontinuálnemu pozorovaniu môžeme získať plastický obraz o každodennom prežívaní ľudí a prostredníctvom našich zistení by sme chceli docieliť, aby predchádzali chronickým pocitom osamelosti aj vďaka včasnej identifikácii rizikových faktorov.
Aké výhody ponúka personalizovaná medicína v oblasti psychoterapie a psychiatrie?
Personalizovaná medicína v oblasti starostlivosti o duševné zdravie má viacero výhod. Jedným z jej cieľov je vtiahnutie pacienta do terapeutického procesu aj formou jeho edukácie a následného spoločného rozhodovania s lekárom.
Pacient jednak niečo konštatuje, ale o niečom vypovedajú aj dáta. Subjektívne napríklad môže zhodnotiť, že mal veľmi náročné obdobie. Prostredníctvom jeho monitorovania však môžeme zistiť viac informácií, nájsť obdobia, kedy sa pacientovi darilo a podporiť ho, že ak sa viac angažuje v liečbe, môže zaznamenať osobný progres.
Lekár pritom individuálne sleduje psychopatologické prejavy pacienta. Nie je to iba o súbore odškrtnutých symptómov, ale aj o ich vzájomnej interakcii.
Človek napríklad príde za lekárom s tým, že má problémy v práci. Nedarí sa mu s konkrétnym projektom, zažíva enormný stres, veľa o práci premýšľa aj doma. Je čoraz viac nepozornejší, nedarí sa mu zaspať, spí málo, pridružuje sa teda aj únava. Náročné dni sa zrazu opakujú, pacient má problém so sústredením a začína mať pocit, že si ho druhí viac všímajú, vidia jeho zlyhávanie, niečo si o ňom rozprávajú. Aj takýmto spôsobom sa u neho môže prejavovať stupňujúca sa sociálna úzkosť, zvýrazňuje sa vzťahovačnosť a následne si realitu okolo seba začne interpretovať nepresne, čo mu spôsobuje ďalšie ťažkosti a ocitá sa v začarovanom kruhu, kde sa jednotlivé psychopatologické symptómy navzájom podnecujú.
Na psychickú poruchu sa tak môžeme pozerať ako na sieť vzájomne prepojených symptómov, ktoré sa ovplyvňujú a pacient sa z toho nevie sám dostať.
Zrazu máme dočinenia s dynamikou rôznych symptómov, ktorú je dôležité sledovať a skúmať. Aj vďaka tomu potom môžeme zistiť, akú rolu v tom hrá osamelosť, sociálna izolácia
Kto je Daniel Dančík?
Pôsobí na Lekárskej fakulte UK a UNB na Psychiatrickej klinike ako odborný asistent a psychológ. Počas magisterského štúdia psychológie absolvoval dvojmesačnú stáž v KU Leuven v Centre pre kontextuálnu psychiatriu. Ide o jedno z popredných centier, ktoré sa venuje výskumu s využitím Experience sampling method (ESM). Svoje poznatky priniesol aj do Centra pre výskum psychických porúch pri Univerzite Komenského v Bratislave. Jeden z výskumov s využitím metódy ESM sa realizuje aj v rámci IMMERSE konzorcia štyroch krajín. Okrem Slovenska aj v Nemecku, Belgicku a v Škótsku, kde odborníci testujú zdravotnícku pomôcku v podobe mobilnej aplikácie v klinickom prostredí. Je súčasťou výskumného tímu v projekte DISCONNECT, ktorý sa zameriava na výskum osamelosti a sociálnej izolácie zraniteľných skupín na Slovensku.