Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Rýchlosť, neistota, vojnový konflikt za našimi hranicami, vplyv rozvíjajúcich sa technológií. To všetko vplýva na súčasnú atmosféru v slovenskej spoločnosti. Každý štvrtý Slovák pritom výrazne pociťuje osamelosť. Psychiatrička Andrea Heretiková Marsalová a psychológ Anton Heretik hovoria o úzkosti, strate dôvery a aj o tom, ako sa dá v “chaose” doby hľadať rovnováha a zmysel.
V rozhovore sa tiež dozviete:
- ako riadenie spoločnosti ovplyvňuje naše nálady,
- ako psychatrickí a psychoterapeutickí pacienti vnímajú pocity osamelosti a sociálnej izolácie,
- či sa na Slovensku venujeme dostatočne nášmu duševnému zdraviu,
- čo predstavuje problém v dostupnosti starostlivosti o duševné zdravie,
- aký prínos môže mať angažovanosť človeka pre spoločnosť, v ktorej žije.
Ako by ste charakterizovali dobu, ktorú dnes žijeme?
Anton Heretik: Je to doba rýchla, ktorá kladie vysoké nároky na flexibilitu a schopnosť človeka prispôsobiť sa. Mnohí ľudia strednej a staršej generácie sa ťažko prispôsobujú rýchlo sa rozvíjajúcim informačným technológiám a sociálnym sieťam.
Využitie AI sa pomaly stáva základnou zručnosťou a vyžaduje sa v mnohých povolaniach. AI navyše zasahuje aj do súkromného a vzťahového života ľudí. Počúvame o tom najmä od našich klientov v psychoterapii.
Andrea Heretiková Marsalová: Je to doba neistoty, ktorú v našom teritóriu zvyšuje aj blízkosť vojnového konfliktu a hrozby vyplývajúce z nových imperiálnych ambícií veľmocí. Navyše ju zosilňuje nedôvera v štát a jeho inštitúcie, na ktorú má vplyv aj domáca politická scéna.
Nielen u nás, ale aj vo vyspelej americkej demokracii sú do najvyšších štátnych funkcií volení ľudia s pochybným charakterom a nepredvídateľným správaním.
Môžu mať spomínané okolnosti aj súvis s „duševným stavom našej spoločnosti“?
Anton Heretik: Namiesto hľadania kauzálnych súvislostí medzi spoločenskou a politickou atmosférou a psychickými poruchami uvažujeme o tom, ako vplývajú na kvalitu života a spokojnosť našich klientov. Veľmi často od nich počúvame, ako uvažujú o emigrácii, majú úzkosti z geopolitiky a ekológie, obávajú sa tiež o budúcnosť a vzdelanie svojich detí.
„Viac než na sociálnu izoláciu si psychiatrickí a psychoterapeutickí klienti sťažujú na pocity osamelosti. Často sú spôsobené životnými udalosťami a traumami, ktoré súvisia so stratou blízkych, rozvodom, či separáciou detí.”
Andrea Heretiková Marsalová: Myslím si, že to súvisí aj s tým, ako je neuspokojivo riadená naša spoločnosť a dôležité oblasti života – zdravotníctvo, školstvo, sociálna starostlivosť, životné prostredie. Navyše, ak štýl politického správania a vystupovania vrcholných predstaviteľov štátu priamo ovplyvňuje emočnú atmosféru v spoločnosti.
Som hrdá na všetkých kolegov psychiatrov a psychológov, ktorí využili svoje právo (až povinnosť), aby sa k tomu ako odborníci na mentálne zdravie verejne vyjadrili podpísaním otvoreného listu premiérovi. Bolo nás 855 z celého Slovenska.
Výskum osamelosti (DISCONNECT) poukázal na to, že každý štvrtý dospelý človek na Slovensku výrazne pociťuje osamelosť a každý piaty je sociálne izolovaný. Osamelosť najviac zažívajú starší ľudia vo veku 65+, pričom zvyšuje všeobecnú aj inštitucionálnu nedôveru. Ako to čítate?
Anton Heretik: Ako predstaviteľ generácie 65+ osamelosťou netrpím. Mám privilégium harmonického rodinného prostredia a noogénnej neuróze predchádzam venovaním sa psychoterapii a písaním kníh.
Uvedené čísla však hovoria nielen o rizikových faktoroch mnohých telesných a psychických ochorení, ale najmä o kvalite života značnej časti slovenskej populácie. Na tú sa mnohé epidemiologické štúdie nezameriavajú. Zisťujú len prítomnosť, či neprítomnosť príznakov jednotlivých porúch podľa klasifikačných systémov (DSM, MKCH), ale nezisťujú mieru prežívanej kvality života participantov.
Akú máte skúsenosť z vašej klinickej praxe? Obracajú sa na vás klienti aj s témou osamelosti a sociálnej izolácie?
Andrea Heretiková Marsalová: Viac než na sociálnu izoláciu si psychiatrickí a psychoterapeutickí klienti sťažujú na pocity osamelosti. Často ich spôsobujú životné udalosti a traumy, ktoré súvisia so stratou blízkych, rozvodom či separáciou detí.
„Vplyv sociálnych sietí na duševné zdravie je celosvetový problém. Vynútená sociálna izolácia počas covidu zasiahla najmä akcentované osobnosti a jednotlivcov riešiacich vývinové krízy a tiež seniorov.”
Klientov sprevádzame procesom trúchlenia, liečime ich adaptačné aj posttraumatické stresové poruchy. Hľadáme pozitívne rezervy v ich osobnosti a pomáhame im pri znovunájdení zmyslu života.
Anton Heretik: Životné udalosti bývajú nenáhodne „navrúbené“ na vývinové krízy príslušného veku. Naši klienti teda prichádzajú často vo veku a s problémami, ktoré sú typické pre vývinové krízy. Tak ako ich opísal napríklad americký psychológ a psychoanalytik Erik Erikson (známy svojou teóriou psychosociálneho vývoja – pozn. autorky).
Výrazným fenoménom v oblasti duševného zdravia je aj depresia, ktorá sa považuje za epidémiu 21. storočia. Aké sú jej príčiny a prečo sa u ľudí objavuje v takej zvýšenej miere?
Anton Heretik: V epidemiologickej štúdii o depresii na Slovensku (EPID) z roku 2003 sa autori (A. Heretik, sr., V. Novotný, J. Pečeňák, A. Heretik, jr. a A. Ritomský) venovali nielen prevalencii a štruktúre depresívnej symptomatológie, ale aj regionálnym, urbánno-rurálnym, vekovým a vzdelanostným faktorom.
Osobitne sme skúmali aj vplyv spolužitia a partnerského statusu k aktuálnej a šesťmesačnej depresii. Ukázalo sa, že posledný faktor úzko súvisí s predmetom vášho výskumu.
„Vnímanie chaosu a absurdity súčasnej doby je veľkou výzvou pre existenciálne zameranú psychoterapiu. S klientmi sa snažíme nájsť rovnováhu „vecí v nás a vecí mimo nás“.”
Napríklad sme zistili štatisticky významné rozdiely vo výskyte depresie medzi skupinami participantov, ktorí boli slobodní alebo žili v manželstve oproti skupinám ľudí, ktorí boli rozvedení či ovdovení. Prišli teda o sociálnu podporu v dôsledku významnej životnej udalosti, akou je strata partnera.
Andrea Heretiková Marsalová: Bolo by dobré po viac ako 20 rokoch takýto rozsiahly výskum zopakovať. Anty to už necháva na mladšiu generáciu…
Venujeme sa na Slovensku dostatočne svojmu duševnému zdraviu?
Anton Heretik: Starostlivosť o duševné zdravie na Slovensku má mnohé slabiny. Môžeme to vidieť z porovnania počtu psychiatrov a psychológov na Slovensku s vyspelými európskymi krajinami.
Regionálne rozdiely v dostupnosti starostlivosti o duševné zdravie predstavujú problém. Ten najvypuklejší v súčasnosti spočíva v nízkom počte pedopsychiatrov, ale aj klinických psychológov detského veku. Neviem, ako ďaleko je reforma starostlivosti o duševné zdravie, ktorej koncept rozvíjal samostatný tím pri ministerstve zdravotníctva.
Andrea Heretiková Marsalová: Aby sme boli aj pozitívni, veľa sa urobilo v rámci destigmatizácie psychických porúch. Zásluhu na tom má nielen Liga za duševné zdravie, centrá krízovej intervencie, svojpomocné organizácie, ale aj všetci kolegovia, ktorí sa podieľajú na osvete starostlivosti o duševné zdravie v médiách.
Prispievajú podľa vás k pocitu osamelosti aj sociálne siete?
Andrea Heretiková Marsalová: Vplyv sociálnych sietí na duševné zdravie je celosvetový problém. Ich význam zosilnel počas epidémie covidu. Vynútená sociálna izolácia zasiahla najmä akcentované osobnosti a jednotlivcov riešiacich vývinové krízy (najmä krízu identity v adolescentnom veku) a tiež seniorov.
Anton Heretik: Legislatívne iniciatívy v mnohých krajinách ukazujú, že z psychologického problému sa stal celospoločenský fenomén. Ako psychológovia a psychiatri vieme málo o tom, ako život vo virtuálnej realite vplýva na emocionalitu a sociabilitu človeka.
Ako človek, ktorý používa počítač ako písací stroj a internet ako jednoduchú knižnicu, sa pri cítim nekompetentne posudzovať túto oblasť.
Na sociálnych sieťach často vidíme virtuálny obraz chaotického sveta, v ktorom sa deje málo dobrého. Príspevky často sprevádza hnev a frustrácia. Čo to o nás vypovedá?
Anton Heretik: Vnímanie chaosu a absurdity súčasnej doby je veľkou výzvou pre existenciálne zameranú psychoterapiu. S klientmi sa snažíme nájsť rovnováhu „vecí v nás a vecí mimo nás“. A teda rozlišovať, ktoré veci v našich životoch vieme ovplyvniť a ktoré nie. Týka sa to osobného aj spoločenského života.
Andrea Heretiková Marsalová: Väčšina našich klientov k nám prichádza najmä s úzkosťou. Ak sa nám s nimi podarí presunúť sa do sféry stenickejších emócií, ako sú hnev či vzdor, je to začiatok práce na tom, ako asertívne využiť ich veľkú energiu v živote. Pomáha v tom aj spracovanie snov a zážitková práca s emóciami.
Posledné roky sa do našich životov vkráda aj umelá inteligencia. Je úplne bežné, že ľudia sa dnes so svojimi problémami zdôverujú AI. Nehazardujeme trocha s našou zraniteľnosťou?
Anton Heretik: V tejto otázke musím počas terapie pracovať so svojím protiprenosom. Ak mi klient povie, že si dal AI analyzovať svoj sen zvlášť podľa Freuda a zvlášť podľa Junga, cítim prinajmenšom rozpaky. Asi som zaujatý, ale prirovnal by som to k čítaniu starých snárov alebo horoskopov. S klientom potom pracujem na tom, ako cez svoje emócie „verifikuje“ takýto výklad jeho sna.
A ďalšia otázka je, akú vnútornú postavu pre neho tvorí AI. Aký je to introjekt? Vnútorný kritik? Vnútorný spojenec? Pán Boh?
Andrea Heretiková Marsalová: Mám rešpekt k tomu, ako je dôležité správne formulovať otázky a zadania pre AI. Sugestívne položené otázky totiž môžu navádzať až k život ohrozujúcim odporúčaniam, napríklad k suicídiu (samovražde – pozn. autorky).
Pán Heretik, získali ste ocenenie občianskej odvahy Biela Vrana za dlhodobý prínos za kultiváciu verejného diskurzu, odvahu a za dlhodobé formovanie vnímania duševného zdravia v spoločnosti. Prečo sa spoločensky angažujete?
Anton Heretik: Zažil som za svoj život viacero historických zlomov v našej spoločnosti – roky 1968, 1989, 1998 i súčasnosť, ktoré sa ma dotkli. Vnímam, ako je liberálna demokracia nielen na Slovensku ohrozená. Nie je konštantou, ktorú zaručuje ústava. Tá naša už vôbec nie.
„Ak mi klient povie, že si dal AI analyzovať svoj sen zvlášť podľa Freuda a zvlášť podľa Junga, cítim prinajmenšom rozpaky. Asi som zaujatý, ale prirovnal by som to k čítaniu starých snárov alebo horoskopov.”
Navyše vo vysokom veku odvaha lacnie. Už sa pre svoju angažovanosť necítim ohrozený, nemám veľmi čo stratiť.
Spoločne ste napísali aj niekoľko zaujímavých kníh. Aký k nim máte vzťah a v čom vidíte ich prínos pre čitateľov?
Anton Heretik: Písanie kníh je pre mňa prevenciou noogénnej neurózy (neuróza prameniaca z existenciálnej frustrácie – pozn. autorky). To, že ich môžem tvoriť s manželkou Andreou, je bonus navyše. Vnáša to kreativitu do nášho vzťahu.
Poslednú sériu kníh som nazval marginálna psychológia. Prekvapivý záujem čitateľov naznačuje, že témy našich kníh ako sú Zlo, Humor, Sny, Narcizmus, Dobro, Smrť, Mágia alebo Vina nie sú až také okrajové. Predalo sa z nich asi 50-tisíc kusov, čo svedčí o záujme laickej verejnosti o psychológiu a psychiatriu.
Andrea Heretiková Marsalová: Teší ma spoluautorstvo na knihách Sny, Narcizmus a Smrť. išlo o zaujímavé témy, ktoré presahujú hranice môjho odboru. S radosťou som využila možnosť knihy Sny, Narcizmus, Dobro, Smrť, Mágia a Vina ilustrovať.
Tieto knihy sú ako naše spoločné deti, čím odpovedám na otázku, aký mám k nim vzťah – nekritický.
Kto je Andrea Heretiková Marsalová?
Psychiatrička a psychoterapeutka. Pracovala ako súdna znalkyňa, aj v rámci Ústavu pre znaleckú činnosť v psychológii a psychiatrii. Zameriava sa na dynamickú psychoterapiu. Ukončila štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, následne si urobila atestáciu v odbore interná medicína a psychiatria. V rámci klinickej praxe pôsobila na Psychiatrickej klinike FNsP Ružinov v Bratislave. Venuje sa aj publikačnej činnosti. Spoločne s manželom Antonom Heretikom vydali knihy Sny, Narcizmus a Smrť. Napísala aj Príručku pre pacientov so schizofréniou a pre ich blízkych. V súčasnosti pracuje ako psychiatrička a psychoterapeutka v neštátnej ambulancii REA – Ambulancia psychiatrie a psychoterapie, kde lieči najmä úzkostné, depresívne a psychotické poruchy dospelých.
Kto je Anton Heretik?
Profesor klinickej a forenznej psychológie. Absolvoval štúdium psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiu pracoval ako psychológ na Psychiatrickej klinike Fakultnej nemocnice na Mickiewiczovej v Bratislave. Publikoval desiatky vedeckých štúdií z oblasti psychopatológie, psychoterapie a psychodiagnostiky. Ako súdny znalec z odboru psychológia sa venoval najmä posudzovaniu páchateľov závažnej násilnej kriminality. V súčasnosti pôsobí ako emeritný profesor klinickej a forenznej psychológie.