Ľubomíra Izáková: Myslíme si, že ak pacienta budeme držať za ruku, určite sa mu bude dariť. Lenže pacient chce možno niečo iné

Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker

Téma duševného zdravia sa na Slovensku dostala do popredia, no stále narážame na nepochopenie psychických porúch, nedostupnosť pomoci a chýbajúce doliečovanie pacientov. „Veľakrát robíme niečo pre pacienta bez toho, aby sme sa ho pýtali, či a ako to naozaj chce,” hovorí psychiatrička Ľubomíra Izáková, podľa ktorej by sme mali prestať označovať ľudí nálepkou psychiatrickí pacienti. Nemali by sme ich v spoločnosti prehliadať. Zmena prístupu v psychiatrii nás na Slovensku ešte len čaká.

V rozhovore s Ľubomírou Izákovou sa tiež dozviete:

• prečo sa mnohí ľudia na Slovensku boja vyhľadať psychiatra a odbornú pomoc,
• ktoré diagnózy prevládajú u pacientov, 
• aké dôsledky má neliečené psychické ochorenie pre jednotlivca a spoločnosť,
• aké sú najväčšie systémové problémy psychiatrie,
• čo potrebujeme zmeniť, aby sa starostlivosť o pacienta nekončila za dverami nemocnice a aby nezostávali sami na seba, 
• aký prínos majú komunitné centrá a starostlivosť pre ľudí.

Prečo ste sa rozhodli stať psychiatričkou?

Odjakživa ma fascinovala ľudská duša. Telo a psychika sú neoddeliteľne prepojené. Snívala som o tom, že raz budem mať liečebňu v pokojnom prostredí, kde by ľudia mohli znovu načerpať duševné sily.

Napokon som zakotvila na psychiatrickej klinike v Bratislave. Stále si však myslím, že na Slovensku nám chýbajú zariadenia a služby, ktoré by umožnili pacientom so psychickými poruchami zotaviť sa z akútneho stavu a dôsledne sa doliečiť.

Staráme sa na Slovensku dostatočne o duševné zdravie?

Pandémia ukázala, aký zásadný význam má duševné zdravie pre spoločnosť. Povedomie sa síce zvýšilo, no stále máme systémové rezervy.

„Keď máme zlomenú dušu, cítime sa zraniteľní. Nie je jednoduché priznať si psychické ťažkosti a sadnúť si do čakárne pred ambulanciu psychiatra, kde nás môžu vidieť známi.“ 

Profesorka Alexandra Bražinová realizovala štatistický odhad počtu ľudí s psychickými poruchami, ktorí sa na Slovensku neliečia. Ukázalo sa, že približne tri štvrtiny ľudí nikdy nevyhľadajú odbornú pomoc. Poukazuje to na nedostatočnú prevenciu a osvetu, ale aj nedostupnosť pomoci. Čaká nás ešte veľa práce.

Prečo ľudia pomoc nevyhľadávajú?

Psychické poruchy sú stále stigmatizované. Mnohí ich vnímajú ako svoj osud a nie ako ochorenie, ktoré možno diagnostikovať a liečiť. Navyše zasahujú do sebavedomia človeka. 

Keď máme zlomenú dušu, cítime sa zraniteľní. Nie je jednoduché priznať si psychické ťažkosti a sadnúť si do čakárne pred ambulanciu psychiatra, kde nás môžu vidieť známi.

Spoločnosť si o ľuďoch s psychickými poruchami často myslí, že sú rizikoví. Považuje ich správanie za nevypočítateľné. Ak sa napríklad stane tragédia, ihneď sa hľadá, či príčinou nie je psychická porucha. 

Mali by sme prestať ľudí označovať nálepkou „psychiatrickí pacienti“. Zmena prístupu na Slovensku nás ešte len čaká. 

Aké dôsledky má neliečené duševné ochorenie pre spoločnosť?

Ak sa psychická porucha nelieči, dospeje do chronického štádia a znemožňuje fungovanie človeka. Mnohí pacienti nepracujú alebo podávajú znížený pracovný výkon a stávajú sa závislými od sociálneho systému. Prestávajú fungovať vo vzťahoch, stávajú sa osamelí a sú vyčlenení zo spoločnosti.

Najväčšou záťažou pre spoločnosť nie sú lieky, ale strata pracovnej schopnosti a sebestačnosti. Ľudia sú často invalidizovaní a prestávajú byť sebestační, čím vznikajú nepriame náklady pre spoločnosť.

S ktorými diagnózami sa v praxi stretávate najčastejšie?

V ústavnej starostlivosti dominujú poruchy spojené s užívaním psychoaktívnych látok.  Prijímame pacientov, ktorí sú v dôsledku užívania drog intoxikovaní, majú abstinenčné príznaky alebo majú zdravotné a psychické komplikácie. 

„Reforma psychiatrie musí byť súčasťou reformy medicíny. Je načase zmeniť postoj laickej, ale aj odbornej verejnosti voči psychiatrii a psychickým poruchám. Ide o rovnocenné ochorenie s akýmkoľvek iným.“ 

Často hospitalizujeme aj pacientov s psychotickými poruchami, ako sú schizofrénia alebo schizoafektívne poruchy. Schizofrénia patrí medzi najzávažnejšie duševné poruchy. Nehrozí, že by sa pacient v nejakej fáze tohto ochorenia nedostal k odbornej pomoci. 

Ďalšiu skupinu tvoria organické psychické poruchy, ktoré vznikajú degeneráciou nervových buniek (napríklad pri demencii) alebo v dôsledku úrazu, krvácania do mozgu či iného poškodenia centrálneho nervového systému. 

Úzkostné poruchy sa častejšie riešia ambulantne, no práve pri depresii, úzkostiach či závislosti od alkoholu sa viac ako 65 % ľudí nikdy nedostane k odborníkovi, lebo svoj problém nerieši.

V akom veku sa k vám dostávajú pacienti na hospitalizáciu?

Psychická porucha sa môže objaviť v akomkoľvek veku. Liečime mladých dospelých, pacientov v strednom veku, ale aj seniorov. U starších pacientov sa vyskytujú prevažne organické psychické poruchy. 

Na jedno dieťa s psychickou poruchou v našej populácii pripadalo 10 dospelých. Tento pomer sa o niečo zhoršil. Svetová zdravotnícka organizácia upozorňuje, že väčšina porúch začína už v detstve alebo puberte. Často však nie sú diagnostikované.

Zároveň vieme, že niektoré ochorenia, vrátane schizofrénie, sa môžu u ľudí objaviť aj vo vyššom veku – dokonca nad 80 rokov.

Ktoré sú najväčšie systémové problémy psychiatrie na Slovensku?

Máme nedostatok odborníkov, predovšetkým detských psychiatrov. Ak v niektorých regiónoch psychiater vypadne, nemá ho kto nahradiť. Čakacie doby sú aj štvormesačné.

Aj keby sme chceli zobrať do systému viac ľudí so psychickými ťažkosťami, ktorí nikdy nenavštívili odborníka, nemáme ich kde vyšetriť a kým liečiť. 

O potrebe zmeny svedčí aj fakt, že ministerstvo zdravotníctva vybralo detskú psychiatriu a psychiatriu ako špecializačné odbory, ktoré potrebujú osobitnú podporu. Od februára tohto roku k nim pribudla aj klinická psychológia. Ministerstvo finančne podporuje vzdelávanie týchto odborníkov.

Dĺžka špecializačného štúdia v psychiatrii aj detskej psychiatrii sa už skrátila z päť na štyri roky. Nižšie ísť nemôžeme, pretože Únia európskych medicínskych špecialistov, ktorá nám je vzorom, uvádza štyri roky ako minimum.

Zároveň sa fokusujeme len na akútnu hospitalizačnú liečbu na oddeleniach a klinikách vo všeobecných alebo psychiatrických nemocniciach a na ambulantnú liečbu. Chýba nám ich prepojenie – rozvinutá komunitná starostlivosť – teda doliečovanie v prirodzenom prostredí pacienta.

Ako by mal systém fungovať ideálne?

Pacient by nemal byť po hospitalizácii ponechaný sám na seba. Potrebujeme prepojiť zdravotnú a sociálnu starostlivosť, starať by sa mal o neho multidisciplinárny tím, aby mu bolo možné poskytnúť komplexnú a individualizovanú starostlivosť podľa jeho potreieb a mali by byť dostupné komunitné centrá, ktoré mu pomáhajú postupne sa vrátiť do bežného života.

„Spoločnosť si o ľuďoch s psychickými poruchami často myslí, že sú rizikoví. Považuje ich správanie za nevypočítateľné. Ak sa napríklad stane tragédia, ihneď sa hľadá, či príčinou nie je psychická porucha.“

Ako môžeme vyliečiť pacienta, ak je bez práce, bez domova alebo žije v izolácii?

Naším cieľom by malo byť, aby ľudia s psychickými poruchami nestratili kompetencie a mohli čo najdlhšie viesť zmysluplný a sebestačný život. Tieto podmienky, žiaľ, vytvorené nemáme.

Reforma psychiatrie musí byť súčasťou širšej reformy starostlivosti o duševné zdravie. A musí sa robiť spolu s pacientmi, nie bez nich. Pacient by mal mať možnosť spolurozhodovať o svojej liečbe.

V rámci Plánu obnovy a odolnosti sa pripravuje vznik niekoľkých komunitných zariadení – psychiatrických stacionárov komunitného typu a psychosociálnych centier, kde sa má klásť dôraz najmä na doliečovanie pacientov. Chvíľu to však potrvá a obávam sa, že ich nebude dosť. Pacient nemôže sústavne cestovať za odborníkmi.

Kde sa môžeme inšpirovať?

Inšpirovať sa môžeme v Českej republike, kde sa komunitný model starostlivosti postupne rozvíja. 

Na druhej strane musím pochváliť, že veľa všeobecných nemocníc na Slovensku má aj psychiatrické oddelenia a kliniky. Nie všade vo svete je to tak. Zdravotnícka organizácia na to už dlhodobo poukazuje a žiada, aby 80 % všeobecných nemocníc v rôznych krajinách malo priamo integrovanú aj psychiatrickú starostlivosť.

V čom je prínosné, ak majú nemocnice integrovanú aj psychiatrickú starostlivosť?

Veľa ľudí s psychickými poruchami má aj telesné ochorenia a naopak. Psychická porucha často hendikepuje pacienta v starostlivosti o svoje telesné zdravie. Tak, ako nespolupracuje pri psychiatrickej liečbe, nespolupracuje ani pri liečbe iného zdravotného problému.  

Aj preto je dôležité ho liečiť, vyberať čo najviac šetrné lieky, upravovať ich dávky a motivovať ho, aby viedol zdravý životný štýl – pacienti sa potrebujú hýbať a správne stravovať. 

Keďže často nie sú úplne výkonní a klesá ich finančný príjem, dostávajú sa mimo hľadáčika spoločnosti. Fajčia, užívajú psychoaktívne látky, pretože si nimi chcú liečiť ťažkosti – to je balík problémov, kde jeden podmieňuje druhý. 

Čiže veľa pacientov, ktorí sa liečia na internom oddelení na neurológii alebo chirurgii majú aj psychické ťažkosti a naopak, pacienti, ktorí sú u nás na klinike, majú telesnú komorbiditu.

Veľa kolegov v zdravotníctve sa na nás pozerá cez prsty. Ak máme hospitalizovať niekoho blízkeho, chcú, aby sme ho radšej liečili na internom oddelení alebo na neurológii. Akoby jeho umiestnenie na psychiatriu doživotne znamenalo nálepku psychickej poruchy. 

Reforma psychiatrie musí byť súčasťou reformy medicíny. Je načase zmeniť postoj laickej, ale aj odbornej verejnosti voči psychiatrii a psychickým poruchám. Ide o rovnocenné ochorenie s akýmkoľvek iným. 

Do zdravotníctva aj bežnej komunikácie podľa vás treba vrátiť blízkosť a podporu. Ako to môžeme zmeniť?

Základom starostlivosti o pacienta je terapeutický vzťah. Na to, aby sa vytvoril, psychiatrovi nestačí päť minút. Do psychiatrických ambulancií denne prichádza aj 30 ľudí. Aký dlhý čas môžete stráviť s pacientom v takýchto podmienkach a koľko sa od neho dozviete informácií?  Dopyt po psychiatrickej starostlivosti je veľký, deformuje to systém.

Rútime sa obrovskou rýchlosťou bez toho, aby sme mohli nadviazať a rozvíjať terapeutický vzťah, ktorý by mal byť dôležitou súčasťou liečebného procesu.

„Ako môžeme vyliečiť pacienta, ak je bez práce, bez domova alebo žije v izolácii? Naším cieľom by malo byť, aby ľudia s psychickými poruchami nestratili kompetencie a mohli čo najdlhšie viesť zmysluplný a sebestačný život. Tieto podmienky, žiaľ, vytvorené nemáme.“

Je dôležité ich integrovať do spoločnosti. Veľakrát robíme niečo pre pacienta bez toho, aby sme sa ho pýtali, či a ako to naozaj chce. Nemá význam napríklad organizovať samostatnú výstavu pre pacientov s duševnými poruchami. Ani maliar Vincent Van Gogh nemal v galérii špeciálne vyhradený priestor, kde bolo napísané, že ide o pacienta s psychickou poruchou.  

Myslíme si, že ak pacienta budeme držať za ruku, určite sa mu bude dariť. Lenže pacient chce možno niečo iné a chce spolurozhodovať o tom, ako sa bude liečiť. Zároveň potrebuje dôstojné podmienky na liečbu. Chce rozumieť tomu, čo všetko pre svoju liečbu môže urobiť.

Ako fungujú podobné prístupy k pacientovi v zahraničí?

Raz som liečila slovenskú pacientku so schizofréniou, ktorá predtým žila v Holandsku. Hľadala psychosociálne centrum, ktoré by mohla navštevovať vo svojom meste. Zaujímalo ju, kto vedie zoznamy s pracovnými miestami pre ľudí s podobnými prekážkami. Nič z toho som jej, žiaľ, nevedela ponúknuť. 

Prekvapilo ju, že to u nás nefunguje. V Holandsku chodila raz do týždňa na dve hodiny do firmy, v ktorej pomáhala kolegom. Keď sa cítila lepšie, pridávali jej pracovné úlohy. Aj takýmto spôsobom sa mohla socializovať a rozširovať svoje kompetencie, čo ju motivovalo v liečbe. 

Uvedený príklad je znakom vyspelej spoločnosti a dobrej starostlivosti o pacientov, aby mohli žiť sebestačne a prispievať do spoločnosti. Ak ich necháme doma a nezačleníme ich do komunitných aktivít, cítia sa osamelí. Častokrát potom prerušia sociálny kontakt. 

Na Slovensku potrebujeme multidisciplinárne tímy, ktoré pacientovi ušijú na mieru režim podľa toho, čo v danej chvíli naozaj potrebuje.

Na Slovensku sa realizuje rozsiahly výskum osamelosti a sociálnej izolácie. V čom vidíte jeho prínos? 

Pacienti s psychickými poruchami majú predispozíciu, aby žili osamelý život. Mnohí nie sú diagnostikovaní ani liečení. Psychická porucha sa u nich prejavuje práve sklonom k sociálnej izolácii, pretože nevedia udržiavať svoje vzťahy alebo nadväzovať nové. Zároveň vieme, že ľudia sa nezotavujú v izolácii. Je dôležité, aby sme tomu venovali patričnú pozornosť. 

Zotavenie z psychickej poruchy dnes chápeme tak, že pacient môže byť vyliečený do miery, do akej je schopný prijať následky svojho ochorenia a napriek tomu žiť zmysluplný život. Niekedy to znamená, že potrebuje nový zmysel života. Uvedomiť si, že ten, ktorý žil, už nevie vrátiť späť, ale napriek tomu má dostatočné stimuly a možnosti, aby sa mohol posunúť. 

V OZ Cesta k mentálnemu zdraviu ste iniciovali projekt Stromy úprimnosti. Prečo?

Inšpirovali sme sa modelom Safewards, ktorý v roku 2014 vytvoril profesor ošetrovateľstva Len Bowers so svojím tímom na Kings College v Londýne. Predchádzal mu výskum zameraný na zdroje konfliktov na psychiatrických oddeleniach s cieľom znížiť napätie a obmedziť reštriktívne opatrenia.

Definovali 10 intervencií, ktoré mali priniesť na oddelenia viac pokoja – dôraz na pozitivitu a ocenenie, vľúdnu komunikáciu alebo zmierňovanie dopadu zlých správ. Jednou z nich boli aj odkazy pacientov pri prepustení. Opisujú v nich pozitívnu skúsenosť z liečby na oddelení a ďalším hospitalizovaným dodávajú nádej.  

„Mali by sme prestať ľudí označovať nálepkou „psychiatrickí pacienti“. Zmena prístupu na Slovensku nás ešte len čaká.“

Rozhodli sme sa to preniesť aj do slovenského prostredia. Oslovili sme Martina Knuta, zakladateľa Ligy za duševné zdravie, aby vytvoril vizuálnu podobu stromu, na ktorý by pacienti mohli zavesiť svoje odkazy. Tak vznikol Strom úprimnosti. Postupne sme ich rozšírili do viacerých psychiatrických zariadení a nemocničných oddelení po celom Slovensku.

Keďže to zafungovalo, rozhodli sme sa vytvoriť aj Stromy prianí. Prvý sme umiestnili v bratislavskom obchodnom centre Nivy a za tri týždne na ňom pribudlo viac ako tisíc odkazov v rôznych jazykoch. Dnes sa nachádzajú v inštitúciách, na školách, ministerstvách a dokonca aj vo firmách. Strom si dnes môže vytvoriť ktokoľvek. Informácie o zapojení sú dostupné na stránke www.cestakmentalnemuzraviu.sk.

Po akom Slovensku túžite?

Prajem si Slovensko, kde by psychicky strádajúci človek nemal pocit, že je to jeho osud. Aby vedel, že jeho trápenie môže byť spôsobené aj psychickou poruchou a rozumel, aké sú jej prejavy, kedy by mal spozornieť a sám sa rozhodol, ktorého odborníka vyhľadá. 

Najviac si však želám, aby sme boli voči sebe opäť všímavejší. Aby sme sa namiesto odcudzovania viac podporovali. Aby ľudia, ktorí trpia, boli medzi nami viditeľní a aby sme im vedeli ponúknuť podporu. 

Ľudia sa pod tlakom negatívnej energie často uzatvárajú do seba. Aj keď sa necítia dobre, navonok sa prezentujú pozitívne. Na sociálnych sieťach sa to dnes robí ľahko. Na ostatných to však veľmi pôsobí. 

Zamestnávatelia by mali viac pracovať s témou duševného zdravia. V práci trávime veľa času, premýšľame o nej, neustále plánujeme. Sabatikal nestačí, ak sa nezmení pracovné prostredie a procesy. Na chvíľu si síce oddýchneme, no znova vstúpime do toho istého kolotoča. Nestačí len poodstúpiť, vyžaduje si to aj niečo zmeniť.  

Podelíte sa s vaším návodom na ľudskosť?

Je fajn sa na nič nehrať a žiť prirodzene v súlade s tým, čo cítime. Takýto postoj sa postupne odzrkadlí aj v našich vzťahoch. Od nášho okolia často očakávame, že sa zmení. Zmena však prichádza, ak začneme od seba. Okolie na to začne reagovať.

Kto je Ľubomíra Izáková?