Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Ako vnímajú osamelosť ľudia s psychickými poruchami? Rozumie ich rodina a blízki ťažkostiam, ktorými prechádzajú? Vladimír Ivančík už takmer tri roky pracuje s ľuďmi, ktorí vyhľadávajú pomoc v Dss – MOST v Bratislave. Mnohých spája okrem psychických diagnóz aj pocit osamelosti. Psychológ v rozhovore opisuje, ako im možno pomôcť a akým spôsobom by sme mohli rozvíjať komunitnú psychiatrickú starostlivosť na Slovensku.
V rozhovore s Vladimírom Ivančíkom sa ďalej dozviete:
- čo je komunitná psychiatrická starostlivosť,
- ako možno zapojiť do liečby človeka s psychickou poruchou jeho rodinu,
- čo spôsobuje ľuďom pocit osamelosti,
- ako pomáha tzv. protikrízové plánovanie,
- čo by sme mohli zlepšiť v rámci komunitnej psychiatrickej starostlivosti na Slovensku,
- ako sa vieme inšpirovať v zahraničí.
Čím si vás pritiahla oblasť psychiatrie?
Oblasť psychiatrie ma fascinuje. Asi najviac v zložitosti psychických porúch. Zaujíma ma, prečo a akým spôsobom vznikajú. Dá sa na nich pozerať aj z biologického hľadiska, keď je napríklad u človeka z marginalizovaného prostredia zvýšené riziko vzniku psychického ochorenia, kým ďalší z podobného prostredia nebude mať s psychickou chorobou žiadnu skúsenosť. Zaujíma ma aj z psychoterapeutického hľadiska. A teda, ako možno manažovať proces liečby u človeka s psychickým ochorením a spolupracovať na zlepšení jeho stavu a zotavení.
Čo najčastejšie spôsobuje, že ľudia trpia duševnými poruchami?
Keby som vám na túto otázku vedel zodpovedať jednou vetou, mali by sme vyriešené všetky problémy psychiatrie. Vznik psychických ochorení podmieňujú mnohé faktory. Istý vplyv má na nich genetika, dedičnosť, ale veľký môže zohrávať aj prostredie a sčasti aj výchova. Všetko spolu nejakým spôsobom reaguje.
Medzi najznámejšie psychické ochorenia patria depresívne epizódy, úzkostné poruchy, schizofrénia a rôzne závislosti. Aktuálne sme v stave poznania a výskumu, v rámci ktorého sa snažíme identifikovať špecifické, biologické a behaviorálne mechanizmy, ktoré sa odohrávajú na pozadí psychických ochorení. Veľkou výskumnou témou je ich vedieť identifikovať a odlíšiť, v čom sú rozdielne.
„Osamelosť vnímam ako prežívanie pocitu nedostatku blízkeho ľudského kontaktu. Nezáleží až tak na tom, s koľkými ľuďmi sa stretávam a či mám s nimi spoločné aktivity.“
Oblasťou, v ktorej pôsobíte je komunitná psychiatrická starostlivosť. Čo si pod ňou možno predstaviť?
Skúsim to vysvetliť na príklade. Predstavte si človeka, u ktorého sa rozvinula schizofrénia. Potom, čo sa u neho objavia príznaky ochorenia, ho hospitalizujú na psychiatrickom oddelení. Základná liečba spočíva primárne na farmakoterapii. Neskôr sa pacient posúva na otvorenejšie oddelenie, až ho po istom čase prepustia domov.
Následne sa preliečuje v dennom psychiatrickom stacionári alebo sa lieči ambulantnou formou. Chodí na pravidelné kontroly k ambulantnému psychiatrovi, ktorý sleduje dodržiavanie liečby a kontroluje lieky. Či majú nejaké vedľajšie príznaky alebo treba upraviť liečbu pacienta tak, aby sa zlepšil jeho psychický stav a minimalizovali sa vedľajšie účinky liekov.
V komunitnej psychiatrickej starostlivosti sa liečba prepustením klienta z oddelenia psychiatrie nekončí. Ideálne pokračuje formou multiodborovej spolupráce rôznych špecialistov. Sú do nej zapojení lekári, psychiatri, psychológovia, sociálni pracovníci, liečební pedagógovia i rodinní príslušníci a blízki pacienta. V rámci nej často pôsobia aj tzv. peer konzultanti (vyškolení ľudia, ktorí majú osobnú skúsenosť so psychickým ochorením). Niekedy to môže byť veľká výzva, pretože počítame s rôznymi odborníkmi, ktorí potrebujú byť pre klienta na dosah.
To znamená, že do procesu liečby môžu vstupovať aj príbuzní klienta?
Je to individuálne a možné do miery, do akej to dovolí klient. V zahraničí napríklad existujú špecializované programy, v ktorých do procesu liečby zapájajú aj okruh príbuzných a známych pacienta, až do jeho zotavenia z duševného ochorenia. Môžu sa priamo zúčastňovať samotnej liečby i jednotlivých sedení.
Vo Fínsku napríklad zaviedli tzv. Otvorené dialógy (Open Dialogues). V krajine sa snažia o decentralizovanie primárnej psychiatrickej liečby mimo oddelenia psychiatrie. Samozrejme, v prípadoch, ktoré to dovolia. Pacienta navštevujú odborníci v prostredí domova, ak im na to dá súhlas. Snažia sa s ním pracovať skupinovo aj so zapojením príbuzných.
„Vznik psychických ochorení podmieňujú mnohé faktory. Istý vplyv má genetika, dedičnosť, ale veľký zohráva aj prostredie a sčasti aj výchova. Všetko spolu nejakým spôsobom reaguje.“
Ako funguje takýto prístup na Slovensku?
V rámci Slovenska existujú rôzne psychoedukačné skupiny zamerané na príbuzných ľudí so psychickým ochorením, ktorí sa chcú informovať, čo sa deje ich manželovi, dcére a pod. Psychoedukácia je dôležitá. Príbuzní sa aj vďaka nej dozvedia, čo obnáša dané psychické ochorenie, aké sú jeho prejavy a ako môžu pomôcť blízkym, ktorí sa napríklad liečia ambulantne. Zrazu pochopia, prečo niekto často pôsobí lenivo, prečo sa izoluje, nevie si nájsť prácu alebo sa s ním nedá normálne porozprávať.
Cieľom komunitnej psychiatrickej starostlivosti je opätovné zapojenie človeka so psychickou poruchou do spoločnosti, hľadanie vhodnej pracovnej príležitosti, podpora v samostatnom bývaní alebo snaha o udržiavanie a zlepšovanie jeho vzťahov. V takomto prípade pracujeme na rozvíjaní rôznych aspektov života klienta do takej formy, akej to potrebuje.
Aký je stav komunitnej psychiatrickej starostlivosti na Slovensku v porovnaní so zahraničím?
V rámci Slovenska zastrešujú komunitnú psychiatrickú starostlivosť najmä rôzne neziskové organizácie. Sú to napríklad rehabilitačné strediská pre psychiatrických pacientov alebo občianske združenia, v ktorých sa aktivizujú ľudia, ktorí majú skúsenosť so psychickým ochorením. Potom sú to chránené dielne alebo podporované zamestnania, ktorých je v našej krajine, žiaľ, málo.
V rámci verejného sektora fungujú ambulantné denné psychiatrické stacionáre, ktoré sú pod rezortom zdravotníctva. Sú medzikrokom medzi psychiatrickým oddelením a komunitou, a teda bežným fungovaním v spoločnosti. Ak mám úprimne odpovedať na vašu otázku, na Slovensku nemáme dostatok komunitných zariadení.
Prečo je tento typ starostlivosti pre pacientov dôležitý? Aké sú väčšinou potreby klientov?
V prvom rade slúžia ako prevencia. Ak je človek hospitalizovaný na psychiatrii a potom prepustený do ambulantnej liečby, pre ambulantného psychiatra je veľmi náročné priebežne sledovať zdravotný stav všetkých pacientov. Štatistiky hovoria, že psychiater na Slovensku má na jedného pacienta približne 13 minút do mesiaca, čo je nedostačujúce. Je to spôsobené nedostatkom lekárov – špecialistov.
Efekt komunitnej psychiatrickej liečby spočíva v tom, že klienti sa aktivizujú v komunite. Prichádzajú do kontaktu s vyškolenými odborníkmi, ktorí priebežne sledujú ich zdravotný stav. Vieme im odporučiť, kedy treba urgentne navštíviť ambulantného psychiatra a dohodnúť sa s ním na zmene liekov alebo inom postupe.
„Psychiater na Slovensku má na jedného pacienta približne 13 minút do mesiaca, čo je nedostačujúce. Je to spôsobené nedostatkom lekárov – špecialistov.“
Veľa závisí od motivácie klienta, s ktorými dokážeme pracovať na prevencii alebo ho edukovať, aby zostal stabilizovaný. Ako psychológ pôsobím aj v Dss – MOST v Bratislave. Vždy nás zaujíma, prečo ho chce klient navštevovať a akú má víziu. Niekedy je za tým snaha viac sa socializovať, pretože sa cíti osamelý. Mnohí túžia zlepšovať alebo udržiavať vzťahy s príbuznými a priateľmi. Alebo potrebujú rozšíriť základnú sociálnu sieť, rozvíjať nové vzťahy a viac sa zapájať do spoločenského diania.
Veľkou témou je aj edukácia o vlastnom ochorení. Ak niekomu diagnostikujú schizofréniu, zaujíma sa o svoju chorobu. Čo to všetko pre neho znamená, ak počuje hlasy? V akých situáciách ich počuje intenzívnejšie? Ak sa nám darí udržiavať kompenzovaný psychický stav klienta, čiže sa jeho príznaky radikálne nezhoršujú, venujeme sa tzv. protikrízovému plánovaniu.
Čo je tzv. protikrízové plánovanie?
V zásade ide o vypracovanie konkrétneho plánu v spolupráci s odborným pracovníkom, kde sa klient naučí rozpoznávať obdobia, kedy sa jeho psychický stav zhoršuje. Snaží sa rozpoznať, ktoré spúšťače alebo príznaky vedú k zhoršeniu jeho zdravotného stavu a aké má zdroje. Čo môže urobiť pre to, aby sa zastabilizoval.
Častým varovným príznakom napríklad je, ak klient so schizofréniou prežíva isté časové obdobie stres a začnú sa mu vracať halucinácie alebo sú intenzívnejšie. Spoločne teda vypracujeme plán, v ktorom popíšeme, čo má urobiť, ak sa jeho stav akútne zhorší.
Spomínali ste tiež, že vaši klienti s duševnými poruchami, sa vám často zdôverujú, že sa cítia osamelí. Ako s nimi pracujete, aby sa necítili izolovaní?
Práve osamelosť je častou témou, s ktorou klienti za nami prichádzajú. Mnohé výskumy ukazujú, že osoby s psychickými poruchami viac prežívajú osamelosť než bežná populácia. Hĺbka ich pocitu osamelosti súvisí aj so zhoršením príznakov ich psychickej poruchy a s nižšou kvalitou života.
Nie vždy nám vedia presne popísať, ako sa cítia. S niektorými sa k tomu snažíme dopátrať spoločne. Ak sa nám zdôveria, že bojujú s osamelosťou alebo by si chceli udržiavať kvalitnejšie vzťahy, pracujeme na tom v kontexte tzv. individuálneho plánovania. S vybraným pracovníkom môžu pracovať na svojich krátkodobých a dlhodobých cieľoch.
Pravdou je, že niektorí naši klienti okrem návštevy nášho zariadenia často nemajú žiadnu voľnočasovú aktivitu. Sú tak izolovaní, že už len to, že sú schopní prísť niekoľkokrát do týždňa na náš denný program, je pre nich najväčšia sociálna podpora, ktorá sa im dostáva.
Ako by ste opísali osamelosť?
Osamelosť vnímam ako prežívanie subjektívneho pocitu nedostatku blízkeho ľudského kontaktu. Nezáleží až tak na tom, s koľkými ľuďmi sa stretávam a či mám s nimi spoločné aktivity. Ak sa pravidelne stretávam s ôsmimi ľuďmi, nemusím byť sám, no napriek tomu sa môžem cítiť osamelo.
„Osamelosť je častou témou, s ktorou za nami klienti prichádzajú. Výskumy ukazujú, že ľudia s psychickými poruchami viac prežívajú osamelosť než bežná populácia.„
Aký je vekový priemer ľudí, ktorí k vám prichádzajú?
Do Dss – MOST prichádzajú klienti od 18 do 78 rokov. Väčšinou pracujeme s ľuďmi, ktorí sú v produktívnom veku.
Aké majú vaši klienti, čo sa týka sociálneho zázemia, vzťahy s príbuznými?
Je to trochu paradox, keďže väčšina z nich má zázemie, rodinu, resp. žijú s rodičmi alebo so súrodencami, no napriek tomu sa cítia osamelí. Je to dané ďalšou špecifickou témou, ako prežívajú osamelosť.
Súvisí to aj s psychoedukáciou ich rodinných príslušníkov. Naši klienti si s nimi často nerozumejú, pretože na nich kladú vysoké nároky. Prirodzene sa potom hnevajú, že najbližšie okolie nedokáže pochopiť závažnosť ich stavu, že to u nich nie je napríklad o lenivosti, ale naozaj nemajú energiu, aby išli niečo nakúpiť, vybaviť na úrad alebo si hľadali prácu.
Rodina nemusí vždy vedieť, v čom spočívajú príznaky psychického ochorenia, čo prirodzene prehlbuje pocit osamelosti klienta. Aj preto sa snaží v rámci individuálneho plánovania rozvíjať vzťahy so svojím okolím a rodinou.
Je tendencia, že ľudia, ktorí sú odkázaní na podporu a nenájdu ju v rodine, sa sami vylučujú z rodinného systému?
Veľmi pekne ste to popísali. S našimi klientmi často pracujeme na témach, ako je napríklad zlyhanie alebo sebaobviňovanie, či už voči rodičom alebo iným príbuzným. Trápi ich, že si nerozumejú, že nedokážu prispieť do chodu domácnosti alebo že môžu čerpať peniaze iba od rodičov a sami ničím neprispievajú. Toto je naozaj veľká a ťažká téma, ktorá súvisí práve s ich pocitom osamelosti.
Ako sa ešte dá pracovať s témou osamelosti u ľudí, ktorí trpia duševným ochorením?
Jednu vec, ktorú som zatiaľ nespomenul, ale má veľký efekt na to, aby sa aj ľudia so psychickým ochorením cítili v spoločnosti prijatí a nezažívali pocit stigmatizácie, je práca v skupine.
Už len to, že sa môžu pravidelne stretávať s inými ľuďmi, ktorí majú zažitú skúsenosť s psychickým ochorením a zažívajú podobné negatívne emócie, zdieľajú podobný pocit zlyhania či odmietnutia, je pre nich balzam na dušu. Niekedy sa cítia stratení a neistí. Pomáha im však, ak tému prinesú do skupiny a dostanú na ňu spätnú väzbu od ostatných členov skupiny. Ak napríklad niekto príde s tým, že užíva psychiatrické lieky, cíti sa lepšie a chce ich vysadiť, druhí mu môžu z vlastnej skúsenosti povedať: „Aj ja som ich na chvíľu vysadil, ale neskončilo to dobre.“ Už samotný pocit členstva v skupine je ďalším ochraňujúcim faktorom.
Čo by sme mohli zlepšiť v rámci psychiatrickej pomoci pre ľudí v komunitných zariadeniach?
Hovorí sa, že peniaze hýbu svetom. V prvom rade vnímam veľkú potrebu zlepšenia financovania sociálnych služieb. Najmä neverejných subjektov, ktorými sú občianske združenia a neziskové organizácie, ktoré starostlivosť o ľudí s duševným ochorením ponúkajú.
Málokto si uvedomuje, že ich práca spočíva vo veľkej koordinácii pracovníkov a špecialistov pôsobiacich v rôznych odboroch. Okrem toho potrebujú vykryť aj náklady na prevádzku samotnej sociálnej služby. Sú to obrovské čísla, ak sa bavíme o prenájme, platení energií alebo aj investícií do zariadenia sociálnych služieb.
Vnímam tiež veľkú potrebu prehlbovania vzájomnej spolupráce medzi odborníkmi. Lepšia spolupráca s ambulantnými psychiatrami a ich hlbšia komunikácia so sociálnymi pracovníkmi či peer konzultantmi vedie k zlepšeniu stavu klienta. Ak si u neho všimneme malé zmeny a aj s jeho súhlasom ich môžeme oznámiť ambulantnému psychiatrovi, prospieva to jeho liečbe.
Pretože, ak sa náš klient za posledné dva týždne cítil smutnejšie, skleslo alebo bez energie a nevie to správne vyjadriť slovami, potom na vyšetrení povie, že je v podstate všetko v poriadku. V skutočnosti to môže poukazovať na „otvorenú medzeru“, ktorá ponúka potenciál pre zlepšenie.
„Sme ľudské bytosti a každá v niečom jedinečná. Viem si predstaviť viac podporovaného zamestnávania na Slovensku, ako aj rozvíjanie princípov komunitnej psychiatrickej starostlivosti.„
Ak by ste teda mali možnosť ovplyvniť zlepšenie vecí okolo nás, čím by ste začali?
Ak sa zameriame na oblasť komunitnej psychiatrickej starostlivosti, použil by som príklad z Českej republiky. V dennom sanatóriu Fokus Praha princípy komunitnej starostlivosti rozširujú aj v rámci primárnej prevencie. Majú svoje mobilné tímy, ktoré navštevujú ľudí s rizikom zhoršenia psychickej poruchy. Ak sa niekomu zhorší stav, ešte predtým, než by ho bolo potrebné hospitalizovať, ho navštívia doma a ponúknu mu svoje služby. Aj takýmto spôsobom sa snažia zachytiť rizikové prípady. To je niečo, čo si viem predstaviť aj v našich podmienkach. Na Slovensku nemáme nastavenú komunitnú starostlivosť v rámci primárnej prevencie, ale s ľuďmi, u ktorých sa už psychická porucha rozvinula.
Za posledné roky sme sa už posunuli v rámci antistigmatizačnej kampane ohľadne ľudí s duševnými poruchami, no stále si myslím, že by bolo dobré, aby sme viac počuli aj príbehy ľudí, ktorí s nimi majú vlastnú skúsenosť. Takisto by som uvítal väčšiu otvorenosť zo strany zamestnávateľov, aby sa nebáli zamestnať takéhoto človeka.
Sme ľudské bytosti a každá v niečom jedinečná. Celkovo si viem predstaviť viac podporovaného zamestnávania na Slovensku, ako aj rozvíjanie princípov komunitnej psychiatrickej starostlivosti v spoločnosti.
Kto je Vladimír Ivančík?
Pôsobí ako doktorand na Katedre psychológie Filozofickej Fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Zároveň pôsobí ako výskumník v Centre výskumu psychických porúch UK a ako psychológ v neziskovej organizácii DSS-Most. Vo výskume sa zaoberá problematikou sociálnych procesov (sociálna interakcia, sociálne fungovanie) pri autizme a schizofrénii v kontexte biobehaviorálnych a fyziologických mechanizmov.