Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Samovraždy na Slovensku sú niekoľkonásobne častejšie u mužov než u žien. Kým v Európe je miera samovrážd u mužov štvornásobne vyššia, na Slovensku je až šesťnásobná. Epidemiologička Alexandra Bražinová upozorňuje, že ide o výrazný rozdiel. Počet samovrážd rastie s pribúdajúcim vekom, pričom najvyššia úmrtnosť je u starších mužov. V rozhovore sme sa rozprávali aj o tom, čo hovoria dáta o samovražednosti a duševnom zdraví slovenskej populácie.
V rozhovore s Alexandrou Bražinovou sa tiež dozviete:
- koľko ľudí na Slovensku sa nelieči na duševné poruchy,
- prečo ľudia nevyhľadávajú odbornú pomoc,
- či skutočný počet samovrážd odrážajú aj oficiálne štatistiky,
- prečo sú dokonané samovraždy častejšie u mužov než u žien,
- aké sú najčastejšie spôsoby pokusov o samovraždu v slovenskej populácii,
- ako je na tom mladá generácia,
- ako možno predchádzať samovraždám.
Pri epidemiológii človeku napadnú skôr vírusové ochorenia alebo pandémie. Dlhodobo sa však venujete aj epidemiológii duševných porúch. Prečo?
Predtým, než to vysvetlím, by som sa rada vrátila k začiatkom epidemiológie. Ako vedný odbor vznikla z potreby kontrolovať šírenie infekčných ochorení. Jej zakladateľom bol britský lekár John Snow, ktorý v roku 1854 pátral po zdroji cholery v londýnskej štvrti Soho. Mapovaním nakazených domácností zistil, že zdrojom kontaminovanej vody bola jedna z verejných studní, čím sa epidémiu podarilo zastaviť.
Neskôr sa epidemiológia sústredila najmä na infekčné ochorenia. V polovici 20. storočia sa ich podarilo dostať pod kontrolu aj vďaka očkovaniu a zlepšeniu hygieny. Potom však začali prevládať neprenosné ochorenia, ktoré dodnes spôsobujú najvyššiu úmrtnosť a chorobnosť.
Ľudia najčastejšie zomierajú na kardiovaskulárne, onkologické a neprenosné ochorenia. Preto v epidemiológii skúmame záťaž populácie rôznymi ochoreniami, kam patria aj duševné poruchy.
Aký vplyv majú duševné poruchy na životy ľudí?
Vieme, že ľudia so závažnou duševnou poruchou sa dožívajú v priemere o osem rokov menej než ľudia bez nej. Zároveň tieto ochorenia znižujú kvalitu života a často vedú k invalidizácii. Hoci väčšina z nich priamo nevedie k úmrtiu, zohrávajú istý podiel na predčasnej úmrtnosti. Aj preto by sme sa nimi mali ako spoločnosť zaoberať a podporovať ich prevenciu.
„Človeku v náročnej životnej situácii je vždy dôležité pripomenúť, že na to nie je sám a že pomoc existuje. Práve toto je kľúčové posolstvo prevencie. Aby sa necítil osamelý, komunikoval a vedel vyhľadať niekoho, kto mu skutočne pomôže.”
Čo nám ukazujú výsledky výskumu duševných porúch na Slovensku?
Na základe odborného odhadu vieme, že veľa ľudí s príznakmi duševných porúch sa nelieči. Aj napriek tomu, že existuje účinná liečba, ktorá by im výrazne zlepšila kvalitu života. Najčastejšie ide o úzkostné (tu sa nelieči viac ako 80 %) a depresívne poruchy (nelieči sa viac ako 60 %). Na treťom mieste je závislosť od alkoholu, na ktorú sa nelieči až 80 % ľudí.
Najzávažnejším dôsledkom duševných porúch sú samovraždy. Epidemiologické štúdie ukazujú, že ľudia až v 80 % prípadoch dokonaných samovrážd trpeli duševnou poruchou. Ukazuje sa, že prevencia a liečba duševných porúch je zároveň aj prevenciou samovražednosti.
Prečo sa ľudia neliečia na duševné poruchy?
Človeku s duševnou poruchou často dlho trvá, kým vyhľadá odbornú pomoc. Je to celosvetový fenomén, pričom dôvodov je viac. Jedným je nevedomosť. Ľudia si nepripúšťajú, že prežívajú duševnú krízu.
Ďalším je nedostatok dostupnej starostlivosti a odborníkov. Psychiatri sú na Slovensku vyťažení a nie je jednoduché sa k nim dostať. Mnohí psychoterapeuti pracujú na komerčnej báze, čo si nemôže finančne dovoliť každý. Svoju rolu zohráva aj zlá geografická dostupnosť, najmä v menších a odľahlých regiónoch.
Niektorí ľudia sa hanbia vyhľadať pomoc, pretože nechcú byť vnímaní ako slabí. V našej spoločnosti stále prevládajú predsudky, hoci mladšia generácia má už viac povedomia o duševnom zdraví.
Zrejme sa k tomu podpísalo aj obdobie komunizmu, kedy sa duševné poruchy v spoločnosti stigmatizovali.
Je to kapitola sama o sebe. Za komunizmu bola dokonca psychiatrická starostlivosť často zneužívaná. Mnohých nepohodlných odporcov režimu zatvárali práve na psychiatriu. To je jedna stránka režimu. Druhou je, že život v takomto zriadení neprispieval k celkovému duševnému zdraviu ľudí.
„Počet dokonaných samovrážd stúpa s vekom. Z hľadiska absolútneho počtu samovrážd sme ich najviac zaznamenali u ľudí v produktívnom veku. Z celej populácie je úmrtnosť na samovraždy najvyššia u najstarších mužov.”
Kedy môžeme hovoriť o duševnej poruche?
Vtedy, keď nám psychické ťažkosti začnú výrazne zasahovať do bežného fungovania. Keď človek prestáva zvládať každodenné aktivity, s ktorými predtým nemal problém. Pre jednotlivé poruchy existujú diagnostické kritériá.
Dôležité je, že aj pri dlhodobých ťažkostiach existuje pomoc. Či už vo forme psychoterapie, liekov alebo ich kombinácie.
Spomínali ste, že samovraždy sú najhorším možným dopadom duševnej poruchy. Venovali ste im dokonca osobitný výskum. Čo z neho vyplynulo?
Rozlišujeme medzi dokonanými samovraždami a samovražednými pokusmi. Vo svojom výskume som sa venovala primárne dokonaným samovraždám, pri ktorých sme za posledných dvadsať rokov zaznamenali mierny pokles.
V porovnaní s krajinami Európskej únie máme nižšiu mieru úmrtnosti na dokonané samovraždy než je priemer. Teoreticky by sme mohli byť spokojní, že to nie je až také zlé. Zistila som však, že miera úmrtnosti na dokonané samovraždy nám neposkytuje úplne presný obraz o tom, koľko ľudí na Slovensku zomrie na samovraždu.
Prečo?
V štatistikách existuje aj kategória – úmrtia s neurčeným úmyslom. Prehliadajúci lekári, patológovia a súdni lekári ju používajú vtedy, keď nevedia s istotou potvrdiť, či išlo o samovraždu. Úmrtie síce vyzerá na 99 % ako samovražda, ale nemajú o tom finálny dôkaz, napríklad list na rozlúčku. Uvedú teda spomínanú kategóriu.
„S prevenciou treba začať už u detí. Dôležité je u nich rozvíjať sociálne a emočné zručnosti. Aby sa naučili pomenovať, čo cítia a vedeli požiadať o pomoc.”
Je to korektný postup, no zistila som, že na Slovensku ju používame výrazne častejšie než v iných európskych krajinách. Konzultovala som to aj s mnohými súdnymi lekármi a môže to súvisieť s ich opatrnosťou pri určovaní príčiny smrti.
Znamená to, že počet samovrážd v slovenskej populácii je vyšší?
S veľkou pravdepodobnosťou je o niečo vyšší než v oficiálnych štatistikách. Nevieme však presne povedať o koľko. Aj preto sa snažíme zlepšiť metodiku určovania príčin úmrtí. Vytvorili sme protokol, ktorý by súdni lekári mali počas objasňovania používať, aby sme mali presnejšie dáta.
Čo ešte vyplynulo z vášho výskumu o samovraždách?
Dlhodobo vidíme, že na Slovensku sú samovraždy niekoľkonásobne častejšie u mužov než u žien. V Európe je miera samovrážd u mužov štyrikrát vyššia, ale na Slovensku až šesťnásobná. Ide o výrazný rozdiel.
Jedným z dôvodov môže byť aj to, že muži menej hovoria o svojich problémoch a ťažšie vyhľadávajú pomoc. Počet samovrážd rastie s pribúdajúcim vekom. Najvyššia úmrtnosť je u starších mužov.
Čím to podľa vás je?
Vyžadovalo by si to špeciálny výskum. Máme povolanejších odborníkov, psychológov, sociológov a antropológov, ktorí by na to vedeli odpovedať.
Muži na rozdiel od žien ťažšie komunikujú, čo prežívajú a či ich niečo trápi. Často sa nezdôverujú so svojimi pocitmi. S najväčšou pravdepodobnosťou sú za tým aj rodové stereotypy, kedy sa chlapcom často vštepovalo, že majú byť silní a plačú iba “baby”. Do veľkej miery u nás stále pretrvávajú, aj keď sa u mladších generácií už búrajú.
Počet dokonaných samovrážd stúpa s vekom. Z hľadiska absolútneho počtu samovrážd sme ich najviac zaznamenali u ľudí v produktívnom veku. Z celej populácie je úmrtnosť na samovraždy najvyššia u najstarších mužov. Slovenskí muži sa pritom dožívajú menej rokov. Osemdesiatnikov je oveľa menej než žien.
Ako sa líšia spôsoby pokusov o samovraždu medzi mužmi a ženami?
Muži skôr volia tvrdšie a fatálnejšie spôsoby. Na prvom mieste je obesenie a potom skok z výšky alebo pod vlak. U žien je na prvom mieste obesenie, ale v menšej miere než u mužov. Na druhom mieste je otrava liekmi a potom skok z výšky.
Stretla som sa s názorom, že ženy volia mäkšie techniky s nádejou, že ich niekto nájde a zachráni. Muži volia radikálne riešenie a idú viac na istotu, aby bola samovražda dokonaná.
Ako vyzerá situácia u mladých ľudí?
U mladých sme zaznamenali najnižšiu mieru dokonaných samovrážd. Iná situácia je pri pokusoch o samovraždu. Najvyššiu mieru samovražedných pokusov sme zaznamenali u mladých žien vo veku 15 až 19 rokov a u mladých mužov je najvyššia miera vo veku 20 až 29 rokov.
Plánujete v týchto výskumoch pokračovať?
Určite áno. Naše dáta sú do istej miery limitované a chceli by sme získať celkový obraz. Dáta o samovražedných pokusoch sme získali zo zdravotníckych zariadení. Pri samovražedných pokusoch tak vieme len o prípadoch, ktoré boli ošetrené v nemocnici a bol k nim privolaný psychiater.
Je tiež možné, že všetky neboli reportované. Pri dokonaných samovraždách nám dáta jednoznačne unikajú.
„U mladých sme zaznamenali najnižšiu mieru dokonaných samovrážd. Iná situácia je pri pokusoch o samovraždu. Najvyššiu mieru samovražedných pokusov sme zaznamenali u mladých žien vo veku 15 až 19 rokov. U mladých mužov je najvyššia miera vo veku 20 až 29 rokov.”
Do budúcna by sme chceli pracovať aj s dátami zo záchrannej zdravotnej služby, ktoré by nám mohli doplniť celkový obraz. Aj tu nám je jasné, že nie každý výjazd musí skončiť v nemocnici. Najmä v prípade ošetrenia pri samovražednom pokuse.
Čo by sme mohli robiť v rámci prevencie samovrážd?
S prevenciou treba začať už u detí. Dôležité je u nich rozvíjať sociálne a emočné zručnosti. Aby sa naučili pomenovať, čo cítia a vedeli požiadať o pomoc. Na Slovensko som pred pätnástimi rokmi osobne priniesla program Zipyho kamaráti, ktorí funguje dodnes.
Posilňovanie sociálnych zručností a komunikácie u detí sa postupne stáva pevnou súčasťou školských osnov v rámci reformy vzdelávania. Rodičia majú k dispozícii množstvo zdrojov, z ktorých sa môžu naučiť, ako s deťmi hovoriť a budovať vzájomnú dôveru.
Aj vďaka tomu môže dieťa neskôr v tínedžerskom alebo dospelom veku lepšie zvládať náročné situácie a vedieť vyhľadať pomoc namiesto toho, aby zostalo so svojím problémom samo alebo si neskôr siahlo na život.
Ako by sme preventívne mohli pôsobiť u dospelých?
Existujú viaceré možnosti. Vieme napríklad pomerne presne identifikovať rizikové miesta, kde najčastejšie dochádza k samovražedným pokusom, napríklad na koľajniciach. Má zmysel na týchto miestach rozmiestniť nálepky alebo nápisy s odkazmi a kontaktmi na pomoc.
Človeku v náročnej životnej situácii je vždy dôležité pripomenúť, že na to nie je sám a že pomoc existuje. Práve toto je kľúčové posolstvo prevencie. Aby sa človek necítil osamelý, komunikoval a vedel vyhľadať niekoho, kto mu skutočne pomôže.
Kto je Alexandra Bražinová
Prof. MUDr. Alexandra Bražinová, PhD., MPH pôsobí na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ako prednostka Ústavu epidemiológie. V rámci vedeckého výskumu sa venuje epidemiológii infekčných a neprenosných chorôb. Počas pandémie sa aktívne podieľala na výskume ochorenia COVID-19 v slovenskej populácii. Dlhodobo sa venuje aj epidemiológii duševných porúch a s kolegami mapujú výskyt miery samovražednosti na Slovensku. Vyštudovala všeobecné lekárstvo na 3. Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Je členkou medzinárodnej pracovnej skupiny Global Burden of Disease, ktorá celosvetovo mapuje záťaž populácie rôznymi ochoreniami. Založila občianske združenie Zippy, ktoré realizuje programy na podporu sociálnych a emocionálnych zručností detí.Neustále prepája svoju výskumnú a pedagogickú činnosť neustále a implementuje svoje skúsenosti z výskumnej oblasti priamo do výučby študentov.