Sme spoločnosť, ktorá neodpúšťa chyby, hovorí filozof a spisovateľ Ján Markoš

Autorka: Petra Nagyová, Foto: archív Jána Markoša

Informácie majú dnes veľkú silu, tvrdí filozof a spisovateľ Ján Markoš. Na kurzoch kritického myslenia učí ľudí rozlišovať kvalitu informácií, overovať ich pravdivosť a premýšľať v širších súvislostiach. V rozhovore sme sa dotkli aj toho, ako digitálny svet ovplyvňuje naše vzťahy a prežívanie osamelosti. „Vnímam ju ako absenciu základného vzťahu k sebe, k druhému človeku, k prírode aj k svetu. Skutočne devastačná osamelosť vzniká vtedy, keď sú narušené všetky tieto väzby. Človek, ktorý sa necíti dobre sám so sebou a nemá za kým ísť, sa uzatvára a prestáva vidieť zmysel vo vonkajšom svete,“ hovorí.

V rozhovore s Jánom Markošom sa dozviete:

• prečo nás dnešný informačný svet vyčerpáva,
• aké riziká prináša nadmerná konzumácia správ,
• čo znamená kritické myslenie v praxi,
• ako digitálny svet ovplyvňuje naše vzťahy a prehlbuje osamelosť,
• čo nás môže šach naučiť o rozhodovaní, chybách a emóciách,
• ako si udržať vnútornú stabilitu v rýchlom a fragmentovanom svete.

Žijeme v pretlaku informácií. Svet, na aký sme boli zvyknutí, sa zásadne mení. Ako sa s tým vnútorne vyrovnávate?

Skôr by som to zúžil na otázku, ako sa vyrovnať s pretlakom zlých správ. Médiá a sociálne siete sa dnes dobýjajú do našej mysle. Správy sú často frustrujúce a nijako nás nesýtia.

Našiel som si vlastný spôsob. Snažím sa ich príliš nekonzumovať a robiť veci, ktoré ma tešia. Aj napriek tomu, že je súčasťou mojej práce ich čítať a komentovať pre čitateľov. 

„Kritické myslenie je o schopnosti rozlišovať kvalitu informácií. Nie je len o tom, aby som si overoval ich pravdivosť, ale aj si zodpovedal, či sú pre mňa dôležité. Či sú spravodlivé voči ľuďom, o ktorých hovoria, a prečo sa objavujú práve teraz.”

Úplne sa vyhýbam sociálnym sieťam a žabomyším vojnám v komentároch pod vlastnými textami. Jednoducho ich neotváram. Rozlišujem medzi tým, ako vnímam témy, o ktorých píšem a akú predstavu o nich majú ľudia.   

Čo dnes považujete za najväčšie riziká informačného sveta? Na čo by si mali ľudia dávať pozor?

Ak človek trávi veľa času online, mal by to vedome vyvažovať. Inak sa z neho ľahko stane „smartfónový zombie”. 

Sociálne siete fungujú sofistikovane. Ich obsahy dokážu vyvolať silné dopamínové reakcie a mozog si na ne postupne zvyká. Človek potom vyhľadáva stále silnejšie podnety. Psychológovia a psychiatri by o tejto téme mohli veľa rozprávať. 

U niektorých ľudí to môže prerásť do závislosti. 

To, ako fungujú sociálne siete, sa veľmi nelíši od výherného automatu v krčme. Odmena je náhodná a nepredvídateľná. Presne ako potešenie z ďalšieho „like” na Instagrame alebo Facebooku. Psychika dvanásťročného dieťaťa nemá šancu odolať systému algoritmov, ktoré servírujú obsah na mieru. 

Ste zástancom regulácie sociálnych sietí pre deti a mladých? Kde by mali byť hranice?

Úplne súhlasím so zákazom sociálnych sietí pre deti a mladých do šestnásť rokov, podobne ako to zaviedli v Austrálii. Považujem to za legitímny spôsob ochrany pred škodlivým obsahom. 

„V mnohých slovenských mestách chýba komunitný život na úrovni ulice, rôznych združení a lokálnych iniciatív. Pritom je kľúčový pre náš wellbeing aj pre demokraciu. Akoby medzi spoločnosťou a jednotlivcom nefungoval vzťah.”

Som otcom dvoch detí. Majú tlačítkové telefóny a ešte dlho ich mať budú. Nechceme ich pustiť do tohto neférového ringu. 

Pôsobíte aj ako lektor kritického myslenia. Dá sa ľudí naučiť myslieť inak? 

Kritické myslenie je o schopnosti rozlišovať kvalitu informácií. Nie je len o tom, aby som si overoval ich pravdivosť, ale aj si zodpovedal, či sú pre mňa dôležité. Či sú spravodlivé voči ľuďom, o ktorých hovoria, a prečo sa objavujú práve teraz. 

Môžem si pritom položiť veľa otázok. Napríklad, či mi umožňujú rozmýšľať vedomejšie, či ich potrebujem konzumovať a riadiť sa podľa nich. Alebo je lepšie ich ignorovať. 

Ľuďom nikdy nehovoríme, čo si majú myslieť. Snažíme sa im pomôcť myslieť v súvislostiach. Aby dokázali zmeniť názor aj na základe toho, že sa vyhnú pascám, ktoré na nich niekto v informačnom svete nastražil.

Informácie dnes majú veľkú silu. V rámci kritického myslenia ich učíme, ako byť odolný voči niektorým obsahom. Videli sme to aj počas pandémie COVID-19, keď sa niektorí ľudia rozhodli nezaočkovať a odmietli nosiť rúško. Niektorí sa nenakazili najprv vírusom, ale informáciami.

Ako fungujú informačné pasce?

Sú postavené najmä na emóciách a selektívnom výbere informácií. U ľudí vyvolávajú hnev a pocit nespravodlivosti alebo naopak súcit postovaním fotografií mačičiek a malých detí s úmyslom vylákať peniaze.

V praxi to vyzerá tak, že pri konkrétnej téme poviem iba verziu A, ale nepoviem aj verziu B a C. Všetko to potom pôsobí jednoznačne, v dôsledku čoho sa informačne zraniteľnejší ľudia upnú k nesprávnym rozhodnutiam.

Chceme sa rozhodovať rýchlo a naša myseľ sa snaží šetriť energiou, preto neustále padáme do rôznych klišé, gýčov a skratiek. V bežných situáciách je to v poriadku. 

„Človek, ktorý sa necíti dobre so sebou a nemá za kým ísť, sa uzatvára a prestáva vidieť zmysel vo vonkajšom svete. Bolesť sa snaží často prehlušiť dopovaním informácií zo sociálnych sietí. Tým, že sa takto nasýti, už nemá silu a priestor si priznať svoju osamelosť, prejsť si bolesťou a pokúsiť sa vybudovať nové vzťahy.”

Problém nastáva pri rozhodnutiach, ktoré majú širší dopad. Tam si skratkovitosť nemôžeme dovoliť. Nie je v silách jedného človeka, aby rozumel všetkému počnúc energetickou bezpečnosťou Európy cez právny rámec transrodových ľudí v rôznych krajinách až po ochranu štvrtého pásma Vysokých Tatier. Je úplne v poriadku si vybrať svoju oblasť a venovať sa jej do hĺbky než dvadsiatim povrchne.

Ako si nastaviť myslenie tak, aby sme dokázali hlbšie vnímať?

Mne pomáha meditácia. Je opakom extrémne rýchlej konzumácie informácií. Vyžaduje trpezlivosť, disciplínu a opakovanie. Podobne, ako keď sa učíte hrať na hudobný nástroj. 

V živote sa hovorí, že ak niečo nejde silou, ide to hrubou silou. Moja skúsenosť je skôr taká, že ak niečo nejde silou, ide to práve opakovaním.

Život vo virtuálnom svete mení aj kvalitu našich vzťahov. Výskumy ukazujú, že ľudia sa cítia častejšie osamelí. Ako vnímate osamelosť?

Osamelosť vnímam ako širší pojem než len nedostatok ľudského kontaktu. Človek môže byť obklopený ľuďmi a napriek tomu sa cítiť osamelo. Je to oveľa hlbší pocit.

Osamelosť vnímam ako absenciu základného vzťahu k sebe, k druhému človeku, k prírode aj k svetu vo svojej prirodzenosti. Skutočne devastačná osamelosť vzniká vtedy, keď sú narušené všetky tieto väzby. Človek, ktorý sa necíti dobre so sebou a nemá za kým ísť, sa uzatvára a prestáva vidieť zmysel vo vonkajšom svete. 

Bolesť sa snaží často prehlušiť „dopovaním“ zo sociálnych sietí. Tým, že sa takto nasýti, už nemá silu a priestor si priznať svoju osamelosť, prejsť si bolesťou a pokúsiť sa vybudovať nové vzťahy.

Na druhej strane poznám ľudí, ktorí žijú sami, nestretávajú sa s mnohými a sú spokojní. Vybudovali si vzťah so sebou a využívajú priestor, ktorý im samota ponúka na to, aby ho kultivovali voči sebe a prírode. Sú to šťastní ľudia.

Kedysi boli komunity prirodzenou súčasťou života. Je dnes podľa vás návrat ku komunitnému životu stále možný?

Problém dnešného sveta spočíva v tom, že sa tvárime, akoby tu bol občan a potom štát.  Vzdialenosť medzi nimi je veľká. Štát je na občana príliš veľký. Občan má zase pocit, že sám nič nezmôže a v dôsledku toho často rezignuje na veci verejné. Ľudia sa dnes oveľa menej zaujímajú o komunálne voľby než o celoštátne, čo ma prekvapuje.

V mnohých slovenských mestách chýba komunitný život na úrovni ulice, rôznych združení a lokálnych iniciatív. Pritom je kľúčový pre náš wellbeing aj pre demokraciu. Akoby medzi spoločnosťou a jednotlivcom nefungoval vzťah.

Žijem v českom Novom Jíčine. Je to mesto, ktoré stále niečo oslavuje a každý víkend sa v ňom niečo deje. Neďaleko domu máme centrum voľného času, ktoré ponúka desiatky krúžkov, dokonca aj pre dospelých. Kedysi sme bývali na kraji Bratislavy. Človek sa vo veľkom centre musí vedieť postarať sám o seba. Je to častý problém mestských satelitov, kde nikto nemá záujem pracovať s komunitou. 

Život v menšom meste mi ukázal, že stále môžeme mať veľa pekných vzťahov aj inštitucionálnych komunitných väzieb, o ktoré sa stará mesto alebo konkrétne spoločenstvo. Myslím si, že u nás to chýba. 

Čím to je?

Problém spočíva aj v tom, že mestá majú zložitú históriu predelenú komunizmom a krivdami. Zostali v nich narušené vzťahy dôvery. 

Internet a televízory oslabili ochotu ľudí chodiť von a stretávať sa. Je pre nich pohodlnejšie zostať doma. Fandím komunitnému životu a rád k nemu prispievam, ak je to možné.

Vždy stojí na aktívnych jednotlivcoch a prístupe samosprávy. Naše mesto má 20-tisíc obyvateľov. Pokiaľ si niečo neurobíme sami, tak to nebude. 

Ste aj šachový veľmajster, ktorý Slovensko reprezentoval na štyroch olympiádach.  Dajú sa princípy šachu preniesť aj do života?

Je to abstraktná hra, pri ktorej treba veľa rozmýšľať. 

Šach učí, že prvý dojem často klame. Ťah, ktorý vyzerá dobre, nemusí fungovať. Môžete mať skvelý nápad a predpokladať, že ste urobili skvelý ťah, ale ak vám nevychádza, jednoducho si nezahráte.

Zároveň učí, že chyby sú prirodzené. Aj preto je dôležitejšie, čo urobíte, až sa jej dopustíte. Ak sa rozložíte v okamihu čo i len malej chyby, vaša šachová partia dopadne veľmi zle. 

Všimol som si, že zo strachu si nedovolíme robiť chyby. Sme spoločnosť, ktorá ich neodpúšťa. Stačilo by pritom povedať, že ma to mrzí, skúsim to odčiniť a môžeme ísť ďalej. V okamihu, keď vyžadujeme od ľudí dokonalosť, sa rozdiely medzi nami stierajú. 

Čo dnes najviac potrebujeme?

Ukotvenie v sebe. Aby nás nerozhodila každá správa a aby sa to neodrážalo v našom vnútornom svete. V opačnom prípade má človek príliš fragmentovanú myseľ a každú chvíľu rozmýšľa o niečom inom, čím sa mení jeho emócia a nijako mu to nepomáha. Keď je človek príliš emotívny, nikdy to nedopadne dobre. 

Na konte máte veľa zaujímavých textov a kníh. Máte k niektorým osobitý vzťah?

Najbližšia je mi kniha Bližšie k sebe. Je to filozofická knižka o tom, ako sa udomácniť vo svete plnom technológií. Píšem v nej o slobode, tele, kráse a ďalších témach. 

V knihe Sila rozumu v bláznivej dobe sa venujem potrebe kritického myslenia v súčasnej dobe. Je to asi prvá kniha, ktorá sa na Slovensku venuje tejto téme a považujem ju za základ. Dokonca som ju našiel aj v odporúčanej literatúre pre študentov niektorých vysokých škôl. 

Vďaka čomu sa u vás vytvoril vzťah k písaniu?

Vždy som rád čítal a premýšľal o svete. Bol som skôr typ dieťaťa, ktoré sedelo pri knihách, než utekalo na ihrisko. Bavila ma matematika, neskôr aj filozofia a spoločenské vedy. Navyše pochádzam z učiteľskej rodiny, takže vzťah k premýšľaniu nám bol prirodzený.

Písanie je s tým všetkým prepojené. Keď sa človek snaží niečo pochopiť a nejde mu to, musí si to v hlave „prežuť“ a následne sa mu to ľahšie píše a vysvetľuje.

Čo vám písanie dáva? 

Potešenie. Baví ma pri ňom, že sa môžem pozrieť na nejakú tému a uchopiť ju vlastným spôsobom. Podobne, ako niekto rád spieva. Ja rád premýšľam a píšem.

Vaše texty pôsobia jednoducho a plynulo. Je za tým skutočne ľahkosť alebo skôr náročný proces?

Často podliehame naivnej predstave, že ak niekto niečo dlho robí, ide mu to automaticky a bez námahy. Je to podobné, ako keď pozorujeme krasokorčuliarov. Na ľade pôsobia ľahko, no za ich výkonom sú roky namáhavej práce.

„Médiá a sociálne siete sa dnes dobýjajú do našej mysle. Správy sú často frustrujúce a nijako nás nesýtia. Našiel som si vlastný spôsob. Snažím sa ich príliš nekonzumovať a robiť veci, ktoré ma tešia. Aj napriek tomu, že je súčasťou mojej práce ich čítať a komentovať pre čitateľov.”

Snažím sa písať jednoducho a plynulo, ale v skutočnosti je to pomerne náročný proces. 

Podľa čoho si vyberáte témy, o ktorých píšete?

Jedna vec sú témy v mojich knihách a druhou témy, ktoré vychádzajú v novinách a mali by mať svoj aktualizačný moment a nadväzovať na niečo, čo sa práve deje. 

Vo svojich témach hľadám prienik medzi tým, čo ma zaujíma a čo by mohlo zaujímať čitateľov. Niektoré témy zaujímajú čisto iba mňa a viem, že o nich nikto čítať nebude.

Napríklad?

Napríklad filozofické témy alebo témy o ekológii. Rád by som písal viac o prírode, estetike prírody, čítanosť však prudko klesá a ľudia dnes nad ekológiou príliš nerozmýšľajú. Riešia iné a dôležitejšie témy.

Moje texty o japonskej poézii by si asi tiež nezískali tisíce čitateľov. A naopak existujú témy, ktoré veľmi bavia čitateľov a mňa až tak veľmi nebavia.

Z vašich textov cítiť ľudskosť. Odkiaľ pramení?

Existuje veľa ľudí, ktorí sú schopní ľudskosti v oveľa väčšej miere než ja. Inšpiráciou sú moje vzťahy. Som otec, manžel, syn, kamarát. Blízke vzťahy sú pre mňa nesmierne dôležité.

Zdrojom ľudskosti je aj utrpenie. Keď človek zažije v živote niečo náročné, musí sa s tým vyrovnať. Vidí to potom aj v druhých ľuďoch a je schopný sa na nich pozerať ako na zraniteľné bytosti, ktoré majú svoje túžby a trápenia.

Protiváhou k utrpeniu je vedomie krásy a duchovnosti sveta, ktoré som v sebe vždy intuitívne mal. Myslím, že tento zmysel má v sebe oveľa viac ľudí, než sú si schopní ho pripustiť. Napríklad, keď vyjdete do lesa, vidíte okolo seba krásu, ktorá má veľkú cenu. Tiež je to vec, ktorá ma inšpiruje k tomu, aby som písal spôsobom, ktorý je ľudský.

Kto je Ján Markoš?