Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Môže sa javiť, že jeden zo sto nie je veľa. Hovorí na margo ľudí so schizofréniou psychológ Michal Hajdúk, ktorý sa dlhodobo venuje výskumu psychických porúch. Ide o závažnú psychickú poruchu, ktorá je navyše veľmi nákladná. Aj preto by sme mali dávať väčší dôraz na jej identifikáciu. Veľké percento ľudí na Slovensku má tiež závažné pocity osamelosti. V dôsledku dlhodobej osamelosti sa môže stať, že dočasný pocit nedokážu zmeniť a stáva sa chronickým. Aj preto sa spolu s tímom kolegov rozhodol skúmať osamelosť a sociálnu izoláciu zraniteľných skupín ľudí.
V rozhovore s Michalom Hajdúkom sa tiež dozviete:
- ako súvisí osamelosť a sociálna izolácia s tým, že ľudia majú problémy s porozumením druhých,
- čo u mladých ovplyvňuje pocity osamelosti,
- aké dôsledky môže mať dlhodobá osamelosť na životy ľudí,
- čo je schizofrénia a čo ukázal výskum schizofrénie v Amerike,
- akým spôsobom sa bude realizovať výskum osamelosti zraniteľných skupín na Slovensku,
- čo môžeme urobiť pre kvalitnejšiu starostlivosť a lepší život ľudí s psychickými poruchami.
V profesnej oblasti toho máte veľa za sebou. Zúčastnili ste sa dokonca aj výskumných pobytov v zahraničí, ako napríklad na University of Texas v Dallase. Čo ste tam skúmali?
Do Ameriky som vycestoval na štipendijný pobyt ako postdoktorand. Mal som tam možnosť spolupracovať na prvom väčšom medzinárodnom výskume schizofrénie. Bola to skúsenosť, ktorá mi v mnohom zmenila život. Aj na úrovni svetonázoru, ako by som mal rozmýšľať o sebe a druhých.
V rámci výskumu nás zaujímalo, ako ľudia so schizofréniou rozoznávajú emócie z výrazu tváre alebo iných telesných výrazov. V spolupráci s kolegami z USA sme zistili, že takmer 75 % pacientov so schizofréniou má mierne až závažné ťažkosti s čítaním emočných výrazov a usudzovaním, čo si iní ľudia myslia.
Pred niekoľkými rokmi sme sa s kolegami zúčastnili aj výskumu v Kalifornii, kde sme skúmali, prečo majú ľudia so schizofréniou závažné problémy v každodennom fungovaní a prečo je pre nich náročné čítať správny emočný výraz druhého človeka, keď sa s ním rozprávajú. Chceli sme vedieť, prečo napríklad ťažšie rozumejú vtipom, irónii, sarkazmu alebo prečo majú ťažkosti a nedokážu dobre fungovať v medziľudských vzťahoch.
Na Katedre psychológie na Univerzite Komenského v Bratislave v súčasnosti s kolegami realizujeme výskum osamelosti a izolácie v rámci projektu DISCONNECT, ktorý s tým úzko súvisí. Práve pocit osamelosti je konzekvenciou toho, čo žijú aj mnohí pacienti so schizofréniou.
Čím vás oslovila téma schizofrénie natoľko, že ste sa ňou začali zaoberať?
Paradoxne som sa k nej dostal, keď som si prečítal odstavec v jednej antropologickej knižke, ktorú mi dala prečítať dnes už moja manželka. Fascinovala ma natoľko, že sa jej od roku 2012 v rámci profesie venujem. Schizofrénia je vážna porucha, o ktorej sa v našej spoločnosti málo hovorí. Zaujíma ma predovšetkým, s akými sociálnymi ťažkosťami sa boria ľudia so schizofréniou.
Podľa mňa je mnohými nepochopená a zbytočne stigmatizovaná. Existujú možnosti, ako môžeme ľuďom so schizofréniou pomôcť. Pracujeme s nimi v stacionároch, robia s nimi psychiatri na oddeleniach. Je však smutné, ak si takýmto spôsobom nadávajú politici bez toho, aby si uvedomili, aký dopad to má na ľudí, ktorí ňou naozaj trpia.
„Na Slovensku sa často skloňujú slová ako depresia alebo úzkosť. Nechcem tieto poruchy zľahčovať, pretože viem, aký dopad majú na životy ľudí. Javí sa mi však, že ľudia trpiaci schizofréniou sú potom viac v úzadí.“
Čo je schizofrénia?
Schizofrénia sa definuje ťažko. Je to neurovývinová porucha, ktorá sa objavuje už v skorom veku, ale nevidíme ju. Prvýkrát sa naplno prejaví až okolo osemnásteho alebo dvadsiateho roku života. Ide o vážnu psychickú poruchu, ktorá vedie k invalidite a mnohí žijú kvôli nej výrazne ťažší život.
Spúšťačom ochorenia u človeka s predispozíciou k tejto poruche môžu byť závažné záťažové situácie. V prvých štádiách môže dôjsť k zmenám vo vnímaní okolitého sveta, zvláštnym zážitkom alebo sociálnemu stiahnutiu sa. Schizofrénia je veľmi pestrá. Symptómy pacientov často nie sú pochopiteľné pre bežného človeka. Mnohí si nevieme predstaviť, ako je možné, že niekto počuje hlasy v hlave alebo má bludné presvedčenia, ktoré ovplyvňujú správanie človeka so schizofréniou.
Porucha im značne komplikuje život aj v tom, že sú sociálne stiahnutí a nemajú kontakt s druhými, čím im neraz chýba motivácia prinútiť sa k činnosti. Prípadne majú také veľké problémy s pamäťou a pozornosťou, že sa im veľmi ťažko pracuje a podáva výkon. Predstavte si dvadsaťročného človeka, ktorý by si mal zakladať rodinu a žiť plnohodnotný život, no jeho ochorenie ho limituje. Veľká časť pacientov má ťažkosti s každodenným fungovaním v medziľudských vzťahoch, práci i voľnočasových aktivitách.
Koľko ľudí na Slovensku trpí schizofréniou?
Jedno percento populácie. Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že jeden zo sto nie je veľa. Je to však závažná psychická porucha a navyše veľmi nákladná. Ak si predstavíme, že človek má ťažší priebeh ochorenia a takmer celý život nepracuje, má menej medziľudských vzťahov a oveľa menšiu šancu nájsť si životného partnera, dopad ochorenia na jeho život je enormný. Aj preto by sme sa mu mali venovať viac a predovšetkým lepšie porozumieť, o aké ochorenie ide a snažiť sa pomôcť v skorých štádiách.
Mali by sme dávať väčší dôraz na jej identifikáciu. Na Slovensku sa často skloňujú slová ako depresia alebo úzkosť. Nechcem tieto poruchy zľahčovať, pretože viem, aký dopad majú na životy ľudí. Javí sa mi však, že ľudia trpiaci schizofréniou sú potom viac v úzadí. O tom sa, žiaľ, veľa nehovorí. Neprehliadajme ju, pretože títo ľudia sú medzi nami a naozaj to nemajú ľahké.
Aké sú základné prejavy schizofrénie?
Medzi jej základné prejavy patrí narušenie v oblasti sociálnej kognície. Ide o jedinečnú schopnosť ľudského mozgu premýšľať o sebe a druhých ľuďoch či o svete, identifikovať, vnímať a interpretovať, selektovať či pamätať si. Sociálna kognícia sa realizuje cez myslenie. Aj preto sa tréningy sociálnej kognície často ukazujú byť vhodným doplnkom k štandardnej terapii, pretože vytvárajú priestor na osvojenie a precvičovanie sociálnych spôsobilostí, čím pozitívne ovplyvňujú aj funkčnosť pacienta.
„Druhou témou, ktorej sa dlhodobo venujem, je paranoja. Teda prečo sú ľudia presvedčení, že im niečo hrozí, že im chce niekto ublížiť. Je to tiež veľká téma, ktorá súvisí s nedôverou v autority, zdravotníkov alebo v inštitúcie. Extrémne vyjadrená, až patologická nedôvera je častým prejavom rôznych psychických ochorení. Napokon sa všetky vzájomne prepájajú v téme sociálnej izolácie a osamelosti.“
Sociálna kognícia je kľúčová schopnosť, na ktorú by mali klinickí psychológovia u pacientov so schizofréniou zamerať svoje intervencie. Na to, aby ste dokázali bežne fungovať, potrebujete správne čítať zámery druhých ľudí a niekedy to musíte robiť veľmi rýchlo. Ľudia, ktorí majú rôzne psychické ochorenia a výrazne sa to prejavuje u ľudí so schizofréniou a autizmom, majú oveľa väčšie ťažkosti v sociálnych interakciách.
Niekto môže byť úzkostný, napätý alebo v strese z toho, že je v kontakte s druhým. Prípadne cíti, že mu niečo nejde tak, ako by chcel. A možno je aj sociálne zručný, ale občas v strese nesprávne interpretuje, že sa na neho niekto hnevá, v dôsledku čoho sa začne neprimerane správať. Nás zaujíma reálne, ako sa tieto schopnosti prejavujú v interakciách.
Ako to skúmate?
Rôznymi metódami v laboratórnych podmienkach. Sledujeme ľudí, kódujeme ich správanie, pozorujeme ich výrazy tváre a pýtame sa ich, ako vnímajú konkrétne sociálne interakcie. Nedávno sme robili elementárny výskum, kedy sme dali dvoch ľudí na päť metrov od seba. Jeden bol výskumník a druhý participant. Participantom sme povedali, aby sa skúsili priblížiť a zastali tam, kde im to je príjemné. Potom sme to urobili opačne, kedy sa približoval výskumník a participant povedal, že už stačí. Bolo zaujímavé sledovať, ako ľudia rôzne regulujú vzdialenosť s druhými a ako to súvisí s vybranými prejavmi schizofrénie.
Štúdie hovoria, že vám stačí jedna desatina sekundy na to, aby ste si urobili predbežný záver, či druhému človeku veríte. Teraz si predstavte, ako rýchlo dokážete urobiť takéto rozhodnutie. Niekedy presne, niekedy nie a to bez toho, aby ste prišli k danému človeku. A práve to nás zaujíma. Aké sú tie mechanizmy, ako ľudia vzájomne interagujú, ktoré faktory tomu predchádzajú, či majú tendenciu vnímať ľudí ako nedôveryhodných, ako dokážu regulovať a prispôsobovať každodenným stretnutiam s druhými.
V rámci projektu DISCONNECT ste začali realizovať výskum osamelosti medzi zraniteľnými skupinami ľudí, do ktorého sú zahrnutí aj ľudia so schizofréniou. Prečo je dôležitý takýto výskum?
Stále hľadáme nejakú tému, ktorú by sme mohli skúmať. Dlho som sa venoval výskumu sociálnej kognície pri schizofrénii. Druhou témou, ktorej sa dlhodobo venujem, je paranoja. Teda prečo sú ľudia presvedčení, že im niečo hrozí, že im chce niekto ublížiť. Je to tiež veľká téma, ktorá súvisí s nedôverou v autority, zdravotníkov alebo v inštitúcie. Extrémne vyjadrená, až patologická nedôvera je častým prejavom rôznych psychických ochorení. Napokon sa všetky vzájomne prepájajú v téme sociálnej izolácie a osamelosti.
Faktom je, že medzi nami žijú ľudia, ktorí sú z rôznych dôvodov vylúčení a odpojení zo spoločnosti. Jednak to môže byť preto, že sú dlho sami alebo jednoducho nemajú dobré sociálne zručnosti. Nevedia ako nadväzovať vzťahy s ľuďmi, tak sa radšej rozhodnú byť sami, aby neurobili nejaké prešľapy v interakciách s druhými. Prípadne neveria ľuďom, hoci stále môžu mať silnú potrebu ľudského kontaktu. Môže to vytvárať začarovaný kruh.
Spomínal som už výskum v Kalifornii. Zaujímalo ma, akú motiváciu majú ľudia na vyhľadávanie samoty a prečo pacienti zlyhávajú v sociálnom fungovaní. Zistil som, že to nemusí byť dané len tým, že druhým nerozumejú, ale že sa naozaj cítia osamelo. Ak sa niekto takto dlhodobo cíti, výrazne to mení jeho prežívanie sveta a zmeny sa často prejavujú aj na neurobiologickej úrovni.
Akým spôsobom sa u človeka môže prejaviť dôsledok dlhodobej osamelosti?
Štúdia napríklad ukázala, že osamelí a izolovaní ľudia majú väčšie riziko na vznik rôznych ochorení. V dôsledku osamelosti a izolácie sa postupne mení aj naše zdravie. Ľudský mozog je špeciálne uspôsobený na to, aby sme boli schopní spracovať sociálne podnety a správne interagovať s druhými.
„Pocit osamelosti viac prežívajú mladí ľudia. Pritom paradoxne väčšina z nich nežije sama. Vytvárajú si blízke zväzky, majú kamarátov, čo napokon presne ilustruje, že pocit osamelosti neovplyvňuje, aký počet ľudí máme okolo seba. Je to skôr o kvalite vzťahov.“
Pamätám si, ako mi raz pred pár rokmi kolega referoval, čo počul na kongrese. Už v tom čase japonskí odborníci hovorili o tom, že v každej rodine budú roboti, aby ľudia prechádzali osamelosti. Nevedel som si to v tom čase predstaviť. Avšak tlak na to, ako vyvinúť zmyslupné intervencie a pomôcť ľuďom v izolácii, je veľký. Aj preto vnímam v téme nášho výskumu veľký aplikačný potenciál, ktorý má terapeutický presah. Som presvedčený o tom, že tému sociálnej izolácie a osamelosti u pacientov by mal brať vážne každý klinický psychológ alebo psychiater či odborník na zdravie. Roboty asi budú len krajné riešenie. Potrebujeme začať niekde inde.
Ako by ste charakterizovali osamelosť?
Podľa toho, ako zložitú definíciu chceme. Jednoduchšia hovorí, že je mi zle a cítim potrebu to zmeniť, pretože som sám. Ide o evolučne podmienený pocit, ktorý nám indikuje, že nemáme dostatok sociálneho kontaktu a mali by sme s tým niečo urobiť.
Osamelosť má pôvodne adaptívnu úlohu, ale u niektorých ľudí to môže prejsť do neadaptívneho mechanizmu, ktorý im výrazne zhoršuje život. Ak sme v situácii, kedy cítime, že okolo seba nemáme ľudí alebo dostatočne kvalitné interakcie, snažíme sa to zmeniť. V dôsledku dlhodobej osamelosti sa však môže stať, že tento dočasný pocit nedokážem zmeniť a stáva sa chronickým. Nedokážem urobiť nič so svojím správaním a tie pocity sú tu stále.
Môže pocit osamelosti prehlbovať aj kultúra, v ktorej žijeme alebo zmena istých trendov?
V Japonsku existuje trend, ktorý sa volá „hikikomori“ (v preklade z japončiny znamená odtrhnutie sa – pozn. autorky). Ide o jednotlivcov, ktorí sa z rôznych dôvodov vyhýbajú ľudskej spoločnosti a rozhodnú sa byť úplne osamelí. Jednoducho sa izolujú. Veľký nárast počtu hihikomori zaznamenali v čase pandémie. Takýto človek sa izoluje od ľudskej spoločnosti na dlhšiu dobu.
Osamelosť však nie je sociálna izolácia. Sociálna izolácia je dôsledkom dlhodobej osamelosti, keď okolo seba nemáte nikoho alebo niekoho, kto by vám vedel pomôcť. Osamelosť znamená, že sa môžete cítiť osamelo, aj keď ste v spoločnosti druhých ľudí niekde na párty alebo v okruhu blízkych. V každej kultúre je to rôzne.
Disponujete nejakými číslami, koľko Slovákov sa cíti osamelo?
Podľa veľkej európskej štúdie 12 % ľudí uviedlo, že sa takmer vždy cítia osamelo. To je naozaj veľa. Tento pocit neznamená, že uvedené percento populácie je choré, ale že sa cítia výrazne odpojení od druhých ľudí a majú prenikavé až závažné pocity osamelosti.
Ide o ľudí so psychickými poruchami alebo ľudí s telesnými ochoreniami či hendikepom. Ale je tam aj veľa ľudí, ktorí nemajú žiadne zdravotné problémy. Zistili, že pocit osamelosti viac prežívajú mladí ľudia. Pritom paradoxne väčšina z nich nežije sama. Vytvárajú si blízke zväzky, majú kamarátov, denne sú s rovesníkmi v škole, čo napokon presne ilustruje, že pocit osamelosti neovplyvňuje, aký počet ľudí máme okolo seba. Je to skôr o kvalite vzťahov. Aj študent základnej alebo strednej školy, ktorý denne stretáva veľa ľudí, môže trpieť pocitom osamelosti práve preto, že sa nevie identifikovať s inou skupinou ľudí, ktorá by mu pomohla budovať jeho sebaobraz.
Ako súvisí osamelosť a sociálna izolácia s tým, že ľudia majú problémy s porozumením druhých?
Ľudia, ktorí sú dlhodobo osamelí, neraz trpia hypervigilanciou. Sú precitlivení na prostredie a ľudí okolo nich, ale aj citlivejší na možné hrozby v ich okolí. Nemyslím tým hrozby, že ma niekto napadne na ulici alebo sa stane katastrofa. Ale môžu byť veľmi citliví a kritickí k správaniu druhých.
Môžu byť citlivejší v kontakte s druhými. Ukazuje sa, že napríklad aj vtip môžu vnímať nesprávnym a citlivejším spôsobom a viac si ho vzťahujú k sebe. Väčšinou ich to vedie k tomu, že sa ešte viac izolujú, pretože s druhými nevedia dobre interagovať. Pritom majú túžbu byť s druhými ľuďmi. A práve to poukazuje na to, ako dlhodobá chronická osamelosť výrazne mení vnímanie ľudí na svet okolo nich. Akoby ho nevedeli úplne vnímať, v čoho dôsledku sa potom chronifikáciou osamelosti môžu paradoxne ešte viac vylučovať z medziľudskej interakcie.
Opíšete nám, ako budete u zraniteľných ľudí experimentálne skúmať osamelosť?
Budeme ju skúmať prostredníctvom elektroencefalografie (EEG). Účastníkom výskumu nasadíme čapicu, ktorá má 128 elektród a tie budú zaznamenávať, čo sa deje v jeho mozgu pri rôznych podnetoch. Aj takýmto spôsobom budeme skúmať, ako osamelí a sociálne izolovaní ľudia vnímajú a spracúvajú podnety, ktoré im zobrazíme a či budú napríklad odlišne vnímať výrazy tváre. To znamená, že budeme skúmať ich mozog na neuronálnej úrovni.
Druhým spôsobom bude sledovanie ich sociálnych interakcií. Bude nás zaujímať vzájomná interakcia dvoch ľudí, z ktorých jeden žije vo vysokej miere izolácie a druhý nie. Chceme sa pozrieť na to, či a ako sa spolu dokážu zosynchronizovať, či o niečom spolu hovoria alebo či dokážu spolu niečo robiť. Budeme sledovať, či sa k sebe približujú alebo od seba vzďaľujú, či udržiavajú očný kontakt, koľko percent z rozhovoru si vzájomne pozerajú do očí alebo ako sa im menia výrazy tváre.
„Podľa veľkej európskej štúdie 12 % ľudí uviedlo, že sa takmer vždy cítia osamelo. To je naozaj veľa. Tento pocit neznamená, že uvedené percento populácie je choré, ale že sa cítia výrazne odpojení od druhých ľudí a majú prenikavé až závažné pocity osamelosti.“
Ak sa na vás začnem usmievať a vy sa usmejete na mňa, budeme synchronizovaní v možných výrazoch. Pravdepodobne budeme našu interakciu vnímať ako pozitívnejšiu a vzájomne obohacujúcu. Jedna z vecí, kde sa potrebujete dobre zosynchronizovať s druhým človekom, je napríklad aj tanec. Nechcem tým povedať, že tancom vyliečime schizofréniu. Avšak, ak niekto tancuje s druhým človekom, dvaja ľudia robia niečo spolu, adaptívne reagujú na partnera, jeden sa prispôsobí druhému a naopak. Vedie to k prežívaniu výrazných pozitívnych emócií
Čo sa pri spoločnom tanci alebo podobnej aktivite deje s mozgom?
Mozog takýmto spôsobom trénuje, aby ste mali príjemnú sociálnu interakciu. Nemusíte sa pritom ani rozprávať, môžete interagovať, robiť spolu iné veci, ako spoločne bubnovať, hrať hry, ale ten tanec je veľmi pekný príklad. Ak sa obzrieme späť do minulosti, všimneme si, že už v primitívnych spoločenstvách ľudia počas rôznych rituálov robili spoločne rytmicky veci a synchronizovali sa.
Neurovedný výskum osamelosti teda posúvame do roviny, v ktorej sledujeme správanie človeka, jeho prežívanie a možnosť synchronizácie medzi interakčnými pármi. Zaujíma nás, na základe akých faktorov a mechanizmov na úrovni psychológie, biológie alebo iných faktorov sa vedia naladiť na druhých ľudí.
Vieme, že na neuronálnej úrovni často dochádza k zmenám, ktoré pociťujeme a vyhodnocujeme ako niečo príjemné. Zároveň to súvisí aj s hormonálnymi zmenami alebo vylučovaním niektorých hormónov a synchronizácia sama o sebe vyvoláva komplexnú kaskádu psychologických a biologických zmien. Ľudia, ktorí sa cítia dlhodobo osamelí alebo sú v sociálnej izolácii, sa však často nevedia zosynchronizovať s druhými. Zároveň budeme skúšať niektoré intervencie, ktoré im môžu pomôcť lepšie sa naladiť, aby by sa mohli postupne preúčať aj (prostredníctvom princípu neuroplasticity) a lepšie interagovali s druhými.
Akým spôsobom budete pracovať s výsledkami výskumu?
Výsledky z experimentálneho výskumu by sme radi publikovali prostredníctvom odborných článkov a štúdií. Našou snahou je ovplyvniť aj verejné politiky a dosiahnuť isté štrukturálne zmeny, ktoré v konečnom dôsledku pomôžu ľuďom.
„V rámci výskumu osamelosti nás bude zaujímať vzájomná interakcia dvoch ľudí, z ktorých jeden žije vo vysokej miere izolácie a druhý nie. Chceme sa pozrieť na to, či a ako sa spolu dokážu zosynchronizovať, či o niečom spolu hovoria alebo či dokážu spolu niečo robiť.“
Čo by sme na Slovensku mohli zlepšiť v oblasti, v ktorej pôsobíte?
Veľmi by som si želal, keby sme sa v našej krajine ešte viac mohli zamerať na ľudí s psychickými ochoreniami a aby sme vedeli lepšie spolupracovať naprieč jednotlivými odbormi. Bol by som rád, keby sa nám podarilo vytvoriť systém, ktorý by spájal ľudí z rôznych expertíz a pracovísk aj s ohľadom na zahraničné trendy.
Existuje veľa vecí, o ktorých vieme, že by mohli byť potenciálne zaujímavé v praxi, ale nemáme ich kde urobiť. Pôsobím v psychiatrickej nemocnici i na lekárskej fakulte, no chýbajú nám ľudia. Aj vo výskume schizofrénie, ktorému sa venujem, je potom veľmi náročné hľadať partnerov na Slovensku. Chýba nám väčšie podhubie odborníkov, vďaka ktorým by sa mohli výrazne zlepšiť životy mnohých ľudí. Určite by to malo pozitívny dopad aj na kvalitnejšiu starostlivosť, ktorej by sa im mohlo dostávať.
Kto je Michal Hajdúk?
Pôsobí na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave ako docent so zameraním na klinickú psychológiu, psychopatológiu, neurovedy a metodológiu výskumu. Zároveň pracuje ako psychológ na Psychiatrickej klinike Lekárskej Fakulty UK a Univerzitnej nemocnici v Bratislave, kde sa venuje najmä psychodiagnostickej činnosti, klinickému výskumu a vzdelávaniu v študentov v oblasti klinických neurovied. Je vedúcim pracovníkom Centra výskumu psychických porúch UK. Absolvoval výskumné pobyty v USA a Belgicku. Bol riešiteľom grantov Horizon, APVV, VEGA a grantov Psychiatrickej spoločnosti SLS. Jeho výskum sa primárne zameriava na zhoršené sociálne poznávanie u pacientov s poruchami schizofrenického spektra, dimenzionálne modely psychických porúch a rôzne iné psychopatologické témy. Je tiež vedúcim projektu DISCONNECT, ktorý sa zameriava na výskum osamelosti a sociálnej izolácie.