Bez dôvery je fungovanie spoločnosti predražené, tvrdí politická sociologička Soňa Szomolányi

Autorka: Petra Nagyová, Foto: archív Sone Szomolányi

Žijeme v dobe rastúcej nedôvery, osamelosti a spoločenského napätia. Sociologička Soňa Szomolányi, ktorá zažila normalizáciu a bola jednou z aktérov Novembra ’89, však nerada prirovnáva súčasnosť k neslobode minulého režimu. Rozprávali sme sa o význame medziľudskej dôvery, odolnosti, demokracie aj o tom, aké riziko prináša uzatváranie sa do názorových táborov a čo s tým môžeme robiť.

Raz ste povedali, že spoločenské podmienky nikdy nie sú také dokonalé, ako by sme si priali. Ste optimistka?

Áno, som. Hoci v poslednom období sa už môj historický optimizmus kombinuje v dôsledku nepredvídateľného geopolitického vývoja so zdravou skepsou. Sme veľmi závislí od toho, čo sa deje v našom susedstve a súčasná vládna garnitúra nezodpovedne vajatá. Deklarovaná suverénna politika na štyri svetové strany sa lokajsky obracia na východ k Rusku.

Keď sa však obzriem späť na desaťročia, ktoré som prežila, vonkajšie podmienky nikdy neboli ideálne. Preto si myslím, že dôvod na optimizmus stále existuje.

Máte návod, ako prežiť náročné časy?

Nejde o to len prežiť. Naša orientácia na prežitie, ktorú spájame s históriou Slovenska nie je šťastná, pretože vedie k rezignácii na potrebné zmeny. Niektorí dnes dokonca prirovnávajú súčasný stav k normalizácii, s čím nesúhlasím. Väčšinou to hovoria tí, ktorí toto obdobie nezažili.

Pravdou je, že mechanizmus čistiek, ktorý poznáme z obdobia komunistického režimu, je podobný. Zasiahol veľa odborne kompetentných ľudí v kultúre, ale aj iných rezortoch. Napriek tomu to nemožno porovnávať so 70. rokmi, keď vysokoškolsky vzdelaní ľudia neraz končili pri nízko kvalifikovanej práci, aby sa uživili a mali pečiatku v občianskom preukaze, že nie sú príživníci. 

Dnes tu už máme aj silný súkromný sektor a občiansku spoločnosť, ktoré vytvárajú alternatívne možnosti.

Aké bolo pre vás obdobie normalizácie?

V 60. rokoch som bola študentkou a zažila som obdobie politického odmäku. Žili sme s nádejou, že Československo môže ukázať nový model socializmu s ľudskou tvárou. Prvé dva roky sme si užívali plody uvoľnenia cenzúry, nastal rozkvet kultúry – československá filmová vlna a dýchalo sa nám slobodnejšie.

„Všeobecná dôvera sa na Slovensku veľmi nemení v čase. Síce krátko po zmene režimu bola o niečo vyššia, teraz sa pohybuje na úrovni 22 % až 23 %. Dôvera je jedným zo základných predpokladov fungovania modernej spoločnosti. Jej nedostatok prináša vysoké transakčné náklady, čo sa týka fungovania spoločnosti a štátu.”

Potom však prišiel august 1968, prítomnosť sovietskej okupačnej armády a s ním aj tvrdé vytriezvenie. Nasledovala normalizácia spojená s personálnymi čistkami, postihnutie všetkých, ktorí sa čo i len trochu angažovali v obrodnej aktivite alebo protestovali proti sovietskej invázii.

V roku 1968 ste študovali vo Veľkej Británii. Prečo ste sa rozhodli vrátiť domov?

Nebolo to jednoduché rozhodnutie. Po skončení druhého ročníka sociológie som spolu s kamarátkou využila možnosť ísť do Británie na študentskú brigádu zbierať jahody. Tam nás zachytila sovietska invázia a využila som veľkorysú ponuku britskej vlády pre tristo študentov zostať tam študovať. Obe nás prijali na bakalárske štúdium sociálnych vied. 

Začiatok normalizácie som pocítila v podobe úradného oznámenia z našej ambasády, v ktorom znelo, že ak sa nevrátim do Československa, budem vedená ako emigrantka. Mala som dilemu. Ak by som zostala, dôsledky by niesli aj moji rodičia. Zároveň som nevedela, či a kedy by som sa mohla vrátiť domov.

Čo napokon zavážilo?

Britská spoločnosť mi celkom vyhovovala a dokonca som mala aj priateľa Angličana, no necítila som sa tam doma. Vyrastala som v exkluzívnom prírodnom prostredí Vysokých Tatier. Z jedného okna nášho bytu sme mali výhľad na Gerlachovský štít a z druhého na Slavkovský štít. Predstava, že by som o toto všetko prišla, vo mne vyvolávala silný pocit straty. Bol v tom aj patriotizmus. Nechcela som prísť o ľudí a vzťahy, ktoré som mala doma.

Napokon zavážila aj profesia sociologičky. Uvedomila som si, že najväčší zmysel pre mňa bude skúmať vlastnú spoločnosť, ktorú dobre poznám a z ktorej pochádzam.

Vďaka čomu ste preklenuli náročné časy počas komunizmu?

Pomáhala mi predovšetkým komunita podobne zmýšľajúcich a hodnotovo orientovaných ľudí, ktorej som bola súčasťou. Najhoršie sú obdobia, keď je človek sociálne izolovaný a je sám ako vojak v poli. Vtedy sa len veľmi ťažko niečo presadzuje a ešte ťažšie zvládajú tlaky zvonka. Prežila som pekné roky aj v zlých časoch normalizácie. 

„Začiatok normalizácie som pocítila v podobe úradného oznámenia z našej ambasády, v ktorom znelo, že ak sa nevrátim do Československa, budem vedená ako emigrantka. Mala som dilemu. Ak by som zostala, dôsledky by niesli aj moji rodičia. Zároveň som nevedela, či a kedy by som sa mohla vrátiť domov.”

Človek potrebuje pocit zmysluplnosti, aktivity a aby mohol niečo sám spoločnosti prinášať. V časoch, kedy sa režim stáva alebo je autokratický, si treba hľadať spojencov a vytvárať silné väzby. Mali sme to podstatne jednoduchšie v tom, že sme naše sociálne siete vytvárali bez Facebooku. Neboli virtuálne a práve preto mnohé z nich pretrvali dodnes.

Ste na sociálnych sieťach?

Nie som, ale zaujímajú ma profesionálne. Sociálne siete sú dnes veľmi významným faktorom formovania postojov ľudí. Zaujíma ma ich vplyv na ľudské správanie. 

Osobne som od ich začiatku odmietala koncept zbierania „priateľov“ v online priestore, takže nemusím dnes absolvovať digitálny detox. Viem, že prichádzam o niektoré informácie, ale tie, ktoré sú skutočne dôležité, sa ku mne dostanú.

Za oveľa dôležitejšie považujem pestovanie skutočných sociálnych vzťahov mimo Facebooku. Výhodou mojej generácie je, že sme si vzťahy vytvorili ešte v období digitálneho praveku a dnes si vystačíme s tereziánskym e-mailom alebo WhatsAppom.

Vráťme sa ešte do minulosti. Boli ste jednou z aktérov Novembra ´89. Verili ste, že sa systém zmení?

Vtedy v 80. rokoch sme prechovávali nádej, že sa to musí zmeniť. Sledovali sme, čo sa deje vo svete. Málokto bol však optimista, aby očakával, že zmena režimu bude taká rýchla.

November 1989 má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. Bola som súčasťou spoločenstva ľudí, ktorí sa usilovali o pád režimu a zmenu a to sa aj podarilo. V podstate sa nám o tom ani nesnívalo.

Vytvárali sme vzťahy v podmienkach, ktoré predpokladali vysokú vzájomnú dôveru a mnohé pretrvali dodnes. Aj napriek tomu, že počas desaťročí došlo k rôznym ideovým rozkolom, kedy je niekto viac konzervatívny alebo liberálny, to základné nám zostalo. 

Napríklad ja, sekulárna liberálka a kresťanský konzervatívec, Ferko Mikloško, sa vzájomne rešpektujeme a máme kamarátsky vzťah. Síce nie vo všetkom sa zhodneme, obaja však zastávame rovnaké postoje v rámci liberálnej, teda ústavnej demokracie .

Ako ste sa počas komunizmu vyrovnávali s ideologickými tlakmi?

V rôznych obdobiach som čelila politickým a ideologickým tlakom. V 80. rokoch som zažívala tlaky až z úrovne najvyššieho vedenia Komunistickej strany Československa, aby ma vyhodili z filozofickej fakulty kvôli porušeniu záverov tzv. Poučenia v mojej profesii a neskôr prišlo predvolanie na ŠTB. To už však režim korodoval a strácal legitimitu na stredných úrovniach, takže sa tomu dalo vzdorovať.

Mala som okolo seba ľudí, ktorí si podobnými situáciami prešli. Martin Bútora mi dal cenné rady, ako komunikovať s príslušníkmi ŠTB. Človek mal pocit, že v tom nie je sám. Pocit spolupatričnosti bol a stále je nesmierne dôležitý.

Čo je podľa vás najdôležitejšie pri zvládaní podobného tlaku?

Pocit zmysluplnosti. Ak človek vie, prečo to robí a má nastavené hodnoty, dokáže zvládnuť aj veľmi náročné obdobia. Pamätám si napríklad situáciu, keď si ma mestský tajomník KSS predvolal na koberček a požadoval, aby syn jeho známeho, riaditeľa strednej školy vinárskej, ktorý ho zásoboval vínom, úspešne absolvoval skúšku.

Ako ste reagovali?

Odpovedala som jednoducho: Ak bude vedieť, skúšku spraví. Ak nebude vedieť, pravidlá platia rovnako pre všetkých.

„Vplyvom technológií sa posilňuje tendencia uzatvárať sa do bubliny s ľuďmi s podobnými názormi. Je úplne prirodzené mať okruh ľudí, ktorým dôverujeme a s ktorými zdieľame podobné hodnoty. Problém vzniká vtedy, keď prestaneme počúvať kohokoľvek mimo tejto skupiny.”

Dnes to možno neznie výnimočne, ale v tom období si podobné rozhodnutia vyžadovali istú kuráž. Človek riskoval svoju kvalifikačný postup. Hoci to už predsa neboli totalitné 50. roky, strach ľudí bol často väčší, než bolo nevyhnutné. Mali sme na to nespisovný výraz – „predposratosť“.

Ako by ste charakterizovali obdobie, ktoré žijeme dnes?

Opäť je to obdobie zápasu veľkej časti spoločnosti o zachovanie demokratických inštitúcií. Vedieme zápas o to, aby sme vzdorovali a zastavili rozbehnutý proces autokratizácie politického systému. 

Okrem opozičných strán v zápase zohráva dôležitú rolu občianska spoločnosť – mimovládne organizácie, občianske združenia, profesiové asociácie. Za tých viac ako 36 rokov slobodného vývoja predstavujú už významnú silu. Nie náhodou sa opakovane skúša, ako obmedziť ich aktivitu a dostať pod kontrolu. Rozhodujúcim testom demokratickej odolnosti budú parlamentné voľby 2027.

Zažívali sme podľa vás na Slovensku aj obdobia pokoja?

Ak sa pozriem spätne na slovenské dejiny, pokojných období bez konfliktov bolo naozaj málo. Pokojnejšia atmosféra v spoločnosti napríklad nastala po porážke Vladimíra Mečiara, keď jeho vládu vystriedala široká reformná koalícia Mikuláš Dzurindu. Boli v nej zastúpené strany od prava do ľava a boli nútené hľadať kompromisy a zhodu. 

Následná Dzurindova stredopravá vláda dovŕšila proces zbližovania elít. Výsledkom konsenzuálnej jednotnej národnej elity bolo napokon aj zatiaľ jediné úspešné referendum o vstupe Slovenka do Európskej únie.

Dnes je slovenská spoločnosť neporovnateľne viac rozštiepená. Vyhýbam sa však termínu polarizácia, ktorý sa už stal klišé a viac zahmlieva súčasný stav v spoločnosti.

Nie sme teda polarizovaná spoločnosť?

Nepopieram, že dochádza k istej polarizácii na úrovni postojov, ale máme tu skôr fragmentovanú spoločnosť. Na kognitívnej úrovni sú mnohé postoje na dôležité otázky protikladné – napríklad Ste za zotrvanie Slovenka v EÚ? Ale to ešte neznamená, že tu proti sebe stoja dva rovnako početné monolitické tábory.

Prieskumy postojov ukazujú, že u nás stále prevláda významná väčšinová proeurópska orientácia a podpora pre členstvo v NATO a Európskej únii. Časť spoločnosti, ktorá toto väčšinové stanovisko odmieta, je často veľmi hlučná a agresívna, kým druhá je tichá a menej viditeľná. 

„Politickú slobodu nemožno naplno užívať bez oslobodenia sa od chudoby. Kým nie sú uspokojené materiálne potreby ľudí a nedosiahnu slušný životný štandard, sloboda pre nich nikdy nebude najvyššou hodnotou.”

Máme radikalizovanú menšinu spoločnosti, ktorá prináša do verejného priestoru hnev, strach a pocit ohrozenia. Napokon práve s tým pracuje univerzálne extrémna pravica. Preto argumentujem, že z hľadiska veľkosti spoločenskej podpory tu nemáme dva proti sebe stojace póly.

Akú úlohu v tom zohrávajú politické elity?

Veľkú. Stranícki lídri nielen reflektujú postoje svojich voličov, ale ich aj formujú. Dnes pozorujeme, že veľa z tých atakov na inak zmýšľajúcich ľudí na sociálnych sieťach, plných vyhrážok a nenávisti, doslova kopírujú slová niektorých vládnych politikov. Preto sa nemôžu vyviazať zo zodpovednosti za to, že kognitívna polarita sa stáva toxická. 

V modernej teórii elít, z ktorej vychádzam, sa elita nechápe kvalitatívne ako tí najlepší v danej oblasti, ale ako tí, čo sú najvyššie v pyramíde moci a zároveň nesú najväčšiu zodpovednosť za smerovanie krajiny. Preto ju treba posudzovať a hodnotiť podľa výsledkov. Tie môžu byť pozitívne a posúvať spoločnosť dopredu alebo naopak.

Dôležité je, či politické elity posilňujú dôveru občanov v štát, zlepšujú fungovanie inštitúcií a ako sa krajine darí ekonomicky. To, čo máme dnes, by som nazvala antickým termínom kakistokracia. 

Čo môžeme v spoločnosti robiť inak?

Predovšetkým treba deeskalovať napätie v spoločnosti. K tomu však treba vôľu na oboch stranách konfliktu. Tá vládnuca vie, že bez mobilizácie negatívnych emócií sa neudrží pri moci a preto bude v eskalácii pokračovať. Je tu však rozsiahly priestor pre verejnosť, aby sa ľudia v mene vlastného záujmu pokúsili prekonávať v každodennom živote priepasti, ktoré politici vykopávajú.

To, že sa názorovo začleňujeme do rôznych skupín a táborov, ešte nie je problém. Stáva sa ním, keď tých druhých považujeme za nepriateľov, ktorí nás ohrozujú a preto ich treba zničiť. K dedičstvu komunistického režimu, kde platilo, buď si s nami alebo si proti nám, sa pridal vplyv sociálnych sietí. Napokon algoritmy šíriace negatívne emócie najviac priťahujú pozornosť užívateľov a podnecujú vzájomnú averziu.

„V 80. rokoch sme prechovávali nádej, že sa to musí zmeniť. Sledovali sme, čo sa deje vo svete. Málokto bol však optimista, aby očakával, že zmena režimu bude taká rýchla. November 1989 má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. Bola som súčasťou spoločenstva ľudí, ktorí sa usilovali o pád režimu a zmenu a to sa aj podarilo. V podstate sa nám o tom ani nesnívalo.”

Pamätám, ako na začiatku 90. rokov mnohí cudzinci prichádzajúci nám pomôcť pri zmenách, často v rozhovoroch konštatovali neochotu ľudí spolupracovať s ľuďmi inej politickej orientácie a názorov. Doteraz sme tým poznačení.  

A tu sa dostávame k téme dôvery. Sociologička Marianna Mrva upozornila, že všeobecná dôvera na Slovensku je nízka. Približne iba 20 % ľudí si myslí, že väčšine ľudí sa dá dôverovať.

Všeobecná dôvera na Slovensku sa v čase veľmi nemení. Síce krátko po zmene režimu bola o niečo vyššia, teraz sa pohybuje na úrovni 22 % až 23 %. Dôvera je pritom jedným zo základných predpokladov fungovania modernej spoločnosti. Jej nedostatok prináša vysoké transakčné náklady, čo sa týka fungovania spoločnosti a štátu.

Ako to myslíte?

Všimnite si, aké máme komplikované predpisy a schvaľovacie konania v čomkoľvek. Ak robíte projekt, vyžaduje sa od vás množstvo dokladov. Ak si ľudia navzájom nedôverujú, vzniká potreba všetko preverovať a dokumentovať. Panuje tu veľká neochota niesť za niečo zodpovednosť, preto sa vytvárajú ďalšie pravidlá a procesy. 

V štátnej správe je obava niesť zodpovednosť za rozhodnutia. Je to podobné ako pri obchodných zmluvách, kde sa všetko komplikovanejšie zabezpečuje a overuje. Napríklad vo Fínsku sa aj pri pracovných dohodách zaobídu bez písomnej zmluvy len na základe ústnej dohody.

Jeden z dôvodov, prečo ako krajina sociálne-ekonomicky zaostávame, je aj nízka medziľudská dôvera a nedôvera voči inštitúciám. Nedôvera jednoducho predražuje fungovanie celej spoločnosti, pričom krajiny s vysokou mierou dôvery sú spravidla viac efektívne, prosperujú a sú spokojnejšie.

Podobne nízka interpersonálna dôvera je aj v iných východo stredoeurópskych krajinách a jedným spoločným faktorom je dedičstvo komunistického režimu, ktorý systematicky narúšal dôveru medzi ľuďmi. K tomu sa pridáva pretrvávajúca korupcia, slabé a neefektívne inštitúcie.

V ktorých krajinách je, naopak, dôvera najvyššia a prečo?

V škandinávskych krajinách. Najsilnejším, hoci nie jediným faktorom pri vysvetlení vysokej medziľudskej dôvery v škandinávskych krajinách je historická dominancia protestantizmu s jeho špecifickou kultúrou individuálnej zodpovednosti, disciplíny a pracovnej etiky, ktorá viedla k univerzálnej etike. To znamená správať sa čestne nielen voči svojej najbližšej komunite, ale aj voči cudzím. 

„Nízka interpersonálna dôvera je aj v iných východo stredoeurópskych krajinách a jedným spoločným faktorom je dedičstvo komunistického režimu, ktorý systematicky narúšal dôveru medzi ľuďmi. K tomu sa pridáva pretrvávajúca korupcia, slabé a neefektívne inštitúcie.”

Tieto normy protestantizmu sa stali súčasťou noriem aj sekularizovanej spoločnosti a tak Weberov duch prežil aj vieru. V historicky protestantských spoločnostiach sa vyvinula norma dôveryhodnosti voči neznámym, tzv. generalizovaná dôvera na rozdiel od katolíckych krajín, ako sú Taliansko, Španielsko, Poľsko a Slovensko alebo ortodoxno-pravoslávnych spoločností na Balkáne alebo v Grécku, kde sa dôvera viaže primárne na rodinu a úzku komunitu, tzv. partikulárna dôvera.

Výskum osamelosti v rámci projektu DISCONNECT ukázal, že každý štvrtý človek sa cíti osamelý a každý piaty je sociálne izolovaný. O čom to vypovedá?

Vypovedá to o tom, že ani Slovensko nie je výnimka. O pandémii osamelosti sa dnes hovorí prakticky na celom svete. V porovnaní s niektorými západnými krajinami sme na tom o niečo lepšie.

V tomto prípade neskorší rast individualizmu ako súčasť modernizácie je vlastne paradoxne výhodou nášho zaostávania. Pretože druhou stránkou rastu individualizmu je aj spomínaná osamelosť.

Súvisí s tým aj rozmach sociálnych sietí a technológií?

Do veľkej miery áno. Hoci ich deklarovaný zámer bol ľudí spájať, v skutočnosti ich uzatvára do bublín, ktoré medzi sebou nekomunikujú. Sociálne siete a príchod AI vytvárajú ilúziu spojenia, nenahrádzajú však skutočné medziľudské vzťahy.

V Stanforde robili prieskum, ktorý zistil, že mladí ľudia medzi 17 a 20 rokom života strácajú zručnosti v sociálnej komunikácii a prestávajú veriť vo vlastné schopnosti. Vytráca sa medzi nimi bežná medziľudská komunikácia, pretože odmietajú vystúpiť z komfortnej zóny. Akýkoľvek nesúhlas alebo kritika ich vyruší. Majú minimálnu odolnosť na zvládanie chýb, cez ktoré sa človek učí.

Navyše vplyvom technológií sa posilňuje tendencia uzatvárať sa do bubliny s ľuďmi s podobnými názormi. Je úplne prirodzené mať okruh ľudí, ktorým dôverujeme a s ktorými zdieľame podobné hodnoty. Problém vzniká vtedy, keď prestaneme počúvať kohokoľvek mimo svojej skupiny. Preto sa napríklad snažím čítať aj médiá, ktoré reprezentujú iné názorové prúdy než tie, ku ktorým mám sama bližšie.

Zažili ste niekedy osobne pocit osamelosti alebo sociálnej izolácie?

Intenzívnejší stav sociálnej izolácie a osamelosti som zažila počas prvých mesiacov na univerzite v Londýne. Nebola som jediná, pretože som poznala ďalšie dve kamarátky, ktoré to tak ťažko niesli, až jedna z toho psychicky ochorela a druhá to zapíjala alkoholom.

Už v tom čase som na univerzite v Londýne zažila, ako sa študenti rýchle po prednáškach a seminároch rozbehli za svojimi záujmami. Chýbali mi skupinové aktivity, ktoré som poznala na našej fakulte v Bratislave. Zo svojej pozície profesorky to však pozorujem aj u nás. Už vo štvrtok počuť na chodbách univerzity hrmot kolieskových kufrov, ako sa študenti ponáhľajú domov.

Ako môžeme byť podľa vás v slovenskej spoločnosti súdržnejší?

Tým, že dochádza k radikalizácii postojov, sú už ľudia menej ochotní vytvárať vzťahy s druhými, ktorí majú iné názory. Vstupuje do toho aj uponáhľanosť. Ľudia nemajú toľko času na stretávanie sa ako kedysi.

Súdržnejší môžeme byť jedine tak, že vytvoríme priestor pre neformálne stretávanie sa s ľuďmi, ktorí sú nám blízki. V rámci rodín i kamarátskych vzťahov. Rodinné zázemie považujem za veľmi dôležité. Osobne som veľmi vďačná, že ešte stále môžem byť spolu so svojím partnerom. V seniorskom veku sa osamelosť znáša ešte ťažšie.

Raz ste povedali, že sloboda nie je univerzálna ľudská potreba a nie je po nej až taký dopyt. Platí to aj dnes?

Liberáli často predpokladajú, že sloboda je prioritnou hodnotou pre každého človeka. Je to krásna predstava, ale v utopickom svete. Realita je zložitejšia. Slovenská spoločnosť patrí k tým, kde je segment sociálne vylúčených stále veľký.

„Tým, že dochádza k radikalizácii postojov, sú už ľudia menej ochotní vytvárať vzťahy s druhými, ktorí majú iné názory. Vstupuje do toho aj uponáhľanosť. Ľudia nemajú toľko času na stretávanie sa ako kedysi. Súdržnejší môžeme byť vtedy, ak vytvoríme priestor pre neformálne stretávanie sa s ľuďmi, ktorí sú nám blízki.”

Politickú slobodu nemožno naplno užívať bez oslobodenia sa od chudoby. Kým nie sú uspokojené materiálne potreby ľudí a nedosiahnu slušný životný štandard, sloboda pre nich nikdy nebude najvyššou hodnotou.

Vypovedá o tom aj Maslowova hierarchia potrieb. Pokiaľ človek nemá zabezpečené fyziologické potreby, ako sú jedlo, strecha nad hlavou a základné zabezpečenie rodiny, sloboda pre neho nie je na prvom mieste.

Je pekné mať ideály, pretože nás k niečomu motivujú, ale je dôležité ich korigovať s realitou. Ľudia sú viac a viac frustrovaní. Nemajú ochotu participovať, aj preto budú voliť vo voľbách extrémistov.

Dáta Štatistického úradu SR z roku 2026 hovoria, že chudobou alebo sociálnym vylúčením bolo v roku 2025 na Slovensku ohrozených 16,7 % obyvateľov, čo predstavuje vyše 895-tisíc ľudí.

Na základe výskumov tiež vieme, že podpora nacionálne populistických strán koreluje s nízkou úrovňou príjmov obyvateľov krajiny. 

Ak politici ignorujú ekonomické problémy veľkej časti spoločnosti, vytvárajú priestor pre populistické a extrémistické hnutia. Ľudia, ktorí sa cítia opustení alebo ekonomicky ohrození, sú prirodzene náchylnejší podporovať radikálnejšie riešenia.

Čím by sa podľa vás mal človek riadiť v politike?

Človek, ktorý vstupuje do politiky, by v prvom rade poznať sám seba a vedieť, na čo sa hodí. Jedna vec je uplatňovať etiku absolútnych hodnôt v individuálnom živote, pričom v politike by sa mal riadiť etikou zodpovednosti. Mal by brať do úvahy dôsledky svojich rozhodnutí a aj tých nezamýšľaných pre širšiu spoločnosť.

Akým hodnotám by ste nikdy neustúpili?

Pre mňa ako pre liberálku je prioritou sloboda. Od detstva som neznášala nátlakové kolektívne akcie ako nácviky na spartakiádu a prvomájové sprievody. Nemala som rešpekt k oficiálnym autoritám

Odmietam oportunizmus a nikdy by som sa neprispôsobila a neurobila rozhodnutie, ktoré by bolo v rozpore s mojím presvedčením len preto, že mi to prinieslo osobný prospech. Vždy mi bola blízka pravda, zodpovednosť za vlastné činy a sloboda.

Nevyrastala som v kresťanskej viere, ale rodinná kultúra bola formovaná protestantskou etikou oboch mojich rodičov. Svojím správaním nás k čestnosti, pracovitosti a individuálnej zodpovednosti. Napríklad si dodnes pamätám, ako ma mamka poslala vrátiť bonboniéru staršej pani, ktorou sa jej odvďačila za vykonanie krvného testu mimo rajónu a ušetrila jej tým cestu do okresného mesta. Istá miera šetrnosti bola v rodine samozrejmosťou. Auto sme nevlastnili a aj v mojom manželstve sme si ho mohli ako dvaja univerzitní pracovníci kúpiť až po zmene režimu.

Okrem rodiny ma ovplyvnila aj literatúra. Ako dieťa som veľa čítala. Chodila som pravidelne do miestnej knižnice, kde bol knihovníkom kultúrne veľmi rozhľadený knihovník, starší Žid, ktorý prežil holokaust.

Hltala som postupne rôzne žánre od dobrodružných, detektívok a sci-fi literatúry až po klasiku. V knihe Námorník na koni od Jacka Londona, ktorý ma  zaujal svojim úžasným pracovným nasadením a cieľavedomosťou. Tam som sa prvýkrát stretla so slovom sociológia. Nevedela som, čo to znamená, ani mamka. Odporučila mi však, aby som sa pozrela do dobového slovníka cudzích slov, kde stálo, že ide o buržoáznu pavedu o spoločnosti.

A napokon ste sa stali sociologičkou.

Presne tak. Inšpiroval ma však aj príbeh vedkyne Marie Curie Sklodowskej a slovenskej astronómky Ľudmily Pajdušákovej. Mamke som vtedy hovorila, že pôjdem študovať astronómiu. Lákala ma romantická predstava observatória vysoko v horách a ona mi to sústavne vyhovárala, že tam bude osamote.

Viem, že ste povedali, že podmienky nikdy nie sú ideálne. Ale predsa sa vás opýtam,  v akom štáte by ste chceli žiť?

Keďže som kritická voči sociálnym utópiám, nebudem hovoriť o ideálnom štáte. V takých vždy figurovali aj strážcovia, ktorých úlohou bolo udržiavať vykonštruovaný ideálny svet a obmedzovať individuálnu slobodu.

Úplne by mi stačil štát, ktorý by fungoval v prospech väčšiny obyvateľov. V ktorom zákon platí pre každého, kde štát chráni svojich občanov a kde sa nik nemusí obávať nespravodlivého postihovania. Mám na mysli liberálne demokratickú spoločnosť, teda ústavnú demokraciu, ktorá garantuje občianske a politické slobody a dobrý životný štandard pre väčšinu obyvateľov.

Príliš mnohí ešte stále chápu demokraciu ako vládu väčšiny, ktorej je všetko dovolené. V liberálnej demokracii síce vládnu väčšinou zvolení reprezentanti, ale tí ústavne garantujú práva menšín. V takej spoločnosti je dobrá spoločenská atmosféra aj prajnosť.

Zároveň je v nej zredukovaný počet sociálne nezabezpečených ľudí. To znamená, že kompetentní a kvalifikovaní ľudia majú možnosť sa realizovať bez ohľadu na svoju politickú orientáciu. Tým, ktorí sa z rôznych dôvodov nedokážu o seba postarať, pomáha štát cez sociálne služby. Nenecháva ich vylúčených na okraji spoločnosti, pretože to má napokon nepriaznivé dôsledky pre všetkých. 

Tomuto modelu sa znova najviac približujú škandinávske krajiny, ktoré vykazujú najvyššiu úroveň všeobecnej medziľudskej a inštitucionálnej dôvery. Tá sa pohybuje na úrovni 60 % až 80 % v porovnaní s priemerom Európskej únie, kde sa miera dôvery pohybuje okolo 30 % pri významných regionálnych rozdieloch. Vysoká medziľudská dôvera v Škandinávii špecifickým sociálnym fenoménom, ktorý sa nedá mechanicky preniesť do iného historicko – kultúrneho kontextu.

Viem si predstaviť život v spoločnosti bez veľkých múrov, ktorá by bola založená na dodržiavaní základných hodnôt a jasnej geopolitickej orientácii, kde neprebieha neustále zápas, ktorým smerom sa máme ako krajina uberať.

Kto je Soňa Szomolányi?