Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Hana Hollá Kutlíková má za sebou rôzne výskumné projekty v zahraničí. Jedným z nich bol aj výskum mozgovej aktivity matiek, ktoré trpeli posttraumatickou stresovou poruchou v dôsledku násilia. Skúmala tiež, ako testosterón ovplyvňuje fungovanie ľudského mozgu a sociálne správanie. V súčasnosti sa so skupinou odborníkov venuje výskumu osamelosti na Slovensku. V našom rozhovore hovorí aj o tom, ako ju vníma a aký vplyv môže mať dlhodobý pocit osamelosti na ľudské zdravie.
V rozhovore s Hanou Hollou Kutlíkovou sa ďalej dozviete:
- prečo sa okrem psychológie rozhodla študovať aj neurovedy,
- čo ukázal výskum žien – matiek s posttraumatickou poruchou v dôsledku násilia,
- aký vplyv má testosterón na sociálne správanie,
- ako vplýva osamelosť na našu pohodu a zdravie,
- ako môžeme pristupovať k pocitu osamelosti v každodennom živote.
Čo vás inšpirovalo k štúdiu psychológie?
Odkedy si pamätám, vždy ma motivovala snaha porozumieť, prečo sa ľudia správajú tak, ako sa správajú. Fascinovalo ma, ako dvaja ľudia, ktorí sú vystavení rovnakej situácii, na ňu môžu reagovať rozličným spôsobom. Aj to ma doviedlo k uvedomeniu, že v našom vnútri sa odohráva niečo dôležité a neskôr aj k štúdiu psychológie.
Počas neho som si uvedomila, že samotná psychológia mi nedokáže odpovedať na všetky otázky. Chcela som vedieť, čo sa deje v našom mozgu, ako sa naše nehmatateľné zážitky pretavujú do biologických procesov a naopak. Preto som sa po bakalárskom štúdiu rozhodla študovať neurovedy.
Na Ženevskej univerzite ste sa venovali aj výskumu mozgovej aktivity matiek, ktoré trpia posttraumatickou stresovou poruchou v dôsledku domáceho násilia. Ako to prebiehalo?
Zaoberala som sa tam spracovaním sebavzťažných informácií. Skúmala som, ako každý spracúva informácie o sebe odlišne oproti informáciám, ktoré sa týkajú niekoho iného. Časť mozgu, ktorá v týchto procesoch zohráva dôležitú úlohu, je amygdala, ktorá zároveň spracúva emócie ako hnev, strach, úzkosť a ďalšie. Aj to je dôvod, prečo na seba zväčša používame „iný meter“ než na druhých ľudí.
„Ženy s posttramautickou stresovou poruchou majú zvýšenú aktivitu v časti mozgu, ktorá má na starosti reguláciu emócií. Musia vynaložiť viac mentálnej námahy na to, aby regulovali svoje emočné prežívanie v situáciách, ktoré sú pre bežného človeka síce náročné, ale nie neštandardné.„
Popri tom som absolvovala stáž na pracovisku, kde sme pracovali s matkami s posttraumatickou stresovou poruchou. Na výskume spolupracoval celý tím odborníkov – psychiatri, psychológovia a neurovedci. V rámci neho som mala na starosti sledovanie žien, u ktorých sme prostredníctvom funkčnej magnetickej rezonancie zaznamenávali aktivitu ich mozgu. Sledovali sme, ako ich mozog funguje v reakcii na rôzne medziľudské interakcie. Počas zaznamenávania ich mozgovej aktivity sme im púšťali scény z filmov s väčšou alebo menšou mierou ohrozenia. Následne sme naše pozorovania porovnávali so ženami, ktoré majú rovnako staré deti, ale nemali za sebou traumatizujúcu skúsenosť.
Čo sa vám vo výskume ukázalo?
Ukázalo sa, že ženy s posttramautickou stresovou poruchou majú zvýšenú aktivitu v časti mozgu, ktorá má na starosti reguláciu emócií. Tieto ženy musia vynaložiť viac mentálnej námahy na to, aby regulovali svoje emočné prežívanie v situáciách, ktoré sú pre bežného človeka síce náročné, ale nie neštandardné.
Ukázali sa aj ďalšie zaujímavé veci, ako napríklad takáto skúsenosť ovplyvňuje vzťah matky s jej deťmi a prežívanie detí. Hoci ich deti nemali priamu skúsenosť s traumatickou udalosťou, ktorá sa stala matke ešte predtým než prišli na svet, malo to vplyv na reaktivitu ich kortizolu – stresového hormónu, ktorý spôsobil, že mali problém zvládať stresujúce situácie. O tom, ako sa traumatizujúca skúsenosť prenáša na dieťa, by sa dalo rozprávať veľmi veľa.
Neskôr ste na Viedenskej univerzite skúmali, ako steroidné hormóny ovplyvňujú fungovanie ľudského mozgu a naše sociálne správanie. K čomu ste dospeli?
Na univerzitu vo Viedni ma pritiahla práca švajčiarskeho profesora Christopha Eiseneggra, ktorý sa zameriaval na neuroendokrinológiu a v tom čase založil svoju výskumnú skupinu vo Viedni. V rámci výskumu som sa zaoberala tým, ako testosterón ovplyvňuje naše správanie.
„Ukazuje sa, že ľudia, ktorí sa cítia osamelí, majú chronicky zvýšenú hladinu kortizolu a jeho dysregulovanú reaktivitu. Ide o hormón, ktorý je dôležitý pri spracúvaní stresujúcich udalostí. Ak jeho funkcia nie je optimálna, naruší sa napríklad spánkový rytmus.“
Testosterón je hormón, o ktorom má asi každý nejaké poznatky. U mužov sa napríklad často považuje za príčinu agresívneho správania. Náš výskum, ako aj ďalšie výskumy z posledného obdobia ukázali, že nie je úplne dobrý nápad vyhovárať sa na testosterón, ako na dôvod zvýšenej agresivity.
Spektrum ľudského správania, ktoré testosterón môže ovplyvniť, je oveľa širšie. Náš výskum ukázal, že to, ktorú konkrétnu formu správania testosterón zvýrazní, značne závisí aj od sociálneho kontextu. To znamená, že tento hormón nemusí podporovať len agresívne formy získavania sociálneho statusu. Keďže v našej spoločnosti existuje veľa foriem, ako môžeme získať sociálny status, testosterón môže podporiť aj prosociálne správanie.
Testosterón napríklad môže znížiť alebo zvýšiť fyziologickú reakciu na stres podľa toho, čo je v aktuálnej situácii adaptívne. Naše výskumy poukázali aj na flexibilnosť jeho vplyvu. To znamená, že nepriamo poukazujú aj na dôležitosť toho, čo je v danej spoločnosti považované za hodnotné a čo zvyšuje sociálny status. Pretože s najväčšou pravdepodobnosťou bude testosterón toto správanie posilňovať.
To znamená, že ak v spoločnosti dominuje drsnosť, ľudia sa skôr či neskôr podľa toho začnú správať?
Ak je v danej sociálnej skupine možné získať sociálny status drsnosťou a hulvátstvom, tak testosterón posilní toto správanie. Ak sociálny status získa skôr vzájomná pomoc jeden druhému, testosterón posilní prosociálnosť. A ak sa dá sociálny status získať nekonformnosťou, testosterón zvýši práve tú.
Môžete uviesť aj konkrétny príklad?
Robili sme výskum na vzorke mladých mužov v Rakúsku, v ktorom mali možnosť zarábať peniaze pre seba alebo pre neziskovú organizáciu podľa svojho výberu. Buď boli pritom pozorovaní alebo to robili v súkromí. Pravdou je, že keď sme pozorovaní, väčšinou sme prosociálnejší a správame sa lepšie jeden k druhému. Administrácia testosterónu však v tomto prípade akoby znížila takúto strategickú prosocialnosť, ktorá môže byť vnímaná ako submisívne a konformné správanie.
„Azda najviac ma fascinovali zistenia týkajúce sa tzv. transgeneračného prenosu. Prvýkrát, keď som počula o prenose transgeneračnej traumy, som si hovorila, čo je to za ezoterický koncept. Ako ma môže ovplyvňovať niečo, čo sa stalo tri generácie predo mnou?“
Naopak, keď veľmi podobný výskum robili napríklad v Číne, testosterón počas pozorovania zvyšoval práve prosociálne správanie.
Čomu sa venujete dnes?
V súčasnosti pripravujem s kolegami na Univerzite Komenského v Bratislave experimentálne štúdie skúmajúce osamelosť. Zameriame sa najmä na neurofyziologické koreláty osamelosti. Chceme sa napríklad pozrieť aj na to, ako náš mozog spracováva tváre. Ako ich spracúva u ľudí, ktorí sa cítia viac osamelí alebo u tých, ktorí sú menej osamelí.
Predchádzajúce výskumy napríklad naznačujú, že ľudia, ktorí sa cítia viac osamelí, môžu mať zvýšenú senzitivitu k výrazom, ktoré signalizujú istú hrozbu, napríklad hnev.
„Dlhodobá osamelosť môže viesť k dysregulácii uvoľnovania kortizolu, dôsledkom čoho môžu nastať problémy s imunitou alebo chronické zápaly.“
Z evolučného hľadiska má takáto senzitivita dôležitý význam. Nemali by sme zabúdať, že sociálne vylúčenie kedysi znamenalo smrť. Jednotlivec prežil bez svojho kmeňa len veľmi ťažko. Bolo teda dôležité vedieť rozoznať, ktoré správanie je pre členov spoločenstva prijateľné a ktoré nie. Je možné, že čiastočne či dočasne vylúčení jedinci sa vďaka zvýšenej ostražitosti a úprave správania vyhli ďalšiemu vylúčeniu. V súčasnom spoločenskom usporiadaní však prílišná citlivosť na náznaky negatívnej spätnej väzby môže ľuďom sťažiť možnosť vyjsť zo sociálnej izolácie a nadviazať sociálne kontakty.
Ako by ste definovali osamelosť vlastnými slovami?
Osamelosť vnímam ako situáciu, keď sa človek necíti byť dostatočne videný a vnímaný vo svojej rozmanitosti a autentickosti. Osamelí sa môžeme cítiť vtedy, keď pre niečo subjektívne nevieme nadviazať dostatočne dobrý kontakt s druhými ľuďmi alebo aj sami so sebou.
Ako môže osamelosť vplývať na našu pohodu a zdravie?
V súčasnosti sa veľa skúma, ako môže osamelosť viesť k biologickým zmenám v našom organizme. Konzistentne sa napríklad ukazuje, že ľudia, ktorí sa cítia osamelí, majú chronicky zvýšenú hladinu kortizolu a jeho dysregulovanú reaktivitu. Ide o hormón, ktorý je dôležitý pri spracúvaní stresujúcich udalostí. Ak jeho funkcia nie je optimálna, môže to viesť k mnohým rôznorodým následkom. Napríklad sa naruší spánkový rytmus.
Kortizol v našom tele plní aj protizápalové účinky. Pokiaľ je však chronicky zvýšený, môže to viesť k rôznym chronickým zápalovým ochoreniam. Napríklad reumatickej artritíde alebo diabetes typu 2. Cestu biologických reakcií od osamelosti až po prejav samotného ochorenia ešte celkom presne nepoznáme, no máme o nej indície.
Čo teda môže spôsobiť dlhodobá osamelosť?
Ako som spomenula, dlhodobá osamelosť môže viesť k dysregulácii uvoľnovania kortizolu, dôsledkom čoho môžu nastať problémy s imunitou alebo chronické zápaly. Okrem toho osamelosť zvyšuje aktivitu sympatického nervového systému, ktorý riadi činnosť srdca. Jeho neprimeraná aktivácia potom vedie k zvýšeniu krvného tlaku a zvýšenej pravdepodobnosti vzniku srdcových ochorení.
Aktivácia osi HPA (hypotalamus-hypofýza-nadobličky), ktorá v našom každodennom bežnom fungovaní reguluje naše reakcie na stresujúce podnety a aktivácia sympatického nervového systému zvyšuje ostražitosť počas sociálnych interakcií. To môže za určitých okolností šťažiť aj vyhľadávanie sociálnych kontaktov. Dlhodobá prílišná aktivácia týchto systémov zároveň zhoršuje funkciu hipokampu, dôležitého pamäťového centra v mozgu. To môže viesť k neuroinflamáčným procesom, ktoré v neskoršom veku môžu vyústiť aj do vzniku Alzheimerovej podoby alebo iných foriem demencie.
Pôsobili ste už v rámci rôznych výskumov. Ktoré zistenie bolo pre vás najviac prekvapivé?
Azda najviac ma fascinovali zistenia týkajúce sa tzv. transgeneračného prenosu. Prvýkrát, keď som počula o prenose transgeneračnej traumy, som si hovorila, čo je to za ezoterický koncept. Ako ma môže ovplyvňovať niečo, čo sa stalo tri generácie predo mnou? Výskumy však ukazujú, že u potomkov ľudí, ktorí boli prisťahovalcami, sa napríklad častejšie vyskytuje schizofrénia. U potomkov ľudí, ktorí prežili hladomor, sa zase objavuje viac kardiovaskulárnych ochorení. Deti ľudí, ktorí prežili holokaust, majú zmenenú citlivosť organizmu voči kortizolu. Podobný druh dôsledkov zažitia traumy som popisovala aj u detí žien, ktoré zažili domáce násilie.
Naše DNA sa skúsenosťami nemení, ale to čo zažijeme, môže zmeniť tzv. epigenetické faktory, ktoré ovplyvňujú, či a ako sa genetický kód prejaví. Tieto epigenetické zmeny sú potom dedičné a môžu sa prenášať na ďalšie generácie
Ako môže bežný človek pristupovať k osamelosti?
Podľa mňa je dôležité, aby sme si uvedomili, že v určitej miere sú všetky tieto pocity a emócie prirodzenou súčasťou našej ľudskej skúsenosti a že by sme od nich nemali utekať. Signalizujú nám čosi dôležité, čo sa odohráva v našom vnútri.
Ak si urobíme priestor na to, že ich budeme počúvať, nemusia nás v počiatočnom štádiu paralyzovať, ale môžu byť pre nás dôležitým motivátorom pre zmenu, či už nášho vnútorného nastavenia alebo vonkajších okolností.
Ak by ste niečo mohli zmeniť na Slovensku v oblasti, v ktorej pôsobíte, čo by to bolo?
Jedným z dôvodov môjho odchodu zo Slovenska bolo, že keď som chcela prísť s niečím novým, väčšinou som dostala odpoveď, že sa nemám toľko snažiť, že je to zbytočná námaha. V zahraničí som prišla ako neznáma mladá študentka za svojím profesorom a ako prvé sa ma opýtal, čo potrebujem na to, aby som svoj projekt úspešne dotiahla do konca.
Keď som sa ho opýtala, čo mám urobiť ja, nedal mi zoznam literatúry alebo pravidiel, ale povedal mi: „Majte otvorenú myseľ.“ Namiesto hľadania dôvodov, prečo sa niečo nedá, sme teda hľadali spôsoby a riešenia, ako sa veci robiť dajú. Mám šťastie, že aktuálne v takom tíme môžem na Slovensku pracovať. Považujem tiež za dôležité, aby bol študent viac prítomný vo výskumnej sfére. Navyše mám pocit, že nám chýba akási dôslednosť v porovnaní s germánskymi krajinami. To je niečo, čo by výskumu na Slovensku veľmi pomohlo. A potom sú tu ďalšie systémové veci a téma financovania vedy a pod.
Každý výskum si vyžaduje veľa trpezlivosti, keďže v ňom človek hneď nevidí výsledky. Neodrádza vás to niekedy?
Áno, to je taký údel výskumníka. Predstavte si, že pracujete na malom kúsku veľmi veľkej veci. Celé to vedecké snaženie sa deje na malom čriepku mozaiky, ale v skutočnosti je to niečo obrovské, čo nás jednotlivcov presahuje. To je niečo, čo ma fascinuje. Človek k tomu potrebuje aj istú dávku pokory. No, ak na niečo prídeme, vždy ma to poteší a motivuje, aby som mohla ísť ďalej.
Kto je Hana Hollá Kutlíková?
Hana Hollá Kutlíková vyštudovala bakalárske štúdium psychológie na Univerzite Komenského v Bratislave. Magisterský titul v odbore neurovedy získala na Ženevskej univerzite, kde sa venovala aj výskumu mozgovej aktivity matiek trpiacich posttraumatickou stresovou poruchou. Doktorandské štúdium absolvovala na Viedenskej univerzite v odbore biologická psychológia, kde skúmala vplyv steroidných hormónov na fungovanie ľudského mozgu a sociálne správanie. V súčasnosti pôsobí na katedre psychológie FIF UK, kde sa venuje skúmaniu biopsychologických mechanizmov motivácie a rozhodovania v sociálnych prostrediach. Pôsobí tiež ako výskumníčka experimentálneho neurovedného výskumu v rámci projektu DISCONNECT, ktorého cieľom je preskúmať osamelosť a sociálnu izoláciu na Slovensku.