Autorka: Petra Nagyová, Foto: Jakub Steinecker
Projekt DISCONNECT sa zameriava na výskum osamelosti a sociálnej izolácie ohrozených skupín ľudí na Slovensku. Júlia Hysi a Sebastián Petreje hovoria, aké inovatívne metódy využívajú vo výskume. V rámci neho zbierajú dáta od participantov aj prostredníctvom mobilnej aplikácie a špeciálnych náramkov. Hovorili sme aj o tom, ako nám v budúcnosti môžu pomôcť digitálne technológie v klinickej praxi pri prevencii osamelosti.
V rozhovore sa tiež dozviete:
- aké uplatnenie majú mladí psychológovia na Slovensku,
- čo všetko možno skúmať prostredníctvom digitálnych technológií,
- ako reagujú participanti na takýto typ testovania,
- aký prínos má práca na rozsiahlom výskume osamelosti a sociálnej izolácie,
- aké sú riziká hrania digitálnych hier a ako sa prejavuje extroverzia v každodennom živote.
Ako vnímate osamelosť?
Sebastián Petreje: Osamelosť vnímam ako nepríjemný až skľučujúci pocit, ktorý človek môže zažívať aj napriek tomu, že má okolo seba blízkych a priateľov. Nemusí byť sociálne izolovaný na to, aby sa cítil vo vzťahoch osamelý. Akoby mu niečo v kontakte s druhými chýbalo, niečo hlbšie, čo môže byť z rôznych príčin.
Júlia Hysi: Osamelosť vnímam ako problém, o ktorom sa v spoločnosti málo hovorí. Hoci povedomie medzi mladými o psychických problémoch rastie, téme osamelosti sa venujeme iba okrajovo.
Aj napriek tomu, že v našej epidemiologickej štúdii mladí nepatrili medzi výrazne rizikovú skupinu, zahraničné výskumy ukazujú, že sú ohrození osamelosťou. Môže to byť spôsobené aj tým, že to nie je spoločenská téma. Často sa domnievame, že mladí sú prepojení cez sociálne siete, opak však môže byť pravdou.
Obaja sa venujete dlhodobému výskumu osamelosti a sociálnej izolácie ľudí na Slovensku. Čo konkrétne skúmate?
Júlia: V rámci výskumu osamelosti sa snažíme zisťovať každodenné prežívanie participantov prostredníctvom používania mobilnej aplikácie a špeciálnych náramkov. S kolegyňami zároveň realizujeme aj experimentálne merania s ďalšími vybranými participantmi v laboratóriu.
Ako vyzerá takéto testovanie v praxi?
Sebastián: Testovanie s digitálnymi technológiami trvá tridsať dní. Sledovaný participant nosí na ruke náramok, ktorý zachytáva jeho fyziologické prejavy, ako je fyzická aktivita alebo kvalita spánku. Počas dňa reaguje na notifikácie v mobilnej aplikácii.
„Mnohí participanti sa učia byť pozornejší voči sebe, keďže im počas dňa cez mobilnú aplikáciu prichádzajú notifikácie. Zároveň môžu využiť rôzne návody, ako sa počas dňa cítiť lepšie.“
Priebežne si zaznamenáva, ako sa cíti – či je spokojný, v strese, cíti sa smutný alebo vníma únavu. Všetky zozbierané dáta následne analyzujeme.
A v čom je využívanie aplikácií prínosné?
Júlia: Využívanie aplikácií je bežné aj v zahraničí a čoraz viac sa hovorí o ich využití v klinickej praxi. Ich výhodou je, že môžeme sledovať zmeny prežívania participantov v čase. Vieme tak dobre zachytiť variabilitu prežívania konkrétneho človeka. Ak sa napríklad niekto cítil osamelý, môžeme zistiť, čo predchádzalo jeho pocitom – či to bol kontakt s niekým alebo istá zažitá situácia. Ak niekto povie, že dobre spal, jeho subjektívnu výpoveď môžeme na konci testovania porovnať s kvalitou spánku zaznamenanou na náramku.
Nemajú ľudia z testovania obavy?
Sebastián: Ľudia sa nášho výskumu zúčastňujú dobrovoľne. Najprv ich vždy oboznámime s konkrétnymi krokmi. Vyplnia vstupné dotazníky, pomôžeme im nainštalovať aplikáciu a ukážeme im, ako funguje spolu s náramkom. Účastníci môžu, samozrejme, z výskumu kedykoľvek odstúpiť.
Júlia: Po testovaní nám odovzdajú zariadenia a urobíme s nimi výstupný dotazník. Zaujímajú nás ich skúsenosti a postrehy. S niektorými vybranými účastníkmi plánujeme uskutočniť hĺbkové rozhovory, v ktorých sa ich chceme podrobnejšie pýtať aj na to, či by sa podľa nich mohla využívať mobilná aplikácia aj v klinickej praxi.
Sebastián: Ukazuje sa, že v niektorých prípadoch by mohli byť získané dáta užitočné pri cielenejšom prístupe k liečbe a lepšom pochopení pacientovho prežívania.
Ako sa dostávate k participantom?
Júlia: Pracujeme s databázou kontaktov, ktoré získavame prostredníctvom psychiatrov a psychológov. Kým sa k nám tieto kontakty dostanú, opýtajú sa najprv klientov, či by chceli s nami participovať na výskume. Ak súhlasia a sú pre nás vhodnou vzorkou, oslovíme ich.
„Výskum osamelosti má v našich podmienkach veľký význam, pretože nám prinesie dôležité dáta, na základe ktorých sa budú môcť navrhovať cielenejšie stratégie a intervencie na prevenciu osamelosti rizikových skupín.“
Dostáva sa vám od nich spätná väzba?
Júlia: Spätná väzba participantov je v celku dobrá. Keďže cez mobilnú aplikáciu im počas dňa prichádzajú notifikácie, mnohí sa učia byť pozornejší voči sebe. Zároveň im prostredníctvom aplikácie ponúkame aj malé intervencie v podobe motivačných citátov alebo krátkych relaxačných cvičení. V aplikácii tak môžu využiť rôzne návody, ako sa počas dňa cítiť lepšie.
Čo pre vás znamená, že môžete participovať na výskume takéhoto rozsahu?
Júlia: Som veľmi rada, že môžem pracovať na univerzite. Či už ide prínos vo výskumnej činnosti a prácu s nástrojmi v laboratóriu, je to veľká príležitosť učiť sa. Byť súčasťou projektu ako je DISCONNECT má veľký zmysel, pretože má dosah na našu spoločnosť a v téme osamelosti a sociálnej izolácie sa budeme môcť pohnúť ďalej. Navyše sa na ňom podieľa veľa skúsených odborníkov, ktorým ide o to, aby sme v tejto téme dosiahli na Slovensku zmenu k lepšiemu.
Sebastián: Účasťou na výskume získavame skúsenosti do budúcna. Výskum osamelosti má v našich podmienkach veľký význam, pretože nám prinesie dôležité dáta, na základe ktorých sa budú môcť navrhovať cielenejšie stratégie a intervencie na prevenciu osamelosti rizikových skupín.
Sebastián, venujete sa aj téme digitálnych závislostí, konkrétne poruche hrania digitálnych hier. Prečo?
Sebastián: Ide o novú formálnu psychiatrickú diagnózu, ktorá bola nedávno pridaná do klasifikačných systémov. V zahraničí už existuje veľa výskumov, ktoré sa jej venujú. Mojím cieľom bolo urobiť prierezový výskum, ako sme na tom v hraní počítačových hier na Slovensku. Venoval som sa v ňom dospelým ľuďom od 18 rokov. Ukázalo sa, že záujem o hranie digitálnych hier rastie a sú za tým rôzne faktory.
Hry sú dnes čoraz viac atraktívnejšie. Sú cielene robené tak, aby angažovali hráčov a aby pri nich trávili čo najviac času a vtiahli ich do virtuálneho sveta. Ide predovšetkým o zábavnú formu relaxu, ktorá je pomerne rýchlo dostupná z pohodlia domova.
Ako sa prejavuje závislosť na digitálnych hrách a aké má dopady?
Za hraním sa často ukrýva motív úniku z reality, pričom hranie hier máva neraz prednosť pred inými aktivitami. Porucha z hrania digitálnych hier sa prejavuje najmä zníženou kontrolou nad hraním – a teda zvýšenou frekvenciou hrania a záujmom človeka o hry.
Júlia, vy ste zase skúmali, ako sa extroverzia prejavuje v každodennom živote. Na aké poznatky ste prišli?
Júlia: Pri extroverzii ako osobnostnej črte ma predovšetkým zaujímalo, ako sa prejavuje v každodennom živote. Prostredníctvom svojho výskumu som zisťovala, či extrovertnejší ľudia častejšie vyhľadávajú rôzne spoločenské situácie alebo sa v nich cítia lepšie než introverti. Hovorí sa, že extroverti sa cítia lepšie v spoločnosti a introverti zase skôr osamote. Ukázalo sa však, že obe skupiny sa v spoločnosti cítili lepšie.
„Využívanie aplikácií je bežné aj v zahraničí a čoraz viac sa hovorí o ich využití aj v klinickej praxi. Aj takýmto spôsobom môžeme sledovať zmeny prežívania participantov v čase. Ak sa napríklad niekto cítil osamelý, môžeme zistiť, čo predchádzalo jeho pocitom – či to bol kontakt s niekým alebo istá zažitá situácia.“
Rozdiel bol v tom, že extroverti sa v porovnaní s introvertmi cítili lepšie vo všeobecnosti. Zažívali viac pozitívnych pocitov, či už s druhými alebo aj sami. Tieto výsledky, prirodzene, nemožno zovšeobecňovať.
Je však zaujímavé, že na podobný trend poukazujú aj iné výskumy. Zachytávanie prežívania človeka v reálnom čase má svoj prínos. Ukazuje nám aj to, že ľudskú psychiku ešte nemusíme mať prebádanú tak dobre, ako sme sa nazdávali.
Je pre mladých psychológov jednoduché uplatniť sa v praxi?
Júlia: Závisí od odvetvia. Čerství absolventi v klinickej oblasti však ťažko nachádzajú uplatnenie, keďže väčšiu šancu na uplatnenie majú tí, ktorí sú už zaradení v konkrétnej špecializácii alebo v psychoterapeutickom výcviku.
Na druhej strane by som nikdy nepovedala, že raz budem robiť výskum. Nadchol ma natoľko, že by som sa mu v budúcnosti rada venovala.
Sebastián: Rovnako ma baví výskum, aj práca psychológa v ambulancii. V budúcnosti si viem predstaviť, že by som skĺbil oba. Iba vyštudovať psychológiu nestačí. Aj preto si chcem dokončiť klinickú špecializáciu a rovnako absolvovať dlhodobý psychoterapeutický výcvik. Takisto si viem predstaviť učiť na škole.
Kto je Júlia Hysi?
Vyštudovala psychológiu na Katedre psychológie FiF UK v Bratislave, kde pôsobí aj ako ako vedecko-výskumná pracovníčka. V rámci projektu DISCONNECT zastrešuje organizáciu výskumu osamelosti a sociálnej izolácie, samotný výskum i jeho administráciu.
Kto je Sebastián Petreje?
Vyštudoval jednoodborovú psychológiu na FIF UK v Bratislave. V súčasnosti pracuje ako psychológ v ambulancii klinickej psychológie a pôsobí tiež ako výskumník v projekte DISCONNECT. Výskumne sa zaujíma aj o digitálne závislosti a v praxi sa chce naďalej rozvíjať v psychoterapii.