Medzi osamelosťou a samotou je rozdiel. Najmä v tom, že pre samotu sa zvyčajne rozhodujeme. V osamelosti však človek zostáva napospas sám sebe, pretože tam nie je nikto, kto by ho vnímal. Aj preto vie byť bolestivá, tvrdí klinická psychologička a psychoterapeutka Petra Brandoburová. K osamelosti podľa nej prispieva aj digitalizácia, pod vplyvom ktorej sa menia naše vzťahy. S tlakom na individualizmus zabúdame na ich dôležitosť ako základnú životnú premisu.
S Petrou Brandoburovou sme sa rozprávali:
- čo nám ukázala pandémia,
- v čom spočíva úspešná psychoterapeutická práca,
- čo jej priniesla práca s ľuďmi v seniorskom veku a s ľuďmi, ktorí prežili holokaust,
- aký význam má bezpečná vzťahová väzba v živote človeka,
- aký je rozdiel medzi osamelosťou a samotou,
- prečo sa na Slovensku realizuje veľký výskum osamelosti a sociálnej izolácie,
- ako sa menia naše vzťahy v dôsledku digitalizácie,
- či vieme dostatočne narábať so sociálnymi sieťami a čo znamená „falošná identita”.
Čo odkryla pandémia COVID-19 v rámci psychoterapeutickej práce?
Pandémia nám podľa mňa priniesla do životov tri veci. Išlo o veľkú životnú udalosť, ktorá je neopakovateľná a pre mnohých traumatizujúca. Priniesla nárast úzkostných alebo iných psychických porúch. Ľudia zrazu cez priamy zážitok zistili, že úzkosť sa netýka len istých ohraničených skupín, ktoré navštevujú špecialistov, ale v nejakej forme sa týka nás všetkých. Aj takýmto spôsobom došlo k uvoľneniu bariér a stigmy ohľadne psychoterapie. Mnohí pochopili, že mať terapeuta je v poriadku a že duševné zdravie si podobne ako fyzické zaslúži našu pozornosť.
Čo je pre vás predpokladom úspešnej terapie?
Bez ohľadu na to, s akými metódami a postupmi pracujeme, najdôležitejšie je vytváranie vzťahu medzi terapeutom a klientom. Práve tento vzájomný vzťah prispieva k veľkému percentu úspešnosti akejkoľvek psychoterapie.
„Osamelosť by som charakterizovala ako istý vnútorný pocit, ktorý sa dostaví, ak zostávame s našimi vnútornými svetmi sami so sebou a niečo nám chýba. Každý z nás má v sebe potrebu byť druhými videný alebo rozpoznaný.„
Ak si hľadáme vhodného terapeuta, je dôležité, aby bol kvalifikovaný, mali sme o spôsobe jeho práce dostatok pre nás významných informácií a aby pracoval v súlade s etikou profesie. Ľudia, ktorí sú nešťastní alebo sa v živote nemajú dobre, si často hľadajú cesty, ako si uľaviť od nepríjemných pocitov a sú otvorení mnohým nedostatočne overeným či alternatívnym prístupom k liečbe. Naša profesia sa však riadi odbornými postupmi a legislatívnymi nariadeniami výkonu povolania, ktoré majú dôležitý význam pre ochranu konkrétnych ľudí, ktorých sprevádzame. Nie sú výmyslom posledných desiatich rokov.
Mnohí psychoterapeuti tvrdia, že aj v dôsledku pandémie sú vyťažení a unavení. Ukázalo sa, že ich na Slovensku nemáme dosť.
Myslím si, že sa v spomínanom období odkryla práve poddimenzovanosť psychiatrickej a psychoterapeutickej starostlivosti na Slovensku. Pravdou je, že je nás naozaj málo aj v dôsledku systémových podmienok na vzdelávanie alebo pôsobenia v odbore. Reflektovali sme na to a v tejto oblasti sa už nejaké zmeny dejú.
Mám nádej, že pripravovaná reforma zákona o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti zapracuje v plnej miere stanoviská a odporúčania jednotlivých odborných psychoterapeutických spoločností. Intenzívna diskusia prebieha v otázke zrovnocenenia postavenia psychoterapie naprieč oblasťami jej výkonu. Psychoterapeuti a psychoterapeutky pôsobia rovnako významne nielen v zdravotníctve, ale aj v iných rezortoch. Sama som zvedavá na finálnu podobu znenia tohto zákona.
Ak by ste sa dnes rozhodovali, vybrali by ste si znova štúdium psychológie?
Už na strednej škole ma bavili predmety, ktoré sýtili moju zvedavosť o ľuďoch a svete. Prirodzene som sa rozhodovala medzi filozofiou, psychológiou a žurnalistikou. Neviem, či by som si dnes vybrala inak. Tým, že sa venujem aj neuropsychológii, sa niekedy zamýšľam, aké by to bolo, keby bola neurológia mojím hlavným odborom. Vždy sa však vrátim k tomu, že pre výlučne medicínsky prístup nie som osobnostne disponovaná.
„Ak sa človek snaží vystupovať voči druhým neautentickým spôsobom, niekde si ho to skôr či neskôr dobehne. Nedá sa stráviť celý život v nejakej ilúzii alebo hrať rolu ako v nejakom divadelnom predstavení.“
Psychológia sa napokon prepája s filozofiou i žurnalistikou, keďže je v mnohom aj o vedení hlbokých rozhovorov a skúmaní rôznych životných postojov. Najviac ma v nej baví, za akých podmienok sa medzi terapeutom a klientom dokáže vytvoriť terapeutický vzťah a ako sa môže stať zdrojom pozitívnej zmeny.
Dodnes pôsobíte v Centre MEMORY, ktoré sa zameriava na pomoc seniorom a už počas štúdia na vysokej škole ste sa začali venovať ľuďom vo vyššom veku. Prečo?
Počas štúdia som si uvedomila, že sa minimálne venujeme problémom tejto vekovej skupiny a že psychológia, ktorá preskúmava dôležité oblasti nášho života, je vo vzťahu k seniorskému veku trochu „macošská“. Sama mám veľký vzor v ženách vyššieho veku, ktoré ma významným spôsobom formovali. Rada by som spomedzi nich spomenula mená ako Serafína Dohňanská, Margita Buociková a Mária Čunderlíková.
Aj z tohto dôvodu som si počas doktorandského štúdia vybrala prácu s ľuďmi vo vyššom veku, ktorá ma skutočne napĺňala. V súkromnej psychoterapeutickej praxi však posledné roky čoraz viac pracujem s mladými dospelými s rôznymi vývinovými traumami.
Nedá mi však nespomenúť, že ste v minulosti pracovali aj s ľuďmi, ktorí prežili holokaust alebo zažili perzekúcie. Čomu vás práca s nimi naučila?
Táto skúsenosť je pre mňa až intímna. Ak by som však mala zodpovedať vašu otázku, stretnutia s nimi mi priniesli do života mnohé skutočné príbehy nezdolnosti ľudí v každodennom živote. Obdivovala som ich drobné hodnotové postoje. To, ako človek dokáže aj vďaka ťažkej skúsenosti uchopiť svoj život úplne inak, zmysluplne ho prioritizovať a nevenovať energiu dlhoročným pretrvávajúcim konfliktom alebo škriepkam.
Ďalšia dôležitá vec, ktorú som sa naučila od ľudí vo vyššom veku, bola láskavosť. Ako sa dokázali pozerať na svoje skúsenosti svojím vlastným pohľadom. Ani neviem, kto bol niekedy komu terapeutom. Či boli skôr moji klienti terapeutickí voči mne a mojim začínajúcim pokusom pri nadväzovaní terapeutického vzťahu alebo či som to bola ja, kto im snáď prinášal oživenie, hlbokú pozornosť a úprimný záujem.
V psychológii sa často hovorí o potrebe vytvárania bezpečnej vzťahovej väzby. V čom spočíva jej význam?
Predstavte si dieťa, ktoré sa narodí na svet. Samo o sebe by neprežilo. Je úplne závislé od okolitého sveta. To, ako sa ho učí rozpoznávať a vnímať, mu ukazuje, akým miestom je pre jeho život. Jeho pohľad na svet veľa závisí od skúseností, ktoré prichádzajú cez emočný kontakt s inou osobou. Tou najdôležitejšou je matka alebo druhý rodič, prípadne iný opatrovateľ. Prostredníctvom toho, čo zažíva v kontakte s nimi, sa tvorí aj jeho základný rámec vnímania sveta.
Ak je dieťa pocikané, hladné a je tam niekto, kto k nemu príde, utíši jeho plač, dá mu najesť a postará sa o jeho potreby, naučí sa, že svet je bezpečné miesto. Vníma, že môže dávať najavo svoje potreby, ktoré sú uspokojené. Dokáže privolať niekoho na pomoc. Niekedy sa, bohužiaľ, stáva, že dieťa takýto pocit bezpečia a kvalitu vzájomných vzťahov nezažije. Prípadne mu je ublížené, či už psychicky alebo fyzicky, čím vzniká narušenie jeho základného vzťahu voči svetu.
Ak zažijeme podobnú skúsenosť, nesieme si ju so sebou. Ovplyvňuje nás to v tom, ako pristupujeme k iným vzťahom. Fungujeme teda už s istou hypotézou alebo v akomsi nastavení, čo nás čaká, ak sa dostaneme do kontaktu s cudzími ľuďmi.
Ako so vzťahovou väzbou pracujete v terapii?
Som certifikovanou psychoterapeutkou v Katatýmne-imaginatívnej psychoterapii. V terapii často pracujeme s ľuďmi, ktorým sa nedostalo veľa pozornosti. Prípadne sa narušila ich vzťahová väzba s najbližšími. Počas terapie sa ju učíme obnoviť. To znamená, že správanie zo strany psychoterapeuta môže byť láskavé a pozorné voči potrebám druhého a oslovovať jeho emócie, môže si prežiť aj iný spôsob vzťahovania sa druhého k nemu (tzv. emočná korektívna skúsenosť). Prípadne osvojiť si nové stratégie vlastného správania či riešenia situácií konfliktov alebo frustrácie.
„Rozdiel medzi osamelosťou a samotou je v tom, že pre samotu sa zvyčajne rozhodujeme, môže mať rôzne podoby. V osamelosti zostáva človek napospas sám sebe, pretože tam nie je nikto, kto by ho vnímal, rozpoznával a bol s ním v kontakte. Osamelosť vie byť bolestivá.„
Ideálnym cieľom terapie je, aby človek vo vzťahu s terapeutom mohol zažiť svoje emocionálne zranenie, bolesť alebo negatívnu skúsenosť a reakciu druhého naň iným a láskavejším spôsobom. Nie je v našich silách zmeniť minulosť, ale môžeme spoločne preskúmať, čo z nej má význam, aby ovplyvňovalo budúce. Aby zažil, že to môže mať v živote aj inak.
Aký vplyv majú naše vzťahy z detstva pri nadväzovaní zdravých vzťahov v dospelosti?
Naša osobnosť má aj vrstvu, ktorá je veľakrát nevedomá. Niektorí ľudia sa dokážu určitým spôsobom neustále opakovať vo vzťahoch. Stále si hľadajú partnera, ktorý ich napokon opustí alebo sa k nim správa neželateľným spôsobom. Inokedy partner mlčí a nechce sa rozprávať. V terapii sa snažíme porozumieť tomu, prečo isté situácie vznikajú a prečo sa opakujú. Či by to môže súvisieť aj rannými zážitkami alebo s poruchou vzťahovej väzby.
Ak sa mu to deje dlhodobo a opakovane počas niekoľkých rokov, môže to byť jedna z tém. V našom výskume osamelosti, ktorý realizujeme na katedre psychológie, nás vzťahová väzba zaujíma. Budeme sa na ňu pýtať ľudí žijúcich v sociálnej izolácii alebo osamelých.
Musím povedať, že najmä u mladých dospelých evidujeme častý výskyt pocitu osamelosti. Hoci máme rôzne hypotézy, prečo je to tak, radi by sme hlbšie prostredníctvom výskumných dát identifikovali príčiny. Cieľom nie je osamelosť liečiť ako nejakú chorobu, ale prehĺbiť naše poznanie, čo by ešte viacej mohlo umožniť žiť zmysluplné interakcie a vzťahy, čo tomu konkrétnym ľuďom pomáha alebo naopak bráni.
Výskum osamelosti realizujete v rámci projektu DISCONNECT. V čom sa vám téma osamelosti javila ako dôležitá?
Som veľmi rada, že túto tému riešime. Osamelosť a sociálna izolácia sa týka veľkého množstva ľudí, s ktorými osobne pracujem a je dôležité, aby sme sa jej venovali. S pocitom osamelosti som sa stretla už u ľudí vo vyššom veku. Je u nich výrazne zastúpený.
Ďalšou kategóriou pacientov, s ktorými sa pravidelne stretávam, sú mladí dospelí. Väčšinou ide o mladých ľudí, ktorí majú chronifikované psychické alebo psychiatrické ochorenie, v dôsledku čoho sú izolovaní a chýbajú im sociálne zručnosti, aby si vedeli vytvárať vzťahy.
Tým, že ako psychologička pracujem aj v zdravotníckom systéme v rajónovej ambulancii a pôsobím aj na univerzitnej klinike i neziskovej organizácii, viem, ako funguje systém na konkrétnych úrovniach. Analýza verejných politík mi nie je cudzia, preto mi prišlo úplne prirodzené, aby sme priniesli návrhy zlepšení a isté opatrenia, ktoré by pomohli ľuďom zdolať osamelosť a sociálnu izoláciu.
„S tlakom na individualizmus, kedy sme hodnotovo často nastavení tak, aby sme sa spoliehali sami na seba a plnili si sny a boli úspešní, zabúdame na dôležitosť vzťahov ako základnú životnú premisu.“
Inovátorstvo a hľadanie nových možných riešení v systéme ma vždy zaujímalo. Považujem za dôležité, aby sa zlepšovala naša prax naprieč rôznymi spektrami. Poviem taký príklad. Ak mám pacienta, ktorého jediný kontakt alebo jediný pravidelný vzťah je vzťah s terapeutom, pretože to inak nevie, nemôže, hanbí sa, má sociálnu fóbiu alebo nedostatok reálnych príležitostí pre kontakt v komunite, to sú pre mňa impulzy a motivácia k tomu, aby sme sa tomu v spoločnosti venovali a menili veci k lepšiemu.
Ako by ste opísali osamelosť?
Osamelosť by som charakterizovala ako istý vnútorný pocit, ktorý sa dostaví, ak zostávame s našimi vnútornými svetmi sami so sebou a niečo nám chýba. Každý z nás má v sebe potrebu byť druhými videný alebo rozpoznaný. To, čo všetci potrebujeme, aby sme sa dobre vyvíjali podľa klasickej psychodynamickej teórie je tzv. lesk v očiach matky. To znamená, aby tam pre nás bola iná osoba, v ktorej rozpoznávame, že sme pre niekoho dôležití, že nás niekto vníma, počuje a že na nás záleží. Ak sa napríklad idem pozrieť na školskú besiedku svojho dieťaťa, vidí tam toho druhého, ako ho so záujmom sleduje, kto ho oceňuje a vidí, že pre niekoho iného je jeho existencia dôležitá.
Rozdiel medzi osamelosťou a samotou je v tom, že pre samotu sa zvyčajne rozhodujeme, môže mať rôzne podoby. V osamelosti zostáva človek napospas sám sebe, pretože tam nie je nikto, kto by ho vnímal, rozpoznával a bol s ním v kontakte. Osamelosť vie byť bolestivá, náročná, no môže byť aj impulzom k zmene. Máme v sebe snahu ju prekonávať.
Prispieva k osamelosti aj digitalizácia?
Som veľkou fanúšičkou evolučnej psychiatrie, podľa ktorej na to, aby ľudstvo mohlo prežiť, potrebujeme žiť v skupinách. Zdieľané rodičovstvo je napríklad jednou z foriem tejto spolupráce. Zároveň sme sa medzi sebou naučili deliť sa o vedomosti, informácie a myšlienky. Dokážeme medzi sebou zdieľať aj emócie a to nás robí ľudskými.
Aby sa dieťa mohlo v živote učiť a zdravo vyvíjať, potrebuje voľnú hru. Potrebujeme sa tiež rôznymi formami, napríklad sledovaním či v kooperácii, učiť od iných a byť s nimi v priamom kontakte. To znamená, že viem, čo prežívam a viem, ako to na druhého vplýva. Učím sa rozmýšľať o vnútorných stavoch druhého, čím sa rozvíja moja teória mysle a schopnosť empatizácie.
V dobe digitalizácie sa deje to, že dieťa tieto podmienky pre svoj vývoj často nemá, pretože je odložené k telefónu ešte skôr než sa vôbec naučí rozprávať. Keď som hovorila o lesku v očiach matky, ktorá sa sústredeným pohľadom pozerá na dieťa, učí ho vlastne mentalizovať, keď mu vraví: „Vidím, že si smutný, tečie ti slza. Poď ja ťa utíšim.“
Ako sa naše vzťahy menia pod jej vplyvom?
Dnes sa spôsob našich interakcií mení. Dieťa je zrazu posadené pred tablet. Alebo v intímnych chvíľach, keď matka kojí, nevenuje pozornosť dieťaťu, pretože namiesto toho pozerá do telefónu. Americká sociologička Sherry Turkle v kontinuálnom výskume sleduje dopad technológií, ktoré nás zmenili od čias toho pôvodného nadšenia. Jej práce sú pre mňa nesmierne inšpirujúce. Určite si mnohí pamätajú, keď prišli sociálne siete a mnohí považovali Facebook za prostriedok, ktorý nás spája. Zrazu sme mohli zdieľať životy s ľuďmi, o ktorých sme dlho nepočuli alebo sa nachádzali v iných častiach sveta.
Lenže, to sa zmenilo. Mladí ľudia využívajú sociálne siete ako preferenčný spôsob trávenia času namiesto osobných kontaktov. Sú hodení do online prostredia a to v období, kedy by mal ich mozog najviac profitovať z priamych interakcií a nie z niečoho, čo sa nachádza vo virtuálnom interaktívnom svete.
Dokážeme deti dostatočne uchrániť?
V snahe chrániť deti v rámci výchovy v 90. rokoch sa mnohí rodičia báli, že vonka číha nebezpečenstvo a výrazne vzrástla ich úzkosť. V dôsledku toho začali obmedzovať deti vo fyzickom priestore a čoraz viac ich držali v domácom prostredí. Z dôvodu neskorších zmien v pracovnom štýle rodičov a s možnosťou pripojenia na internet, sú deti a mladí vystavení virtuálnemu svetu dvadsaťštyri hodín denne, kedy ich mozog vôbec nie je pripravený na spracovanie akéhokoľvek nechráneného obsahu.
Aj pod vplyvom digitálnych technológií sa niečo deje so schopnosťou empatie. Posledné výskumy už ukazujú, že u mladej generácie sa môže prejaviť menej empatie a sociálnych zručností. Ich preferovaným spôsobom komunikácie je písanie SMS správ alebo e-mailov a to aj z dôvodu, že majú možnosť auto korekcie. Navyše, obsah, ktorý si medzi sebou vymieňajú, je veľmi plytký, čím sa ochudobňujú o hodnotu plnohodnotnej konverzácie.
Dá sa empatia naučiť alebo sa skôr rozvíja?
V zásade sa rodíme s nejakými predpokladmi byť empatickými. No nemusí to byť rovnaké u každého dieťaťa. Zároveň treba povedať, že empatia je aj schopnosť, ktorá sa dá rozvíjať ako zručnosť. To znamená, že ju možno trénovať a prehlbovať. Napríklad očným kontaktom s druhým človekom alebo mentalizovaním, kedy prepájame mimiku s vnútorným stavom.
Veľa ľudí v sebe niečo cíti, ale nevedia to verbalizovať alebo prepojiť s tým, čo sa deje v tele. Napríklad, že teraz mám nejaké napätie a vnútorne to cítim tak, že mám stiahnutý žalúdok, čo zrejme značí, že ide o úzkosť a som úzkostný. Zručnosti sebareflexie a empatizácie sa môžu budovať práve v psychoterapii.
Čo potrebujeme viac – autenticitu alebo odvahu prejaviť svoju zraniteľnosť?
Sú to akoby spojené nádoby. Byť autentický je skôr výzvou. Spoznávanie samého seba by nemalo byť o snahe dosiahnuť dokonalosť alebo sa neustále posúvať k žiaducim vlastnostiam. Autenticita je schopnosť poznať samého seba aj so slabými stránkami, ktoré sú pre druhých možno neprijateľné, ale ja ich dokážem prijať a viem ich korigovať.
Ak sa človek snaží vystupovať voči druhým neautentickým spôsobom, niekde si ho to skôr či neskôr dobehne. Nedá sa stráviť celý život v nejakej ilúzii alebo hrať rolu ako v nejakom divadelnom predstavení, pretože skôr či neskôr sa to vypomstí. Odvaha k zraniteľnosti nás teda vyzýva, aby sme tieto masky zložili.
S tlakom na individualizmus, kedy sme hodnotovo často nastavení tak, aby sme sa spoliehali sami na seba a plnili si sny a boli úspešní, zabúdame na dôležitosť vzťahov ako základnú životnú premisu. To, čo ľudí robí ľuďmi, sú práve vzťahy a vzťahová etika.
Žijeme v dynamicky sa meniacom svete, ktorý v ľuďoch môže vyvolávať pocity neistoty. V online svete mnohí radi vystupujú s podobou „falošnej identity“. V čom spočíva tento fenomén?
Čo sa týka témy sociálnych sietí, ľudia sú malo edukovaní. Mnohí nevedia, ako fungujú. Je rozdiel, ak si niekto zaznamenáva životné momenty, aby si ich pamätal alebo naopak mu slúžia na ventilovanie vlastných frustrácií a napríklad nenávisti. V online priestore sa tiež z hľadiska marketingu stávame komoditou. Čomu venujeme našu pozornosť a čas je najcennejším tovarom, ktorý sa predáva. Často zabúdame na to, že nám sociálne siete podsúvajú obsahy, ktoré sú výsledkom algoritmov.
Mikrodávkovanie digitálneho dopamínu prináša ľuďom čiastočný pocit uspokojenia, keďže fungujú tak, aby nám ponúkali atraktívny obsah, ktorý nás zaujíma a tým sa predlžuje aj náš čas strávený za obrazovkou. Zároveň sa nám prostredníctvom sociálnych sietí dostáva okamžitá spätná väzba.
Ak ich používame takýmto spôsobom, neustále sa vystavujeme porovnávaniu s druhými. Pritom na sociálnych sieťach nevystavujeme našu každodennú realitu, ale výsek toho, ako sa prezentujeme a ako funguje naša fantázia o sebe a kým chceme byť. Falošnou identitou formujeme obraz o sebe, ako by sme chceli, aby nás druhí vnímali alebo videli. Neodráža to teda obyčajnú realitu, ktorú žijeme.
Zavedenie funkcionality tlačidla Páči sa mi (Like) priniesol validáciu, ktorá je neustále podporovaná. To, čo je najviac žiadúce, najviac pekné alebo najviac oslovuje, je najviac na očiach. Odborníci upozorňujú na to, že toho, čo je veľa, sa javí, že to má tak byť, lebo je to dobré a žiadúce.
Netvrdím, aby sme išli proti technológiám, ale aby sme počúvali odborníkov, ktorí sa dlhodobo venujú dopadu sociálnych sietí na životy ľudí a spoločností. Myslím si, že je dôležité, aby sme sa naučili istým zručnostiam, ako s nimi pracovať a byť si vedomí spôsobu, ako pracujú so zraniteľnosťami našej psychiky.
Vynájdenie písma a kníhtlače prinieslo zásadné zmeny vo vývoji ľudstva. Každá z týchto inovácií prehĺbila našu schopnosť hlbšej pozornosti. Ak sa viem sústrediť na seba a vnímať samého seba, tiež to prehlbuje našu schopnosť sebareflexie. Zároveň to rozvíja empatiu a schopnosť vnímať druhého. Vo svete sociálnych sietí však nedochádza k hlbokej pozornosti venovanej druhému, práve naopak.
Ak by ste mohli niečo zmeniť, čo by to bolo?
Som veľmi rada, že sa v súčasnosti môžem s kolegami a kolegyňami venovať do hĺbky výskumu osamelosti. Mám nádej, že aj prostredníctvom neho budeme vedieť scitlivovať spoločnosť a našu každodennú vnímavosť voči druhým.
Ak by som aj s podporou výskumných zistení mohla niečo zmeniť, rada by som prispela k tomu, aby sme vo svojom každodennom živote mohli byť viac všímavými a láskavými jeden voči druhému. To by mi úplne stačilo.
Kto je Petra Brandoburová?
Klinická psychologička a psychoterapeutka. Pôsobí na Katedre psychológie FF UK ako odborná asistentka, so zameraním na klinickú psychológiu, neuropsychológiu dospelých a psychoterapiu. Vedie Laboratórium neuropsychológie tohto pracoviska. Pôsobí aj na 2. neurologickej klinike LF UK a UNB a riadi vedecké a odborné činnosti Centrum MEMORY n.o. Je cvičnou terapeutkou Slovenského inštitútu pre Katatýmne-imaginatívnu psychoterapiu. Výskumne sa venuje neurodegeneratívnym ochoreniam (Alzheimerova a Parkinsonova choroba) a rozvoju inovatívnych metód ich diagnostiky.