Bol pondelok, keď som si preberala svoju poštu a našla email o účasti v súťaži esejí. Rýchlo som preletela očami podmienky, zavrela dokument a začala sa chystať. Čakal ma dlhý deň. Najskôr som sa mala stretnúť s kamarátom.
Kristiána nepoznám dlho, ale rýchlo sme si našli spoločnú reč. Bezpochyby naše dlhé diskusie o všetkom možnom položili základy nášho priateľstva. V ten deň bolo príliš horúco, takže sme sa rozhodli ukryť v tieni parku. Kvôli teplu som nemala silu rozprávať, takže som len počúvala jeho novú teóriu o tom, ako každý vzťah medzi mužom a ženou je kombináciou kompatibility a príťažlivosti, ktoré by mali v súčte dosiahnuť sto; 50/50, podľa Kristiána, je príliš ideálne na to, aby to bola pravda, takže v živote to neexistuje.
- Počuj, čo si myslíš, kde sa dá nájsť blízkosť v našej osamelej dobe?
- Zaujímavá otázka, – poznamenal kamarát. Strašne rád filozofuje, takže som vedela, že mu moja otázka padne vhod. – Najskôr treba definovať pojem „blízkosť“. Napríklad pre mňa je blízkosť zraniteľnosť. Je to, keď sa môžeš úplne otvoriť druhému a nebojíš sa, že ťa odsúdia. Takéto niečo môžem nájsť len v terapeutických skupinách. Sú pre mňa akýmsi bezpečným prostredím, kde viem, že môžem byť sám sebou a môžem povedať akúkoľvek hlúposť, za ktorú sa potom nemusím hanbiť.
Vzdychla som si, keď som si pomyslela, aké smutné musí byť, keď sa človek cíti prijatý len v skupine náhodných ľudí, ktorých vedie psychológ. Nemala by takýmto „bezpečným“ miestom pre človeka byť jeho rodina alebo spoločnosť priateľov? Na druhej strane, možno niekto nemá ani to.
Ešte chvíľu sme posedeli v parku, až kým nám hodiny nepripomenuli, že je čas utekať do práce. Čakala ma náročná smena: v kine sa plánovala premiéra, čo znamenalo, že prídu hostia, budú postavené banketové stoly, prídu novinári a všetci, ktorí pomohli filmu prísť na svet. „To znamená, že práce bude neúrekom,“ predpokladala som, a mala som pravdu. Behali sme od sály k sále a sotva sme stíhali otvárať divákom dvere. Nakoniec, keď už všetky predstavenia bežali naplno, sme si konečne mohli vydýchnuť.
- Naša tichá dievčina, ako dávno sme ťa nevideli! – zďaleka ma privítal náš pravidelný návštevník. Pán Gašpar je jeden z najlepších ľudí, s ktorými som sa mala možnosť zoznámiť v našom kine. Vo svojich 70 rokoch zostáva neuveriteľne aktívny a charizmatický, takže my mladí pri ňom trochu bledneme. – Tvoja neprítomnosť bola takou veľkou stratou pre kultúru, ako naša ministerka. Videli ste dnešný článok? Ako tam pekne napísali: „Do divadiel sa chodí na premiéry, nie na kontroly“…
Pán Gašpar začal rozcítene rozprávať o kultúre, sťažoval sa na súčasné pomery, spomínal, ako jeho mladé roky boli plné vzbury a odvahy, nezabudol pochváliť dnešné pečivo v našej kaviarni – ale všetky tieto reči mi zneli ako vzdialený šum, hlasy niekde na pozadí. V ten deň sa mi vôbec nedarilo opustiť svoju „škatuľku“ a zapojiť sa do života, ktorý sa odohrával okolo mňa.
- …ale my to predsa chápeme, – pokračoval náš úžasný divák. – My sme ľudia vychovaní a vzdelaní. Áno, len v prítomnosti rovnako zmýšľajúcich mizne ten strašný pocit osamelosti a úplného nezmyslu toho, čo sa deje. Mať vedľa seba tých, ktorí zdieľajú naše názory, je veľmi dôležité, aby sme neprišli o rozum a zostali ľuďmi.
Zvyšok služby ubehol rýchlo, ako to vždy býva, keď nemáš čas sa nudiť. A hoci som bola obklopená ľuďmi, mentálne som sa nachádzala niekde veľmi ďaleko, kam sa iní jednoducho nedokážu dostať. Niekedy sa to stáva: zdá sa, že sa hýbeš, nechávaš udalosti, aby sa diali, niečo hovoríš, niečo robíš, takmer žiješ, ale tvoja hlava namiesto toho, aby prežívala momenty, prehráva film myšlienok znova a znova, čím stavia plot medzi tebou a tým, čo nazývajú životom. A vyžaduje si to neuveriteľnú silu vôle, aby si sa cez ten plot dostal. Niektorí si celé roky nevšímajú, že v skutočnosti žijú ďaleko od „tu a teraz“, a keď sa z plota stane skutočný kamenný múr, zrazu sa prebudia a zistia, že nikto nie je nablízku. Všetko, z čoho sa ten múr postavil – každodenné starosti, premýšľanie o maličkostiach, prázdne dialógy, sociálne siete, odpočinok, ktorý prináša ešte väčšiu únavu, ambície, ktoré neprinášajú uspokojenie – sa kedysi zdalo dôležité, až kým sa v jednom momente neotvorili oči a ty si nepochopil, že všetko skutočne dôležité prešlo okolo teba. Tak, ako sa to stalo s Christianom, hlavným hrdinom knihy „Muž, ktorý túžil po láske, a kocúr, ktorý mu ju dal“ (Leoncini, 2024). Po tom, čo uzavrel obchod svojho života, ktorý mu priniesol veľa peňazí, hrdina postupne začal chápať, že necíti žiadnu eufóriu, ktorú, ako sa mu zdalo, by mal pocítiť po úspešnej práci. Niečo mu chýba, ale zatiaľ nie je jasné, čo presne.
Neviem, za akými múrmi a mrežami sa ukrývali ľudia v nočnom vlaku, ale so svojimi pevnosťami som už bola dobre oboznámená. Posledného pol roka zostávam dobrovoľným rukojemníkom situácie, ktorá vyvolala množstvo nepríjemných zážitkov, ale v netrpezlivosti ju čo najskôr prekonať si nevšímam, ako svoje pocity odkladám na neskôr. Pocity sa hromadia, stávajú sa vysokou vežou, ktorá ma oddeľuje od vonkajšieho sveta. V ich tieni sa zdá, že si úplne sám a nikto ťa nepochopí. V takýchto ťažkých chvíľach, sediac vo svojej „škatuľke“, som sa, ako každý rozumný človek, rozhodla porozprávať so svojím terapeutom… s chatom GPT. Je príjemné niekomu vyliať dušu a dostať v odpovedi slová, ktoré chceš počuť. Aj keď je to len počítač.
Umelá inteligencia sa ukázala byť prekvapivo múdrejšia než ja a aby som sa vyrovnala s pocitom osamelosti a prekonala to, čo ma trápi, odporučila mi porozprávať sa s ľuďmi, ktorým môžem dôverovať – rodinou, priateľmi, skutočným terapeutom. Kto by si len pomyslel, že aby som sa dostala zo svojho dobrovoľného uväznenia, musím jednoducho vyjsť z toho uväznenia! Zázraky techniky skutočne ohromujú!
Samozrejme, ľudia nás zraňujú, ale ľudia nás aj liečia. Na druhý deň som zavolala sestre: „Počuj, už niekoľko mesiacov ma niečo trápi, môžeme sa o tom porozprávať?“ – a naozaj sa mi uľavilo. Rozhovor s blízkou dušou, samozrejme, nevyriešil všetky moje problémy, ale veľmi mi pomohol. Prestala som sa cítiť odtrhnutá od sveta, nepochopená a opustená. Uvedomila som si, že som bola väzňom vo väzení, ktoré som sama strážila, a že aby som sa z neho dostala, stačilo len dovoliť si otvoriť dvere a vyjsť k ľuďom. Začala som si viac všímať, čo sa deje okolo mňa, a dokonca sa z toho tešiť.
Teraz, keď o všetkom premýšľam a zhromažďujem celý svoj deň do jedného dokumentu, vidím, že odpoveď na otázku položenú v eseji prechádza textom ako červená niť. Všetci, s ktorými som sa v ten pondelok stretla alebo rozprávala – priateľ, stály návštevník, autor knihy – dávali svoje rôzne odpovede, ale všetkých ich spájalo jedno: všetci, keď čelili osamelosti, hľadali spoločnosť inej osoby (alebo mačky, ako v prípade knihy), hľadali prítomnosť inej duše, ktorá by ich pochopila a prijala takých, akí sú. Na konci dňa sú láska, porozumenie, podobnosť názorov, podpora, nežnosť, empatia a ďalšie lieky na osamelosť zhromaždené v jednom jednoduchom vzorci – v druhom.
Autorka: Kristína Kulinkovich
Tento text vznikol v súťaži o najlepšiu študentskú esej Katedry psychológie FIF UK na tému „Kde nachádzať blízkosť v dobe osamelosti?“
Spomínaná literatúra:
Leoncini, T. (2024). Muž, ktorý túžil po láske, a kocúr, ktorý mu ju dal. Slovenský spisovateľ.