Sociálne odpojenie môže byť priestorom, v ktorom prehlbujeme svoj vzťah k sebe, druhým a svetu. Ak je tento priestor naplnený pocitom osamotenia, môže viesť k hlbokej nedôvere vo všetko zmienené. Zaujíma ma detail týchto javov a to ako sprístupniť ľuďom v takejto situácií ponuku preventívnych a podporných služieb.

Osamelosť ma zaujíma ako transdiagnostický konštrukt, je prítomný naprieč rôznymi psychologickými poruchami. Je na nej špeciálne to, že sa neviaže len na základné individuálne emócie. Je do veľkej miery podmienená spoločnosťou. Nie sme len biologickými alebo psychologickými alebo sociálnymi bytosťami. Sme bio-psycho-sociálnymi bytosťami.

Vo voľnom čase sa venujem aj osamelosti a z odborného hľadiska ma v rámci témy osamelosti zaujíma najmä dynamika každodenného prežívania osamelosti, odpojenosti a izolácie vo vzťahu k emóciám a sociálnym interakciám, ako aj somatické a sociálne dopady prežívanej osamelosti.

V problematike osamelosti ma zaujíma najmä žitá skúsenosť ľudí a individuálne zdroje k jej prekonávaniu, vrátane psychoterapeutickej podpory, ako aj analýza globálnych dôvodov nárastu prevalencie a odporúčaní pre možné systémové opatrenia.

V súvislosti s osamelosťou ma zaujímajú najmä prejavy osamelosti v somatickej rovine, rizikové a protektívne faktory a tiež možnosti prípadnej prevencie.

Na osamelosti ma zaujímajú spôsoby jej zvládania u osôb so psychickými poruchami.

Na téme ma zaujíma dynamika vzťahov medzi osamelosťou, potrebou blízkosti a psychopatologickými prejavmi u psychiatrických pacientov a rizikových skupín v ich každodennom živote.