Sociálne odpojenie môže byť priestorom, v ktorom prehlbujeme svoj vzťah k sebe, druhým a svetu. Ak je tento priestor naplnený pocitom osamotenia, môže viesť k hlbokej nedôvere vo všetko zmienené. Zaujíma ma detail týchto javov a to ako sprístupniť ľuďom v takejto situácií ponuku preventívnych a podporných služieb.

Na téme osamelosti a sociálnej izolácie ma zaujíma, ako súvisia s psychopatologickými prejavmi a ako sa dajú poznatky o týchto vzťahoch využiť na efektívnejšiu pomoc psychiatrickým pacientom.

Osamelosť ma zaujíma ako transdiagnostický konštrukt, je prítomný naprieč rôznymi psychologickými poruchami. Je na nej špeciálne to, že sa neviaže len na základné individuálne emócie. Je do veľkej miery podmienená spoločnosťou. Nie sme len biologickými alebo psychologickými alebo sociálnymi bytosťami. Sme bio-psycho-sociálnymi bytosťami.

Vo voľnom čase sa venujem aj osamelosti a z odborného hľadiska ma v rámci témy osamelosti zaujíma najmä dynamika každodenného prežívania osamelosti, odpojenosti a izolácie vo vzťahu k emóciám a sociálnym interakciám, ako aj somatické a sociálne dopady prežívanej osamelosti.

V kontexte osamelosti ma zaujíma dopad sociálnej izolácie na zdravie. Považujem za dôležité, aby sa zvyšovalo povedomie o význame sociálneho prepojenia pre život človeka.

Na téme osamelosti ma najviac zaujíma jej univerzálnosť a prítomnosť naprieč širokým spektrom psychických porúch, dopad na fungovanie jednotlivcov, ako aj možné spôsoby odbornej intervencie.

Na téme ma zaujíma dynamika vzťahov medzi osamelosťou, potrebou blízkosti a psychopatologickými prejavmi u psychiatrických pacientov a rizikových skupín v ich každodennom živote.